Denník N

Prečo je trest smrti za znásilnenie len lacným volaním po krvi a nie prevenciou

Ilustračné foto - fotolia
Ilustračné foto – fotolia

Nie je prekvapením, že tresty smrti za znásilnenie sa objavujú hlavne v krajinách, ktoré sa ťažko dajú označiť za demokratické, rešpektujúce ľudské práva či rovnosť medzi rodmi.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Pakistanská verejnosť je pobúrená dvomi prípadmi znásilnenia, ku ktorým prišlo v rozmedzí niekoľkých dní. Najprv sa našlo telo päťročného dievčatka, ktoré sa nevrátilo domov po tom, čo si išlo kúpiť cukríky. Pitva ukázala, že páchateľ ho pred tým, ako ho zabil úderom do hlavy, zneužil.

O pár dní neskôr, stovky kilometrov ďalej, došlo k znásilneniu ženy pred očami jej detí. V noci jej na diaľnici došlo palivo, dvaja muži, ktorí pri jej aute zastali, ju olúpili, zavliekli ju aj tri deti na opustené miesto a znásilnili ju. Žena sa predtým domáhala pomoci od diaľničnej polície, ale dispečer jej odpovedal, že cesta, na ktorej sa nachádza, nie je v ich jurisdikcii.

Oba prípady vyvolali pouličné protesty, kampane na sociálnych sieťach a objavili sa aj mnohé výzvy, aby páchateľov verejne obesili. Pakistan patrí spolu s Čínou, Afganistanom, so Spojenými arabskými emirátmi, s Egyptom, Bangladéšom, Iránom, so Saudskou Arábiou, s Indiou a KĽDR medzi krajiny, ktoré znásilnenie trestajú smrťou.

Pakistanský premiér Imram Khan vyhlásil, že páchatelia by si zaslúžili exemplárne tresty, ale že ich obesenie by malo zlý vplyv na medzinárodný imidž Pakistanu a dali by sa očakávať negatívne reakcie napríklad od Európskej únie.

Proti trestu smrti sú aj niektoré pakistanské feministické organizácie, aj keď ich zdôvodnenie je iné ako premiérovo. Tvrdia, že trest smrti za znásilnenie nemá odstrašujúci efekt a v konečnom dôsledku nechráni obete, ani nepomáha znižovať počet prípadov.

Problém je podľa nich v tom, že obťažovanie a zneužívanie žien a detí sa toleruje, obete sú často ostrakizované viac ako páchatelia, ktorí sa spoliehajú na mlčanie okolia. Chýba tiež vzdelávanie policajtov, prokurátorov a sudcov neraz trpiacich predsudkami.

Čo tam robila sama?

Dokumentuje to aj prípad znásilnenej vodičky. Policajný šéf Pandžábu napríklad verejne komentoval, prečo sa žena na cestu vybrala uprostred noci a nemala mužský sprievod, čím jej čiastočne dával vinu za to, čo sa jej stalo. Dostalo sa mu síce rozhorčených reakcií časti verejnosti, ale odhalilo to aj rámce, v ktorých sa pohybuje myslenie ľudí, ktorí majú pomáhať a chrániť.

Keď v televízii o prípade hovorila známa pakistanská novinárka a dokumentaristka Sabin Agha, stretla sa na sociálnych sieťach s nadávkami a vyhrážkami (znásilnením aj smrťou) za to, ako opisovala miestne pomery a necitlivé zaobchádzanie s obeťami.

Mnohé pakistanské aktivistky sa obávajú, že dva otrasné prípady sa zasa zvrhnú na volanie po krvi páchateľov, čo však nevyrieši príčiny, pre ktoré k zneužívaniu a znásilneniam dochádza.

Hoci časť verejnosti možno uspokojí, že v médiách zverejnia správu o tom, ako sa otec obete prizeral poprave páchateľa znásilnenia, a dostaví sa u nej pocit „spravodlivosti“, potenciálnych páchateľov to neodradí.

Štúdie a skúsenosti z Indie, ktorá je známa častými, nezriedka hromadnými znásilneniami, ukazujú,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie