Denník N

Kyberšikanovanie sa deje hlavne večer. Útočníci nevidia slzy svojej obete, hovorí psychologička

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rodičia môžu odhaliť kybernetické šikanovanie podľa zmien správania, vysvetľuje Mária Tóthová Šimčáková. Dieťa sa môže zatvárať v izbe, prehnane reaguje, keď si v mobile prečíta nejakú správu.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková sa dlhodobo venuje fenoménu šikanovania. V rozhovore pre Denník N okrem iného hovorí:

  • ako mobily a internet rozšírili možnosti šikanovania detí;
  • s akými prípadmi sa stretla na slovenských školách;
  • aké psychické následky si môže dieťa odniesť;
  • na čo by mali učitelia pamätať pri zakladaní chatovacích skupín;
  • ako by mal a nemal reagovať rodič.

Mária Tóthová Šimčáková je zároveň odbornou garantkou projektu Detinanete.sk, kde sú k dispozícii ďalšie tipy pre rodičov.

Šikanovanie poznáme zo škôl desiatky rokov. Čo priniesol internet?

Áno, šikanovanie nie je nová vec, ja sa ním profesionálne zaoberám dvadsať rokov. Platí to, čo hovorí český psychológ Pavel Říčan: so šikanovaním sa aspoň raz stretne každé dieťa. Či je ono samo obeťou, prípadne útočníkom alebo sa s ňou stretne aspoň ako svedok. Pred dostupným internetom malo šikanovanie formu nadávok, posmechu, rôznych typov manipulácií do nevhodných činností, krádeží desiaty aj peňazí, prípadne išlo priamo o fyzické šikanovanie. Tieto formy šikanovania, samozrejme, nevymizli, len k nim pribudlo šikanovanie v online priestore.

Aké sú rozdiely medzi online a offline šikanovaním? 

Internetové šikanovanie sa nedeje z očí do očí. Útočníci majú pri ňom oveľa menšiu emočnú odozvu. U svojej obete nevidia slzy, ľútosť či sklamanie, ktoré ich konanie vyvolá. Teda môžu byť a nezriedka aj sú oveľa tvrdší.

Internetové šikanovanie môže sledovať väčšia skupina detí. Môže to útočníka motivovať, aby bol k obeti ešte tvrdší?

Aj v offline prostredí je útočník často súčasťou väčšej partie, málokedy koná len sám. Hovorí sa tomu asymetrické šikanovanie: proti jednému dieťaťu ide celá skupina. Súhlasím, že v internetovom prostredí môže byť tá skupina výrazne väčšia. Útočník napíše o svojej obeti blog, zverejní o nej status alebo fotku, ostatní tieto príspevky následne zdieľajú a komentujú.

Ak to pustil do verejnej zóny, tak sa príspevok dostáva aj medzi ľudí, ktorých útočník osobne nepozná a s ktorými možno ani nepočítal. Pre neho to môže byť príjemný bonus, narastie tým jeho popularita a môže ho to skutočne motivovať aj v tom, aby v šikanovaní pokračoval, a prípadne aj v tom, aby to isté urobil aj iným obetiam.

Na internete sú deti často k sebe tvrdšie, hovorí psychologička Mária Šimčáková Tóthová. Foto – archív M. Š. T.

Ďalším rozdielom zrejme je, že zatiaľ čo fyzické šikanovanie prebieha cez prestávku alebo po škole, internetové môže prebiehať aj vtedy, keď je obeť doma.

Áno, je zaujímavé, že medziľudské vzťahy na internete sa ničia hlavne večer a v nočných hodinách, keď nastáva tá „správna“ chvíľa pre rôzne hanlivé správy a hejty.

Pretože večer sú deti v izbe a bez dozoru môžu byť na internete? 

Jednak toto môže byť príčina, jednak do toho môže vstupovať to, že nemajú čo robiť. Potom sa môže stať, že dieťa na internete uvidí niečo, čo ho vyprovokuje, a ide s tým hneď von. Práve v tom spočíva ďalší rozdiel medzi klasickým a online šikanovaním. Pri tradičnom šikanovaní môže mať útočník čas trochu vychladnúť, na druhý deň už nemusí mať také silné emócie. V škole môže zlosť vyprchať, kým skončí vyučovacia hodina, a už cez prestávku sme zase kamaráti.

Pri kybernetickom šikanovaní reagujú útočníci takmer okamžite a pod vplyvom emócií. Preto aj jedna zo zásad, ktorú sa snažíme deťom vštepovať, znie: než niečo urobíš, tak päť minút dýchaj a päť minút o tom premýšľaj.

Máme prehľad o tom, na akých typoch škôl je šikanovanie najčastejšie?

Nedá sa to takto kategorizovať. Riziko online ubližovania začína v momente, keď deti dostanú do rúk technológie a naučia sa ich ovládať. Naučia sa, ako urobiť fotku, ako niečo napísať, ako to zverejniť na internete. A tieto zručnosti získavajú už v šiestich-siedmich rokoch. Potom sa už fenomén šikanovania môže prelínať všetkými typmi škôl – od základných cez stredné po vysoké.

Ako vyzerá najbežnejší prípad internetového šikanovania na slovenských školách?

V princípe ide o nejaký spôsob očierňovania dieťaťa. Útočník alebo útočníčka verejne komentuje svojho spolužiaka či spolužiačku, prípadne o ňom či o nej šíri výmysly. Vytvorí nejaký príspevok na jeho znemožnenie – status, komentár, fotomontáž, video. Bežným prípadom je aj krádež identity. Útočník si založí falošný profil a pod menom svojej obete začne niekomu cudziemu písať.

Do toho potom vstupujú prípady spojené s prenasledovaním. Útočník si začne zisťovať údaje o svojej obeti a potom ju obťažuje, píše jej, že sa s ňou chce spoznať, vydiera ju a rôznymi spôsobmi sa ju snaží manipulovať a primäť k nevhodnému správaniu.

Ktoré konkrétne prípady vám takto uviazli v pamäti?

Napríklad istá dvanásťročná dievčina bola u kamarátky. Písali si niečo na Instagrame, ona sa prihlásila do svojho účtu na kamarátkinom mobile a zabudla sa odhlásiť. Kamarátka po jej odchode začala v jej mene písať rôznym chalanom, zmenila jej heslo, takže dievčina stratila prístup k svojmu účtu a nevedela, čo sa v jej mene robí.

Ďalej som zažila také na pohľad zábavky, že si niekto v triede natočil spolužiaka, ako mu padla ceruzka do koša a on ju z neho vybral. To video potom zverejnil a s ostatnými sa potom na spolužiakovi smiali, že je bezdomovec, ktorý vyberá smetné koše. Spomínam si tiež na prípad, keď žiaci odfotili spolužiačku v krátkej sukni. K tomu začali písať komentáre, že aká je tučná, prečo chodí v takej sukni, dokonca tú fotku niekto poslal na profil školy v službe EduPage, takže ju videli aj všetci rodičia.

Hrozby internetu – náučné video pre mladých
Zdroj: Zmudri.sk

Samostatnou kategóriou sú uzavreté skupiny, napríklad v aplikácii Whatsapp. Viem o prípade, keď si v triede založili whatsappovú skupinu proti spolužiačke s názvom „Jana je krava“. Potom tam chodili niečo písať, pričom ona mohla len hádať, čo sa tam odohráva.

Takéto prípady sú tiež bežné. V triedach sa snažím žiakom vysvetľovať, že pokiaľ si zakladajú triedne skupiny, ich administrátorovi zverujú obrovskú moc. Môže rozhodovať o tom, kto bude a kto nebude členom tej skupiny. Žiakom preto radíme, aby si kládli otázky, či práve tomuto človeku chcú zveriť takúto skupinu. Prípadne ich nabádame, aby si dohodli systém, pri ktorom sa administrovanie skupiny strieda. Rovnako potrebujú mať jasno, z akých dôvodov skupina vzniká a čo sa v nej bude odohrávať..

Aké neželané dôsledky majú tieto chatovacie skupiny?

Z pohľadu učiteľa sa deje napríklad to, že príde ráno do školy a celá trieda je rozhádaná, pričom on netuší prečo. Jednoducho deň predtým sa jeho žiaci dourážali cez chat. V takýchto prípadoch sa učiteľovi znižuje pedagogický efekt bez ohľadu na to, ako sa snaží.

Tie whatsappové skupiny sa v triede nezriedka zakladajú s cieľom, aby si tam žiaci vymieňali zadania k domácim úlohám a informovali sa o dianí v triede. Realita je však taká, že deti do nich píšu čokoľvek, čo im napadne, a snažia sa jeden pred druhým predvádzať. Teraz si predstavte, že v tej skupine je dvadsať detí a väčšina dostane nutkanie, aby aj ony niečím prispeli a neboli pozadu. Za jedno poobedie sa objaví v tej skupine aj tristo správ.

Takže dieťa potom nerobí nič iné, len si tie správy číta.

Áno, predstavte si, že dieťa príde poobede zo školy a rodič vidí len to, ako mu každých pár sekúnd príde správa, a ono sa dve hodiny nevie odtrhnúť od telefónu. Povie dieťaťu, nech si to vypne, a u dieťaťa nastane obrovské napätie, pretože je práve do tej komunikácie ponorené. To prekáža rodičom a často aj deťom, volá sa to nevhodné zahlcovanie správami. V triedach preto radíme, aby si v prípade takýchto skupín nastavili jasné pravidlá, že v nejakom časovom úseku sa tam správy pridávať nebudú.

Aké najhoršie následky spomínaných negatívnych javov ste pri deťoch zažili?

Z krátkodobých následkov to môžu byť depresívne stavy, úzkosti, nechuť dieťaťa chodiť do školy a rôzne psychosomatické prejavy, ako sú napríklad bolesti brucha. Zažila som deti, ktorým z toho, čo sa dialo na internete, vypadávali vlasy. Z dlhodobého hľadiska to môže byť sociálna fóbia, komplex menejcennosti, dokonca až „nevzdelateľnosť“ daného dieťaťa. No a výnimkou nemusia byť ani samovražedné sklony. Pokiaľ si chce mladý človek vo veku 14 až 18 rokov siahnuť na život, tak sa za tým najčastejšie skrýva práve šikanovanie alebo nejaký typ sexuálneho nátlaku.

Ako môže rodič spoznať, že jeho dieťa je šikanované?

Základným indikátorom je zmena správania. Dieťa sa môže začať zatvárať v izbe, rodič si na ňom môže všimnúť extrémnu emočnú reakciu, keď si prečíta nejakú správu. Môže sa stať, že už nebude s rodičom hovoriť o tom, čo robí na internete, hoci dovtedy s tým nemalo problém.

Ako by v takej chvíli mal rodič komunikovať? Ako dieťa povzbudiť, aby mu o tomto probléme povedalo?

Pokiaľ dieťa o tom nechce hovoriť samo, môže to byť pre obavu z výčitiek. Môže mať pocit, že mu rodič začne dohovárať, že je to aj jeho vina, že s tým mal prísť skôr a podobne. V týchto aj iných prípadoch odporúčam techniku otvorených dverí. Dieťaťu by malo byť prízvukované, že kedykoľvek môže prísť za rodičom a bude vypočuté. A to aj vtedy, keď mu rodič možno nevie technicky pomôcť. Minimálne mu môže poskytnúť emocionálnu podporu.

Zároveň by mal rodič počítať s tým, že dieťa možno nebude chcieť, aby v tej situácii priamo intervenoval. Môže si to chcieť vyriešiť samo. V takom prípade by sa mal rodič aspoň na začiatku uspokojiť s tým, že s dieťaťom bude ten problém len konzultovať. Spoločne budú premýšľať, čo by sa dalo alebo nedalo robiť. V prvom momente teda môže byť pre dieťa niečo ako kouč.

Pokiaľ už chce rodič aj zasiahnuť, čoho by sa mal vyvarovať?

Mal by sa vyvarovať prehnaných reakcií. Niekedy stačí začať jemne: napríklad ak ide o osočovanie vo whatsappovej skupine, môže pomôcť už to, keď do tej skupiny napíše aj rodič. Stačí, že im dá najavo, že aj on si tú komunikáciu číta. Ostatné deti vtedy pochopia, že už to nie je len medzi nimi, že za ich obeťou niekto stojí.

Opačným extrémom je, keď sa rodič rozhodne ísť to riešiť fyzicky. Zažila som napríklad situáciu, že rodič si išiel počkať pred školu žiaka, ktorý ubližoval jeho synovi. Za toho sa zase postavil jeho rodič a už bol z toho konflikt medzi rodičmi. Aj keď to môže byť ťažké, odporúčam nekonať s horúcou hlavou, zapojiť školu, triednu učiteľku či školského psychológa.

Pri kyberšikanovaní nemusí pomôcť ani preloženie na inú školu, pretože útoky na žiaka môžu na internete pokračovať. Zažili ste aj taký prípad?

Áno, zažila som situáciu, keď mama dokonca štyrikrát preložila dcéru do inej školy a čudovala sa, že stále eviduje nejaký problém. Situácia dcéry sa tým len zhoršovala, pretože sa znovu a znovu ocitala v novom kolektíve, v ktorom si nevedela zvyknúť, nemala tam sociálnu oporu kamarátov.

Dokážu si rodičia detí, ktoré vystupujú ako útočníci, priznať, že ich dieťa šikanuje iné?

Často nie. Medzi rodičmi sme robili prieskum, v ktorom sme sa pýtali aj na kyberšikanovanie. Keď rodičia dostali otázku, či si myslia, že kyberšikanovanie je problém, tak 70 percent odpovedalo áno. A keď dostali otázku, či si vedia pripustiť, že ich dieťa môže niekoho šikanovať, tak to si dokázalo predstaviť len pár percent opýtaných. Väčšina rodičov má teda dojem, že šikanovanie sa síce deje, ale určite zaň nemôže jeho dieťa.

Mária Tóthová Šimčáková

Práci s deťmi sa venuje už 27 rokov, z toho viac než štrnásť rokov pôsobila ako školská psychologička. Pracuje s deťmi s rôznymi problémami, s celými rodinami, s učiteľmi aj so školskými kolektívmi. Pôsobí aj Rade pre reklamu ako odborníčka na problematiku reklamy so zameraním na deti. Je odbornou garantkou programu Detinanete.sk, kde dáva rodičom a učiteľom rady, ako dosiahnuť, aby boli deti v bezpečí. Je autorkou kníh Som rodič a čo s tým 1 a 2.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Hekeri a kyberbezpečnosť

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie