Ako školáčku si ju vyhliadol sexuálny manipulátor. Hoci sa nič nestalo, traumu prekonávala mesiace

Je to už trinásť rokov, čo Soňu, vtedy žiačku základnej školy, skúšal cez internet zmanipulovať starší muž. Oslovil ju na portáli Pokec.sk.

Vtedy štrnásťročnej Soni pripadal na prvý pohľad „v pohode“. Zaujal ju, tak si s ním písala cez chat, neskôr si aj zavolali cez Skype.

„Tvrdil mi, že je profesionál, ktorý hľadá dievčatá do fotomodelingu. Bola som veľmi mladá, nikto ma nepripravoval, že môžem naraziť na tento typ manipulátorov,“ hovorí Soňa.

Muž v komunikácii pritvrdzoval a od Sone začal žiadať nahé fotky. Keď to Soňa zastavila, pokúšal sa ju vydierať vymysleným príbehom.

Tvrdil, že počas „skypovania“ sa jej dostal do počítača, ovládol jej webkameru a cez ňu si ju tajne natáčal, keď bola nahá.

„Celý týždeň som žila v strachu, či sa nejaké moje video neobjaví na internete. Mala som štrnásť, nebola som technicky zdatná. Netušila som, či klame alebo si reálne mohol takéto zábery urobiť,“ hovorí Soňa.

Premyslený postup

Soňa je jednou zo Sloveniek, ktoré sa vo veľmi mladom veku stretli s javom, ktorému sa odborne hovorí „grooming“ či „kybergrooming“.

Výraznejšie naň upozornil český film V sieti, v ktorom boli tri herečky namaskované ako školáčky, aby ukázali, čoho sú schopní takzvaní sexuálni predátori pri komunikácii s nedospelými obeťami.

Nejde teda o klasických a od začiatku „priehľadných“ agresorov, ktorí okamžite začínajú s perverznými správami a posielaním nevyžiadaných fotiek svojho penisu.

Pod groomingom sa skrýva postupné a do značnej miery premyslené konanie. Manipulátor sa pokúša u spravidla mladšej obete najprv vyvolať pocit dôvery a zneužiť jej naivitu.

„Snaží sa rôznymi technikami vybudovať ‚virtuálny vzťah‘, ktorý je postavený na fingovanej vzájomnej dôvere, úprimnosti, často ide až za hranicu intimity,“ vysvetľuje IT konzultant Jaroslav Oster.

Skutočné úmysly dá najavo až neskôr, konkrétne v čase, keď získa pocit, že človeka na druhej strane má čím vydierať.

„Ich zámerom je získanie osobných informácií či intímnych fotografií, ktoré sa dajú použiť na neskorší nátlak, ak obeť odmieta naplniť požiadavky útočníka,“ dodáva Oster.

Čo nasleduje potom?

Agresor najčastejšie núti obeť, aby mu asistovala pri sexuálnom uspokojení – či už cez monitor, alebo ju prinúti stretnúť sa s ním aj naživo.

Okrem toho môže žiadať aj peniaze, prípadne ho poháňa už len samotný pocit, že získava moc nad niekým iným.

„Pocit, že môžem druhého ovládať, je ako droga. Užíva si ju zvlášť človek, ktorý v bežnom živote takúto moc nemá,“ hovorí Marek Madro, riaditeľ internetovej poradne IPčko, ktorá sa týmito témami zaoberá.

Práve v nadväznosti na rozmach sexuálneho vydierania spustilo IPčko webový portál Stalosato.sk, kde sa obete môžu anonymne poradiť s psychológmi, ako v takej situácii postupovať.

„Môžu nás oslovovať akýmkoľvek spôsobom, ktorý sa im hodí. Napríklad aj formou chatu, čo je pre ne niekedy najjednoduchšie,“ hovorí Madro.

Mladé obete

Obeťou týchto útočníkov sa totiž bežne stáva žiačka alebo žiak mladší než pätnásť rokov, ktorí predtým nič také nezažili. A, prirodzene, ani ich nikto nepripravil na to, čo v takejto situácii robiť.

„Zo štúdií vieme, že obeťou sexuálneho zneužívania na internete sa môže stať ktokoľvek – bez ohľadu na vek, pohlavie či etnikum, ale najčastejšie sú to dievčatá vo veku 11 až 14 rokov,“ spresňuje Madro.

Prečo je práve táto skupina najviac zraniteľná?

Mladý človek sa v tomto veku odpútava od rodičov, naďalej však túži po ocenení a zároveň sa u neho prejavuje sexualita. O intímnych témach sa však často nemá s kým porozprávať.

To ho môže doviesť k tomu, že sa začne zdôverovať neznámemu človeku na internete, ktorý bežne vystupuje pod falošnými fotkami a falošnou identitou.

„Deti v tomto životnom období, pochopiteľne, nemajú vzťahové skúsenosti. Sú sociálne naivné, manipulovateľné a ľahko vmanévrovateľné či už do virtuálnych, alebo aj reálnych sexuálnych aktivít,“ vysvetľuje sexuologička Dana Šedivá.

Obeťami sa bežne stávajú deti, ktorým chýba pozornosť zo strany rodiča, hoci to zďaleka nemusí platiť vždy.

„Ohrozené je prakticky každé dieťa pripojené na internet, ktoré nedokáže filtrovať podnety, vyhodnotiť riziko a ktoré podlieha tlaku pochybných kamarátov,“ dodáva Šedivá.

Až k pokusom o samovraždu

A čo viac, obeť má zábrany niekomu sa zdôveriť. Útočníkovi totiž mohla prezradiť veci, ktoré nevedia ani jej rodičia, prípadne mu priamo poslať svoje nahé fotky a videá.

„Bojí sa o tom rozprávať, celá tá situácia je pre ňu veľmi zahanbujúca. Dieťa má naraz pocit, že v tom zostalo úplne osamotené,“ hovorí Madro.

Aké môžu byť dôsledky?

V krajnom prípade sa môžu dostaviť až myšlienky na samovraždu. Združenie IPčko len za minulý rok zaznamenalo 713 prípadov, keď ich oslovili mladí ľudia s takýmito sklonmi. Sčasti bol za tým práve sexuálny nátlak.

„Mladí ľudia, ktorí rozmýšľajú nad samovraždou, vám hneď nepovedia skutočné dôvody. Keď však s nimi komunikujeme dlhšie, dozvedáme sa, že za ich rozhodovaním ukončiť život sa často skrýva práve kybergrooming,“ hovorí Madro.

Soňa: Nevieš, komu to povedať

Tieto extrémne príbehy však neposkytujú kompletný obraz. Aj v situácii, keď dieťa útočníkovi odolá, si takýto zážitok môže preniesť do dospelosti.

To je práve príbeh dnes už dospelej Sone z úvodu článku. Na prvý pohľad sa zdá, že sa jej vlastne nič nestalo – komunikáciu včas ukončila a útočník jej dal pokoj.

Soňa si však aj po trinástich rokoch vybavuje stres, ktorý ako nedospelé dievča zažívala, keď jej agresor po niekoľko dní trvajúcej komunikácii tvrdil, že sa jej nabúral do počítača.

„Máš pocit, že sa nemáš komu zdôveriť, mama by ťa zabila. Rozmýšľala som, že ak by bola pravda, že si ma ten človek skutočne natočil, tak sa asi zabijem,“ hovorí.

„Predstavovala som si tú hanbu“

Podľa Sone bola najhoršia neistota, keď si mohla len domýšľať, či na ňu útočník niečo má alebo len blufuje. Vtedy u nej začala pracovať predstavivosť. V hlave si premietala, čo by robila, keby sa jej zábery skutočne niekde objavili.

„Predstavovala som si, čo by na to povedali v škole, keby ma niekde videli. Predstavovala som si tú hanbu. Bola som úplne paralyzovaná, nevedela som, čo robiť a s kým sa mám poradiť,“ hovorí Soňa.

Depresívne pocity sa neskončili ani vtedy, keď sa Soňa presvedčila, že útočník ju len vodil za nos. Aj niekoľko mesiacov po ukončení komunikácie mala sebadeštrukčné sklony. A ani po rokoch od tejto príhody si nezapla Skype.

„Aj keď sa vlastne nič nestalo, stále máš pocit, že si spravila niečo zlé. Racionálne si to nevieš vysvetliť. Máš jednoducho v sebe nepríjemné pocity a ťažko sa ich zbavuješ,“ dodáva.