Denník N

Anne Applebaum: Boli to moji priatelia, no dnes pomáhajú autoritárom a demagógom

Anne Applebaum. Foto: James Kegley
Anne Applebaum. Foto: James Kegley

Úryvok z knihy Súmrak demokracie (Zvodné lákadlo autoritárstva),
ktorú vydáva Denník N. Medzititulky redakcia.

Organizovali sme večierok 31. decembra 1999. Končilo sa staré tisícročie, začínalo sa nové a ľudia mali veľkú chuť oslavovať, ideálne na nejakom exotickom mieste. Náš večierok toto kritérium spĺňal. Konal sa v malom kaštieli v dedinke Chobielin na severozápade Poľska. Kaštieľ kúpil môj manžel s rodičmi za cenu tehál pred desiatimi rokmi, keď to bola plesnivá, neobývateľná ruina, ktorú nikto neopravoval od roku 1945, keď z nej predchádzajúci obyvatelia utiekli pred Červenou armádou.

Dom, respektíve väčšinu z neho sa nám podarilo zrekonštruovať, aj keď to išlo veľmi pomaly. V roku 1999 ešte nebol celkom hotový, ale mal novú strechu a k tomu veľký, čerstvo vymaľovaný a úplne nezariadený salón, ktorý bol na večierok ideálny.

Hostia boli rozmanití: moji priatelia z novinárskej brandže z Londýna a Moskvy, zopár nižšie postavených diplomatov z Varšavy, dvaja priatelia, ktorí za nami prileteli z New Yorku. Väčšinou to však boli Poliaci, naši priatelia a kolegovia môjho manžela Radka Sikorského, ktorý vtedy pôsobil ako námestník ministra zahraničných vecí v stredopravej poľskej vláde. Boli tam Radkovi miestni priatelia, viacerí bývalí spolužiaci a veľká skupina bratrancov a sesterníc. Prišla aj hŕstka mladých poľských novinárov, hoci nikto z nich vtedy nebol zvlášť slávny, niekoľko úradníkov a jeden či dvaja veľmi nízko postavení členovia vlády.

Väčšinu z nás by ste vo všeobecnosti mohli zahrnúť do širokej kategórie, ktorú Poliaci označujú za pravicu – medzi konzervatívcov a antikomunistov. V tom historickom okamihu by ste však väčšinu z nás mohli označiť aj za liberálov v zmysle zástancov voľného trhu, klasických liberálov, azda thatcheristov. Aj tí ekonomicky menej vyhranení verili v demokraciu, právny štát, systém bŕzd a protiváh, v Poľsko, ktoré patrí do NATO a je na ceste do Európskej únie, v Poľsko, ktoré je integrálnou súčasťou modernej Európy. Tieto vlastnosti v deväťdesiatych rokoch znamenali, že „ste pravičiar“.

Ako to už na večierkoch býva, aj tento bol trochu chaotický. V deväťdesiatych rokoch by ste na poľskom vidieku márne hľadali cateringové služby, takže sme so svokrou pripravili kotly duseného hovädzieho a pečenú repu. Neboli tam ani hotely, takže stovku našich hostí u seba prichýlili miestni poľnohospodári, prípadne naši priatelia v neďalekom meste. Viedla som si zoznam, kto bude u koho spať, ale zopár hostí aj tak prespalo na dlážke v pivnici. Neskoro v noci sme odpálili ohňostroj – lacné výrobky z Číny, ktoré sa nedávno stali široko dostupné a pravdepodobne boli extrémne nebezpečné.

Jediný kultúrny rozkol večera mala na svedomí hudba na kazetách z čias dávno pred vznikom Spotify: hudba, ktorú na vysokej škole počúvali moji americkí priatelia, bola iná ako tá, ktorú na vysokej počúvali Poliaci, takže nebolo jednoduché roztancovať všetkých naraz.

V istom okamihu som vyšla na poschodie a zistila som, že Boris Jeľcin rezignoval. Napísala som krátky článok pre britské noviny a potom som sa vrátila na prízemie po ďalší pohár vína. Okolo tretej nadránom jedna z rozkokošených Poliek vytiahla z kabelky pištoľ a z čírej roztopaše niekoľkokrát vystrelila slepými nábojmi do vzduchu.

Bol to ten typ večierka. Trval celú noc, na druhý deň poobede pokračoval „brunchom“ a bol presýtený optimizmom, ktorý si z tých čias pamätám. Opravili sme svoj zrútený dom. Naši priatelia prebudovávali svoju krajinu. Osobitne zreteľne si vybavujem prechádzku snehom – azda deň pred večierkom alebo deň po ňom – s bilingválnou skupinou. Hovorili sme jeden cez druhého, angličtina sa miešala s poľštinou a ozývala sa brezovým lesom. Vo chvíli, keď bolo Poľsko na prahu spojenia sa so Západom, sme mali pocit, že sme všetci jeden tím. Mali sme rovnaký názor na demokraciu, na cestu k prosperite a na to, čo sa deje.

Tá chvíľa sa pominula. Po dvoch desaťročiach by som dnes prekročila ulicu, len aby som sa vyhla stretnutiu s viacerými ľuďmi z toho novoročného večierka. A oni by dnes nielenže odmietli prekročiť prah môjho domu, ale hanbili by sa priznať, že sa v ňom niekedy objavili.

Dnes by sa popravde polovica ľudí z toho večierka nerozprávala s druhou polovicou.

Šéfka negatívnej kampane proti Poľsku

V Poľsku striedavo žijem od roku 1988 a dlhšie obdobia som bývala v Londýne a vo Washingtone, kde som písala historické knihy a pracovala som ako novinárka pre britské a americké noviny. Vďaka tomu som na poľské pomery exotická manželka politika, aj keď do roku 2015 moja osoba vo väčšine ľudí prebúdzala skôr zvedavosť než zlosť.

Nikdy som nezažila priamy prejav antisemitizmu, nikdy som nepocítila nepriateľstvo, a keď som vydala poľskú kuchársku knihu – s cieľom okrem iného vyvrátiť negatívne stereotypy o Poľsku v zahraničí –, reakcia bola v princípe kladná, hoci trochu zmätená. Zároveň som sa usilovala nepliesť do politiky a s výnimkou rozhovorov o svojich knihách som sa poľskej televízii vyhýbala.

Lenže po víťazstve Práva a spravodlivosti sa v zahraničí začali objavovať negatívne články o poľskej vláde – a vinu za to pripísali mne. Na titulných stránkach dvoch prorežimových časopisov wSieci a Do Rzeczy (v oboch pracujú naši bývalí priatelia) som sa objavila v úlohe tajnej židovskej koordinátorky medzinárodných médií a neoficiálnej šéfky negatívnej kampane proti Poľsku. Aby moja rodina pôsobila ešte zlovestnejšie, jeden z nich si o nej vymyslel niekoľko drobností.

Podobné správy spolu s vymysleným príbehom o tom, ako ma strana Právo a spravodlivosť nechala vyhodiť zo zamestnania, kde som ani nepracovala, sa objavili vo večernom spravodajstve verejnoprávnej televízie. Napokon o mne prestali písať: negatívnych článkov o Poľsku v medzinárodných médiách bolo už toľko, že by to jediná osoba, aj keď židovka, nezvládala koordinovať, hoci, prirodzene, na sociálnych sieťach táto téma podchvíľou zarezonuje.

Počas manželovej kampane do europarlamentu dostali niektorí členovia jeho tímu viac otázok týkajúcich sa mojej „protipoľskej aktivity“ než o ňom. Či sa mi to už páči, alebo nie, súčasťou tohto príbehu som aj ja.

Je možné udržiavať priateľstvo?

Keď sa to celé začalo, mala som pocit déjà vu. Spomenula som si, ako som čítala slávny denník, ktorý si v rokoch 1935 – 1944 viedol rumunský spisovateľ Mihail Sebastian. Chronologicky v ňom zaznamenal ešte extrémnejší posun vo svojej krajine. Podobne ako ja mal aj Sebastian židovský pôvod a jeho priatelia boli zväčša politicky vpravo.

V denníku opisuje, ako jedného po druhom pritiahla fašistická ideológia a pohltila ich ako oheň nočné motýle. Rekonštruuje v ňom aroganciu a sebaistotu, s akou sa jeho priatelia prestávali identifikovať ako Európania – obdivovatelia Prousta a návštevníci Paríža – a začali sa vyhlasovať za plnokrvných Rumunov. Načúval, ako sa poddávajú konšpiračnému mysleniu, prípadne ľahostajnej krutosti.

Ľudia, ktorých poznal celé roky, ho urážali pred jeho očami a potom sa správali, ako keby sa nič nestalo. „Je možné udržiavať priateľstvo s ľuďmi, ktorí sa zhodujú na toľkých cudzích myšlienkach a pocitoch – takých cudzích, že stačí, aby som vošiel do miestnosti, a oni odrazu stíchnu od hanby a trápnosti?“ zamýšľal sa v roku 1937.

V autobiografickom románe, ktorý napísal v tom istom období, rozprávač ponúkne priateľstvo starému známemu, od ktorého ho odlúčila politika. „Nie, mýliš sa,“ znela odpoveď. „My dvaja nemôžeme byť priatelia. Dnes ani nikdy inokedy. Necítiš zo mňa vôňu zeme?“

Utajení autoritári

Teraz sa nepíše rok 1937. Napriek tomu dnes pozorujem podobnú transformáciu medzi intelektuálmi, spisovateľmi, novinármi či politickými aktivistami, a to rovnako v Poľsku, v krajine, kde som prežila tri desaťročia, ako aj v iných krajinách, ktoré nazývame Západom. Všade sa táto zmena odohráva bez zámienky hospodárskej krízy, akú Európa a Severná Amerika zažili v dvadsiatych a tridsiatych rokoch.

Kríza z rokov 2008 – 2009 bola hlboká, ale na väčšinu miest sa vrátil hospodársky rast a nepozorujeme masovú nezamestnanosť ani bezdomovectvo. Utečenecká kríza z rokov 2015 – 2016 znamenala šok, ten však ustúpil. Do roku 2018 sa prúd utečencov zo severnej Afriky a z Blízkeho východu do Európy zväčša zastavil vďaka dohode Turecka s mainstreamovými politikmi Európskej únie.

Tak či onak, ľudí, o ktorých v tejto knihe píšem, nezasiahla ani jedna kríza. Zrejme nie všetci sú takí úspešní, ako by chceli, ale nie sú to chudobní vidiečania. Prisťahovalci ich neobrali o prácu. Vo východnej Európe nepatria medzi obete politickej transformácie po roku 1989, respektíve politiky v akomkoľvek zmysle. V západnej Európe nepatria medzi ožobračenú spodnú triedu a nežijú v zabudnutom zapadákove. V Spojených štátoch nežijú v komunitách sužovaných opiátmi, nevysedávajú v podnikoch na americkom Stredozápade a vlastne nezodpovedajú žiadnemu z lenivých stereotypov, ktorými opisujeme Trumpových voličov – a to neraz ani tým lenivým stereotypom, ktoré si vymysleli oni sami.

Naopak, získali vzdelanie na najlepších univerzitách, často ovládajú cudzie jazyky a bývajú vo veľkých mestách – v Londýne, vo Washingtone, Varšave či v Madride – a tak ako Sebastianovi priatelia z tridsiatych rokov aj oni cestujú do zahraničia.

Čo teda spôsobilo túto transformáciu? Boli niektorí z našich priateľov odjakživa utajení autoritári? Alebo sa tí ľudia, s ktorými sme si na prelome tisícročí štrngali pohármi, počas nasledujúcich dvoch desaťročí nejako zmenili?

Na tieto otázky neexistuje jedna prostá odpoveď a nebudem vám ponúkať žiadnu veľkolepú teóriu ani univerzálne riešenie. Mám však jednu teóriu: ktorákoľvek spoločnosť sa pri vhodných okolnostiach môže obrátiť proti demokracii. Vskutku, ak sa máme riadiť dejinami, napokon sa to stane každej spoločnosti.

Koho potrebujú autoritári

Antickí filozofi o demokracii odjakživa pochybovali. Platón sa obával „falošných a chvastúnskych slov“ demagógov a mal podozrenie, že z demokracie sa nevykľuje nič lepšie ako jedna z etáp na ceste k tyranii.

Obhajcovia republikánskej formy vlády z obdobia zakladania Spojených štátov tiež vnímali, akú výzvu pre demokraciu môže predstavovať skazený líder, a usilovne premýšľali nad zriadením inštitúcií, ktoré by mu odolali. Ústavodarné zhromaždenie v roku 1787 zriadilo zbor voliteľov – ten mal zaistiť, že sa prezidentom Spojených štátov nikdy nestal človek s vlastnosťami, ktoré Alexander Hamilton označil za „sklony k podlým intrigám a malú obľúbenosť“.

Aj keď sa z neho napokon vykľul formálny orgán bez skutočnej moci – a neskôr inštitút, ktorý dáva neprimeraný vplyv malým skupinám voličov v hŕstke štátov –, zbor voliteľov mal mať pôvodne takmer opačnú úlohu: mal byť akousi revíznou komisiou, skupinou elitných zákonodarcov a zámožných občanov, ktorí by v nevyhnutnom prípade odmietli vôľu ľudu, aby zabránil „excesom demokracie“.

Hamilton patril medzi početných obyvateľov koloniálnej Ameriky, ktorí znova a znova čítali dejiny antického Grécka a Ríma a snažili sa z nich zistiť, ako zabrániť tomu, aby sa ďalšia demokracia prepadla do tyranie. John Adams sa na staré kolená nanovo pustil do čítania Ciceróna, rímskeho štátnika, ktorý sa usiloval zastaviť úpadok rímskej republiky, a jeho citáty dokonca uvádzal v listoch Thomasovi Jeffersonovi.

Demokraciu v Amerike chceli postaviť na základe racionálnej diskusie, rozumu a kompromisov. Nerobili si však ilúzie o ľudskej prirodzenosti: vedeli, že ľudia môžu občas podľahnúť „vášňam“, aby sme použili ich obľúbené slovo. Vedeli, že akýkoľvek systém postavený na logike a racionalite bude vždy čeliť riziku výbuchu iracionality.

Ich moderní nasledovníci sa usilovali tú iracionalitu a tie „vášne“ bližšie definovať a pochopiť, kto a prečo má sklony podľahnúť demagógom. Filozofka totalitarizmu Hannah Arendt identifikovala „autoritársku osobnosť“, radikálne samotársku osobnosť, ktorá vzhľadom na „absenciu iných sociálnych väzieb s rodinou, priateľmi, kolegami alebo aspoň známymi svoje miesto vo svete odvodzuje výhradne od svojej príslušnosti k hnutiu, od svojho členstva v strane“. Príslušník generácie intelektuálov, ktorí z nacistického Nemecka utiekli do Ameriky, sa tejto myšlienke venoval hlbšie. Pod vplyvom Sigmunda Freuda sa Adorno usiloval nájsť zdroj autoritárskej osobnosti v ranom detstve, azda dokonca v potlačenej homosexualite.

Zo súčasníkov spomeňme behaviorálnu ekonómku Karen Stennerovú, ktorá sa pred dvoma desaťročiami pustila do výskumu osobnostných predpokladov. Vraví, že takmer tretina obyvateľov ktorejkoľvek krajiny má „autoritárske predispozície“, čo je vhodnejší výraz ako osobnosť, pretože je menej rigidný. Autoritárske predispozície, uprednostňovanie homogenity a poriadku môžu byť v človeku prítomné bez toho, aby sa prejavovali navonok.

Rovnako bez prejavov môžu zostať aj opačné „libertariánske“ predispozície, uprednostňovanie rôznorodosti a rozdielnosti. Definícia autoritárstva podľa Stennerovej nie je politická a nie je v rovnakej kategórii ako „konzervativizmus“.

Jednoducho povedané, autoritárstvo oslovuje ľudí, ktorí nevedia tolerovať zložitosť: na tomto inštinkte nie je nič inherentne „ľavicové“ či „pravicové“. Je antipluralistický. Je nedôverčivý voči ľuďom s inými názormi. Je alergický na ostré debaty. Nie je podstatné, či jeho nositelia odvodzujú svoje postoje od marxizmu či nacionalizmu.

Teoreticky však často zabúdajú na druhý zásadný element úpadku demokracie a zrodu autokracie. Samotná existencia ľudí, ktorí obdivujú demagógov alebo sa cítia lepšie v diktatúrach, celkom nevysvetľuje, prečo demagógovia víťazia. Diktátor chce vládnuť, ako však osloví tú časť verejnosti, ktorá si želá to isté? Neliberálny politik si chce podkopaním nezávislosti súdov privlastniť viac moci, ako však presvedčí voličov, aby tie zmeny prijali?

V starom Ríme si Cézar u sochárov objednal svoje početné podobizne. Žiaden súčasný autoritár nemôže uspieť bez moderných ekvivalentov: spisovateľov, intelektuálov, pamfletistov, blogerov, spindoktorov, producentov televíznych programov a tvorcov mémov, ktorí jeho podobu dokážu sprostredkovať verejnosti.

Autoritári potrebujú ľudí, ktorí budú podporovať nepokoje alebo spustia prevrat. Zároveň však potrebujú ľudí, ktorí rozumejú zložitému právnemu jazyku, ľudí, ktorí dokážu argumentovať v prospech lámania ústavy alebo ohýbania práva. Potrebujú ľudí, ktorí budú tlmočiť skrivodlivosť, manipulovať nespokojnými, dajú priechod zlosti a strachu a dokážu vykresliť inú budúcnosť. Inými slovami, potrebujú príslušníkov intelektuálnej a vzdelanej elity, ktorí im pomôžu vyhlásiť vojnu zvyšku intelektuálnej a vzdelanej elity, a to dokonca aj vtedy, keď ide o ich spolužiakov z univerzity, kolegov a priateľov.

Francúzsky esejista Julien Benda v knihe La Trahison de Clercs – vo voľnom preklade Zrada intelektuálov – z roku 1927 opísal autoritárske elity svojich čias dávno pred tým, než ktokoľvek iný pochopil ich význam. Slovníkom Arendtovej – neobával sa „autoritárskych osobností“ ako takých, ale skôr konkrétnych ľudí podporujúcich autoritárske hnutia, ktoré sa vtedy v ľavicovej a pravicovej podobe valili po celej Európe.

Opísal krajne pravicových aj krajne ľavicových ideológov, ktorí buď burcovali „triednu vášeň“ v podobe sovietskeho marxizmu, alebo „národnú vášeň“ v podobe fašizmu, a obe strany obvinil, že v mene partikulárnych politických záujmov zradili ústrednú úlohu intelektuála, teda hľadanie pravdy.

Týchto padnutých intelektuálov sarkasticky nazval clercs, teda klerici, príslušníci kléru. Celých desať rokov pred Stalinovým veľkým terorom a šesť rokov pred tým, ako Hitler uchopil moc, sa Benda obával, že spisovatelia, novinári a esejisti, z ktorých sa stali politickí podnikatelia a propagandisti, dovedú celé civilizácie k násilnostiam. A tak sa aj stalo.

Nová pravica

Ak v našich časoch nastane pád liberálnej demokracie, nebude vyzerať rovnako ako v dvadsiatych či tridsiatych rokoch. Aj tentoraz mu však bude musieť na svet pomôcť nová elita, nová generácia klerikov. Kolaps konceptu Západu, prípadne toho, čomu sa niekedy hovorí „západný liberálny poriadok“, bude potrebovať mysliteľov, intelektuálov, novinárov, blogerov, spisovateľov a umelcov, ktorí podkopú súčasné hodnoty a ponúknu perspektívu nového systému.

Môžu pochádzať z rôznorodého prostredia: podľa pôvodnej Bendovej definície medzi klerikov patrili ideológovia sprava aj zľava. Oba typy sú stále medzi nami. Na autoritársku strunu bezpochyby hrá generácia krajne ľavicových univerzitných agitátorov, ktorí sa usilujú diktovať, ako majú učiť profesori a čo smú povedať študenti.

Počujeme ju v twitterových davoch, ktoré sa pod zámienkou porušovania nepísaných pravidiel vyjadrovania snažia zdiskreditovať verejne činné osoby aj bežných ľudí. Jej tón nechýbal medzi intelektuálmi, z ktorých sa stali spindoktori britskej Labouristickej strany, čo Jeremyho Corbyna ochránili pred akoukoľvek hrozbou straty líderskej funkcie, a to aj vtedy, keď bolo zrejmé, že Corbynovu krajne ľavicovú agendu národ odmietne. Zaznieva medzi labouristickými aktivistami, ktorí najprv popierali a potom bagatelizovali stranou sa šíriaci antisemitizmus.

No napriek nárastu kultúrnej sily autoritárskej ľavice sú modernými klerikmi, ktorým sa v západných demokraciách podarilo získať skutočnú politickú moc – pôsobia vo vládach, sú súčasťou vládnucich koalícií a vedú dôležité politické strany –, členovia výhradne hnutí, ktoré tradične nazývame „pravicové“.

Isteže, ide o špecifický typ pravice a má máločo spoločné s politickými hnutiami, ktoré po druhej svetovej vojne dostali označenie pravicové. Britskí konzervatívci, americkí republikáni, východoeurópski antikomunisti, nemeckí kresťanskí demokrati či francúzski gaullisti sa zrodili z rôznych tradícií, ale ako skupina boli – aspoň donedávna – odhodlaní obhajcovia nielen reprezentatívnej demokracie, ale aj náboženskej tolerancie, nezávislého súdnictva, slobody slova a tlače, ekonomickej integrácie, medzinárodných inštitúcií, transatlantických väzieb a politického konceptu „Západu“.

Nová pravica v kontraste s tým vonkoncom nechce konzervovať či chrániť to, čo existuje. Nová pravica na európskom kontinente opovrhuje kresťanskou demokraciou, ktorá po hrôzach druhej svetovej vojny využila svoju konfesionálnu základňu na vytvorenie Európskej únie. V Spojených štátoch a vo Veľkej Británii sa nová pravica rozlúčila so staromódnym burkeovským konzervativizmom s malým k, ktorý sa podozrievavo staval k rýchlym zmenám v akejkoľvek podobe.

Aj keď to označenie nenávidia, noví pravičiari sú skôr boľševici než burkeovci: títo muži a ženy chcú v mene zničenia existujúceho poriadku zvrhnúť, obísť či podkopať súčasné inštitúcie.

Táto kniha je o tejto novej generácii klerikov. Začnem tými niekoľkými, ktorých poznám z východnej Európy, potom uvediem niekoľko iných, no paralelných príbehov z Británie, ďalšej krajiny, s ktorou som silno spätá, a po niekoľkých zastávkach na iných miestach skončím v Spojených štátoch, kde som sa narodila. Niektorí z opisovaných ľudí pochádzajú z radov nativistických ideológov, iní sú vzdelaní politickí esejisti, niektorí píšu sofistikované knihy, ďalší vymýšľajú virálne konšpiračné teórie.

Niektorých úprimne poháňajú rovnaké obavy, rovnaký strach a rovnaká hlboká túžba po jednote, ktorá motivuje ich čitateľov a nasledovníkov. Niektorých radikalizovali agresívne konflikty s kultúrnou ľavicou alebo ich odpudzuje slabosť liberálneho stredu.

Niektorí sú cynickí pragmatici a po radikálnom a autoritárskom jazyku siahli preto, lebo im prináša moc či slávu. Niektorí sú svedkovia apokalypsy, presvedčení, že ich spoločnosť zlyhala a bez ohľadu na výsledok ju treba postaviť nanovo. Niektorí sú hlboko nábožensky presvedčení. Niektorí majú radi chaos.

Všetkým ide o predefinovanie ich štátov, prepísanie spoločenských zmlúv a niekedy o zmenu demokratických pravidiel, tak aby nikdy neprišli o moc. Alexander Hamilton pred nimi varoval a Cicero proti nim bojoval.

Niektorí z nich boli moji priatelia.

Anne Applebaum – Súmrak demokracie (Zvodné lákadlo autoritárstva)
Preložil: Peter Tkačenko
Úvod napísal: Martin M. Šimečka
Dátum vydania: 16. 9. 2020
Počet strán: 192
Kúpiť

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Svet

Teraz najčítanejšie