Kým bude kultúra zadarmo, nik si ju nebude vážiť

Napísal mi, či by som niekedy neprišiel prečítať niečo z mojich kníh ku nim na východ. Potešil som sa, začali sme riešiť detaily a keď tá téma dlho neprichádzala, opýtal som sa neisto a zahanbene sám. Reku, a čo honorár, prípadne preplatenie nákladov na cestu?

Tón sa zrazu zmenil. Vraj mi len chceli dať možnosť odprezentovať sa a nevedeli, že mi sláva takto stúpla do hlavy. Rozhovor sa dostal do slepej uličky.

Tento príbeh sa nestal počas korony (teraz ma nikto nikam nevolá), no pointa sa v posledných mesiacov len zvýraznila: mnoho ľudí považuje kultúru za vzduch a ľudí, čo sa jej venujú, za tých, ktorí zo vzduchu žijú. Prípadne, že ich v tejto spoločnosti vôbec netreba.

Samozrejme, že koronakríza zlomila mnoho ľudí a nikdy sa nebudem púšťať do tej trápnej a smutnej debaty, či práve umelci sú tí, ktorí skončili najhoršie. No žiadna profesia nemusela v poslednom období tak veľmi bojovať, aby vôbec dokázala, že v spoločnosti je pre ňu miesto.

Mesiace bojov o základnú podporu pre najviac ochromených v kultúre, a keď ju napokon konečne dostali, nikdy nekončiace facebookovské debaty o tom, že by títo darmožráči mali konečne ísť robiť niečo podstatné.

Ministerka, ktorá na Facebooku zúfalo vysvetľuje, že ju pri zostavovaní opatrení prehlasovali, akoby aj politici pochopili, že túto skupinu možno na rozdiel od iných v pohode hodiť cez palubu – že na tomto hrobe nikto plakať nebude.

Umelci, na ktorých umenie chodili tisíce, teraz potrebujú dookola vysvetľovať tým istým tisíckam, že si vôbec zaslúžia existovať. Ako sa to stalo?

Vždy som sa smial, že kultúru by spasilo už len to, že by umelci zarábali toľko, čo kúrenári. No umenie má tú jednu genetickú nevýhodu, že sa deje nad reálnym svetom – že to nie je vaňa, do ktorej si niekto reálne ľahne a ani rožok, ktorý zje.

Nik nevie presne vypočítať, akú fyzickú hodnotu má umelecký zážitok. Je taká, akú mu sami dáte.

Preto ma hnevá organizátor, ktorý chce moju čítačku zadarmo. Preto ma štve, že sa idem naobedovať za peniaze a potom, keď chcem vojsť do galérie, zistím, že vstupné na špičkové umelecké diela je 0 €.

Je to naozaj zadarmo? Samozrejme, nie, zaplatil sponzor. A festival, ktorý je zadarmo, zasa grant. Správa, ktorú to však vysiela spoločnosti, je zlá. Hovorí, že umenie je zadarmo. Hovorí, že kým rožok cenu má, umenie nie.

Vždy, keď vydáš hodnotnú knihu a predávaš ju ako paperback, vždy keď privedieš kvalitných umelcov, ale ľuďom nedáš ani symbolické vstupné – vždy vtedy v nich podporuješ tú ideu, že je to niečo, čo nemá hodnotu a teda ani cenu.

A čo je zadarmo, povedal už kedysi dávno Julo Satinský, to si ľudia nevážia.

Asi bude ešte dlho trvať, kým to spoločnosť dostatočne pochopí. A ostáva len dúfať, že umenie, ktoré prežilo vojny aj zlé časy, prežije aj túto avantúrku.