Železný minister, čo chcel vyhodiť Grékov z eurozóny

Autor pôsobí na Fakulte politických vied
a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici

Wolfgang Schäuble je už štvrtú dekádu stálicou nemeckej vrcholnej politickej scény. Zastával posty v piatich vládach dvoch nemeckých spolkových kancelárov. Poslednú lekciu nadelil Grékom práve on.

Súčasný nemecký minister financií je vo veku 72 rokov jednou z najvýraznejších postáv nielen nemeckej, ale aj európskej politickej scény. Pri pohľade na jeho kariéru a cit pre politické rozhodnutia je popri Angele Merkelovej jedným z najprezieravejších politikov svojej generácie. Ani Kohl či Genscher už v jeho veku neboli v politických funkciách.

V povojnovej histórii ho môže prekonať iba zakladateľ moderného Nemecka Konrad Adenauer. Ten sa funkcie spolkového kancelára ujal prvýkrát až vo veku 73 rokov.

Večný minister

Pre nemeckého konzervatívneho voliča je Schäuble symbolom pracovitosti a tvrdej ruky, ktoré zosobňuje oveľa lepšie ako ktorýkoľvek iný nemecký politik. Tento luterán, absolvent práva a ekonomiky, začal kariéru v šľapajach svojho otca najprv ako daňový úradník. Do veľkej politiky prerazil už ako tridsaťročný poslanec Spolkového snemu na kandidátke Kresťansko-demokratickej únie (CDU), ktorej zostal verný dodnes.

V politike bol vždy skôr úradníckym typom, na veľké gestá si nikdy nepotrpel. Otec štyroch detí sa úspešne dokázal vyhýbať aj spoločenským škandálom, politickú kariéru mu poznačil iba veľký prešľap pri financovaní strany.

Na jeho príbehu je však pozoruhodná aj nepriazeň osudu, a to najmä, keď sa v roku 1990 stal počas volebnej kampane obeťou atentátu. Zostal po ňom paralyzovaný na invalidnom vozíku. Už o tri mesiace však bol späť v plnom pracovnom nasadení. Tentoraz ešte ako minister vnútra.

Wolfgang Schäuble je tak dnes najdlhšie slúžiacim nemeckým politikom v povojnovej histórii Nemecka a zdá sa, že toto volebné obdobie ešte nemusí byť jeho posledným. Pre jeho vzostupy a pády je charakteristické najmä to, že väčšinu politickej kariéry prežil v tieni spolkových kancelárov. Obdobne ako Merkelová, aj Schäuble vďačil do veľkej miery za vstup do veľkej politiky najmä Helmuthovi Kohlovi.

To, že sa z korunného princa nikdy nestal spolkový kancelár, možno pripísať najmä tomu, že Kohlove škandály financovania strany boli rovnako aj jeho vlastnými. Merkelová, ktorá vtedy túto politickú realitu pochopila, sa postavila na čelo reformného krídla a bola to práve ona, kto Schäubleho nahradil na poste predsedu CDU. Pár mesiacov predtým boli ešte na spoločných bilbordoch, kde stálo „Európa je ako my – nie vždy spolu súhlasíme, ale vždy ideme spoločným smerom“.

Samozvaný strážca finančných pravidiel

Schäuble pôsobil celkovo štrnásť rokov na ministerských pozíciách, pričom od roku 2009 nepretržite zastáva post ministra financií. Od vypuknutia hospodárskej a finančnej krízy v Európskej únii bol teda pri všetkom podstatnom, čo sa v Únii, ale najmä v eurozóne za posledných šesť rokov udialo. Vďaka svojim tvrdým postojom najmä ku krajinám južnej periférie si vyslúžil prezývku „samozvaného strážcu finančných pravidiel Európskej únie“.

Jeho filozofia budovania jednotnej Únie spočíva na princípoch viacrýchlostnej integrácie (silnejšej u krajín eurozóny), potreby striktného dodržiavania fiškálnej disciplíny, ako aj existujúcich pravidiel. To je vízia, ktorú on, na rozdiel od Merkelovej, ponúka. Strojca prvého nemeckého vyrovnaného rozpočtu od roku 1969 v jednom zo svojich článkov dokonca pre potrebu konsolidácie eurozóny navrhol vytvorenie parlamentu či ministerstva financií pre eurozónu.

V poslednom čase sa najmä však pre jeho nekompromisné postoje v Európe paradoxne čoraz viac oživujú predstavy Nemecka ako krutej krajiny, ktorá si svojou neústupčivosťou ničí dobrú povesť. V nedobrom naňho spomínajú určite nielen Gréci, ale aj predošlý grécky prezident Papoulias či portugalský premiér José Sócrates.

Odyseus a Sizyfos

Grécka kríza tak nepriniesla len spor medzi Nemeckom a Gréckom alebo dilemu o tom, či je zlý ten, kto dlhy robí, alebo ten, kto a za akých podmienok požičiava. Na jej pozadí prebiehal zásadný spor medzi dvoma ministrami financií členských krajín Eurozóny – nováčikom Varoufakisom a najdlhšie slúžiacim Schäublem. Bol to spor o tom, akú podobu má mať fiškálna disciplína v jednej menovej únii.

To, že títo dvaja majú absolútne odlišné predstavy, bolo zrejmé už po prvých vzájomných stretnutiach vo februári, keď bol Grécku predĺžený záchranný program o štyri mesiace. Vtedy nemecký minister vyhlásil – „zhodli sme sa, že sa nezhodujeme“. Varoufakis ho následne doplnil, že sa „nezhodli ani na tom“.

Odhliadnuc od toho, či bol prístup veriteľov v podobe politík takzvanej trojky ku Grécku od počiatku zle nastavený alebo či Grécko dostatočne plnilo všetky svoje záväzky, v Schäubleho ponímaní začala politika úsporných opatrení prinášať prvé pozitíva v minulom roku vo forme primárneho rozpočtového prebytku, mierneho rastu ekonomiky a postupného plánu na návrat Grécka na kapitálové trhy. Receptom na pozitívny koniec gréckej ságy malo byť udržanie reformného kurzu, obdobne ako v prípade Írska či Portugalska.

Problémom sa pre nemeckého financmajstra stal moment, keď parlamentné voľby v Grécku, ktoré si podľa Schäubleho žije nad pomery, vyhrala na začiatku roka Syriza. S programom, ktorý úsporné opatrenia zďaleka nespomínal. Vrátiť Grékov späť na reformný kurz, ktorého sa stránilo viac ako Odyseus bájnych sirén, bola pre Schäubleho priam sizyfovská úloha. Varoufakis sa stal symbolom rebelstva a možnej izolácie Nemecka.

Grexit alebo kto hral s akými kartami?

To, že predchádzajúce dva záchranné balíky minulo Grécko najmä na splatenie svojich pohľadávok voči veriteľom a nie na obnovu ekonomiky, či to, že grécky dlh (aj vďaka celkovému poklesu HDP) narástol do neudržateľných rozmerov, vie dobre aj Schäuble a verejne to priznal. Zároveň však tvrdí, že akékoľvek odpisy dlhu sú nemožné, lebo by boli protizákonné. Dosiahnuť sa dajú len zmenou súčasných pravidiel (najmä článok 125 ZFEÚ), vystúpením z eurozóny alebo ich znížením privatizáciou gréckeho majetku. Navyše, priveľa štedrosti ku Grécku by bolo signálom pre reformné vlády v Španielsku či Portugalsku, že pravidlá neplatia pre všetkých rovnako. Schäubleho vlastnými slovami „zhovievavosť často predchádza rozmarnosti“.

O tom, že Gréci, aj po nešťastnom referende, podpísali ešte horšiu dohodu, akú mali na stole tri týždne predtým, všetci dobre vieme. O tom, čo sa dialo v pozadí, však už dnes vieme predsa len trochu viac. Varoufakis nedávno priznal, že ako alternatívu pripravoval zavedenie paralelnej meny.

Gréci však nemali nielen hotovosť (gréckym bankám napríklad došli dvadsaťeurové bankovky), ale aj rezervy na financovanie tohto kroku. V tomto prípade ukázali Rusko a Čína, podobne ako pri dohode s Iránom, značnú dávku kooperatívnej racionality. Bez externých zdrojov sa grécka vláda ocitla bez alternatívy k podpisu. Keby túto dohodu Gréci odmietli, Schäubleho záložným plánom mal byť dočasný odchod Grékov z eurozóny minimálne na obdobie piatich rokov. S tým by však museli súhlasiť aj samotní Gréci.

Ak teda Gréci eurozónu nechceli opustiť, dostali síce, čo chceli v podobe novej finančnej pomoci, ale za horších podmienok, bez zmeny pravidiel hry či odpisu dlhu. To všetko tiež iba pod podmienkou reforiem či vytvorenia fondu, ktorý má reštrukturalizovať a privatizovať grécke štátne podniky.

Dlžník sa musel dohodnúť nielen na tom, čo sám odmietal – ale slovami premiéra Tsiprasa aj na tom „čomu ani sám neverí“. To však, podľa Schäubleho, už nie je jeho, ale Tsiprasov problém.
Schäubleho problém vznikol najmä v súvislosti s tvrdou kritikou jeho pozície, ktorú si musel vypočuť nielen v nemeckom parlamente, ale aj napríklad od rakúskeho kancelára Faymanna.

V Grécku sa bez debaty stal najnenávidenejším európskym politikom. Prečo boli teda Nemci na Grékov takí tvrdí a sám Schäuble obhajoval dočasný odchod Grécka z eurozóny? Dokonca tak robil aj po tom, ako boli dohodnuté predbežné podmienky na summite lídrov eurozóny z 12. júla a aj za cenu verejného rozkolu s Merkelovou či bez podpory koaličných partnerov z SPD. Išlo len o politickú hru pre nemeckých voličov, alebo to bola snaha potrestať Grékov, položiť preferenčne Syrizu a zdvihnúť varovný prst pre ostatné krajiny menovej únie?

Zdá sa, že v Schäubleho svete išlo naozaj o smrteľne vážnu demonštráciu fiškálnej disciplíny a výchovnú lekciu pre grécku vládu. V tomto svete majú solidarita a zhovievavosť jasné pravidlá a obmedzené hranice. A to aj medzi priateľmi. A aj vtedy, pokiaľ by išlo o eurozónu bez helénskych hrdinov.