Denník N

Námestie plné ľudí a iných odporných vecí

Za rýchlym šírením koronavírusu v Barcelone bol najmä nočný život. Ilustračné foto - TASR/AP.
Za rýchlym šírením koronavírusu v Barcelone bol najmä nočný život. Ilustračné foto – TASR/AP.

Čo je hrdinstvo a čo zvrátenosť v čase pandémie?

Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

V poslednom čase som na svojom správaní pobadal určité zmeny. Napríklad keď proti mne niekto, je úplne jedno kto, kráča po chodníku, prejdem na druhú stranu. Keď vidím, že sa niekde nachádza väčšia skupina ľudí, pozostávajúca povedzme z dvoch a viac obyvateľov, ani sa k nej nepriblížim. Postupne sa zo mňa stáva istý aristokrat z poviedky Sira Pelhama Grenvilla Wodehousa, ktorý svoju prechádzku po Londýne charakterizoval tak, že námestie bolo plné ľudí a iných odporných vecí.

Dávam si otázku, či je moje správanie v dnešnej dobe hrdinstvom.

Ale sú aj iné prípady. Jeden starček z poviedky Edgara Allana Poea vyhľadával tie najrušnejšie miesta v meste, kde bol najväčší stisk a zhon, najhustejšia trma-vrma. Skoro ráno zapadol do hlúčikov mliekarov ponáhľajúcich sa do práce, cez deň sa strácal medzi úradníkmi v bankách a cestujúcimi na staniciach, večer sa ocital v baroch a po konečnej sa len tak ponevieral ulicami v srdci mesta. Jednoducho nechcel byť sám. Autor poviedky o ňom píše, že bol predobrazom a duchom zločinu.

Podľa každodenných správ o počte nakazených v mojom meste sa mnoho ľudí správa presne ako ten starec. Vyhľadávajú dav. Dávam si otázku, či je ich správanie v dnešnej dobe zločinom.

Ilustrácia – Fedor Pichanič

Kto je vlastne hrdinom a kto predobrazom zločinu?

Keď som ešte chodil do školy, mal som svojich hrdinov. Spomínam si, že medzi nich patril Bud Spencer, Niki Lauda, Terry Fox, Cyrus Smith či John Lennon. Keď som trochu vyrástol, pribúdali ďalší, napríklad vysokoškoláci z jesene 1989.

Alebo aj taký Louis Pasteur. Ten zrejme aj rozhodol, že som sa začal venovať molekulárnej imunológii… Priznávam, že tá posledná veta je z mojej strany fabulácia. Príbeh francúzskeho chemika som síce poznal z televízneho seriálu, ale o mojom budúcom povolaní určite nerozhodol. V každom prípade Pasteur hrdinom bol. Ako prvý v histórii sformuloval teóriu, že nákazlivé ochorenia spôsobujú mikroorganizmy, a stal sa za to terčom výsmechu a nenávisti najmä zo strany kolegov akademikov, ktorí boli presvedčení, že už dávno vedia všetko.

Pasteur sa však nedal odradiť. Niektoré choroboplodné baktérie bol skutočne schopný pozorovať mikroskopom, ale napríklad pôvodcu besnoty nie. Svoju teóriu na základe toho však neodmietol. Prejavil obdobnú pokoru, ako keď Mendelejev neodhodil svoju tabuľku prvkov, keď mu do nej presne nezapadali všetky dovtedy známe prvky. Namiesto toho si povedal, že pravdepodobne ešte všetky prvky zďaleka nepozná, a pre také nechal vo svojej tabuľke voľné miesto. Skrátka – nebol presvedčený, že už pozná všetko.

Podobne aj Pasteur usúdil, že mu vtedajšia optická technika ešte nedovoľuje vidieť patogén zodpovedný za smrteľnú besnotu. Bojoval teda proti neviditeľnému zabijakovi a ako prvý pripravil očkovaciu látku – vakcínu proti besnote, ktorá zachránila milióny životov. Nepriamo možnože aj ten môj. Ktovie, či môjho pradedka ešte pred tým, ako spoznal moju prababku, nepohrýzol nejaký besný prapes. Ak sa tak stalo, určite potom dostal Pasteurovu vakcínu, ktorá ho ochránila pred nákazou, lebo ináč by som tieto riadky teraz nepísal. Dnes stojí v Paríži Pasteurov inštitút, jedna z najprestížnejších vedeckých ustanovizní na svete.

Až v 20. storočí sme pôvodcu besnoty mohli vďaka vynálezu elektrónového mikroskopu uvidieť – bol to vírus, tisíckrát menší ako baktéria. Príbehov, ako bol ten Pasteurov, sa stalo v histórii imunológie neúrekom. Napríklad už na jej počiatku, keď anglický lekár Edward Jenner objavil vakcínu proti pravým „čiernym“ kiahňam. Tie len v 20. storočí zabili pol miliardy ľudí. Jenner dokázal, že pred smrteľným ochorením nás ochráni očkovacia látka získaná z pľuzgierov dojičiek, ktoré práve prekonali pre človeka neškodné kravské kiahne. Prirodzene, aj doktorovi Jennerovi sa pospolitý ľud vysmieval. V dobovej tlači vychádzali jeho karikatúry s kravskými rohmi. Už onedlho ich však nahradili sochy postavené z vďaky a úcty k nemu.

Oveľa horšie ako Pasteur či Jenner dopadol ďalší hrdina imunológie Ignaz Philipp Semmelweis. Tohto maďarského lekára pôsobiaceho vo Viedni trápilo, koľko mladých mamičiek po pôrode v nemocnici umiera na nákazlivú horúčku šestonedieľok. Podobne ako Pasteur došiel k záveru, že chorobu spôsobujú mikroorganizmy a že ju s vysokou pravdepodobnosťou prenášajú jeho kolegovia lekári, ktorí do pôrodných sál často prichádzali z pitevní. Semmelweis ich preto upozorňoval, že pred tým, ako pristúpia k rodičke, si majú umyť ruky. Nič viac. Slovutných c. k. doktorov táto nehorázna opovážlivosť natoľko pobúrila a urazila, že namiesto rúk zmydlili kolegu, ktorý videl ďalej ako oni. Semmelweis skončil s ťažkými depresiami v blázinci, kde neskôr umrel – na infekciu. Keď si lekári po jeho smrti predsa len začali ruky umývať, nebezpečná horúčka šestonedieľok z pôrodníc zmizla.

Iný hrdinský počin z Viedne nebol taký tragický. V prvej polovici 19. storočia tam ľudia pili dunajskú vodu, presne tú, do ktorej sa zároveň vyprázdňovali. A často umierali na týfus či choleru. Až do dňa, keď postavili podľa projektu geológa Eduarda Suessa akvadukt privádzajúci čistú horskú vodu spod alpského Raxu samospádom priamo do Viedne. Smrteľné epidémie zmizli z cisárovho mesta hneď na druhý deň.

Po všetkých týchto hrdinstvách ľudských dejín je však možné, že sa stále nájdu aj takí besnou líškou pohryzení spoluobčania, čo namiesto po vakcínu utekajú nasadiť kravské rohy na Pasteurovu sochu. Je možné, že sa nájdu aj takí lekári, aj keď tomu neverím, ktorí si neumyjú ruky, keď prichádzajú od mŕtvych k živým, a je možné aj to, že sa nájdu aj takí Bratislavčania, čo pijú vodu z Dunaja. A práve to všetko považujú za hrdinstvo a v tom zmysle aj vplývajú aj na ostatných. Je to zločin?

Spomínaný Edgar Allan Poe to v jednej zo svojich jasnozrivých poviedok nazval Diablikom zvrátenosti. Píše v nej: „Stojíme nad priepasťou. Nazrieme do hlbiny – zdvihne sa nám žalúdok a zakrúti sa nám hlava. Prvý impulz je cúvnuť pred nebezpečenstvom. Prečo áno, prečo nie, necúvneme. Pomaly slabosť, závrat a hrôzu pohlcuje mračno nevýslovného pocitu… Je to číra myšlienka na pocit, čo by nás schvátil pri páde do temravej hlbiny… Poddať sa myšlienke čo i len na chvíľu znamená nenávratnú záhubu… Ak by nebolo priateľskej ruky, čo by nás v tej chvíli zachytila, alebo ak by sa nám v náhlom úsilí nepodarilo odhodiť sa od priehlbne, vrhneme sa do nej a zahynieme.“ (Tatran, 1984, preklad Michal Breznický).

Keď som ešte chodil do školy, sníval som o tom, že aj ja sa raz stanem hrdinom. Že zachránim topiaceho sa alebo dieťa z horiaceho domu. Alebo vymyslím liek. Pokiaľ si spomínam, vždy za tým bola túžba byť povšimnutý nejakou dievčinou. Ten sen sa mi či už z nedostatku požiarov, rybníkov, alebo odvahy dosiaľ nesplnil. Život som nikomu nezachránil.

Dnes sa príležitosť stať sa hrdinom naskytla nám všetkým. Každý z nás môže zachrániť množstvo životov. Nemusíme preto ani skákať do rybníka, ani sa vrútiť do horiaceho domu, ani napriek výsmechu okolia objaviť liek. A nie, nemusíme sa preto ani absolútne vyhýbať „ľuďom a iným odporným veciam“ ako ten mladý lord z Wodehousovej poviedky.

Úplne stačí, ak budeme k sebe ohľaduplní, ak ku každému človeku, ktorého stretneme, budeme pristupovať tak, ako keby to bola naša stará mama alebo dieťa, ktoré sa po transplantácii kostnej drene práve vyliečilo z leukémie. Úplne stačí, keď budeme robiť také banálne veci ako umývať si pravidelne ruky či udržiavať bezpečný odstup, čo napríklad znamená nepiť slamkou zo spoločného džbánu alebo nekričať na seba tak, až nám budú sliny striekať z úst. A ešte jednu, pravda, trošku menej banálnu vec si to vyžaduje – nosiť rúško všade, kde je to potrebné.

Pre naše hrdinstvo úplne stačí odolať diablikovi zvrátenosti.

Určite sa to dá zvládnuť. Ak sa nám to podarí, možnože dnešné školské deti medzi svojich hrdinov, ako sú DiCaprio, Sagan, Federer či Ironman, zaradia aj svojich rodičov, ktorí počas zimy 2020 – 2021, nazreli do priepasti, ale nezľakli sa a neskočili do nej.

Koronavírus

Komentáre

Teraz najčítanejšie