Anne Applebaumová: Je nezodpovedné byť pesimistom. Musíme byť optimistickí, lebo ide o budúcnosť našich detí

Rozhovor s historičkou a autorkou knihy Súmrak demokracie, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Denníka N

Anne Applebaumová je americká historička a novinárka, ktorá dnes žije so svojím manželom a politikom Radkom Sikorským v Poľsku. Je autorkou niekoľkých kníh o totalitnom režime v Sovietskom zväze, ktoré mali svetový ohlas a za knihu Gulag získala Pulitzerovu cenu. Od deväťdesiatych rokov písala pre svetové časopisy a noviny, od týždenníka The Economist až po Washington Post, v súčasnosti publikuje v americkom mesačníku The Atlantic.

V koľkých jazykoch vyšla doteraz vaša kniha?

Neviem presne, koľko prekladov už vyšlo, ale viem, že sa prekladá asi do tuctu jazykov. Je celkom možné, že slovenská verzia je vo svete po anglickej prvá.

Videl som, že vo vydaní pre Veľkú Britániu je iný podtitul ako vo vydaní pre USA. Prečo je to tak?

Táto kniha je trochu zvláštny žáner. Nie je to politologická kniha ani memoáre, hoci píšem o ľuďoch, ktorých som poznala, využívam príbehy, ktoré som zažila, sú tam reportážne prvky, píšem aj o knihách, ktoré som čítala. Takže americký a britský vydavateľ kládli v podtitule dôraz na iné veci. Americký zdôraznil zvodnosť autokracie (má ten istý podtitul ako slovenská verzia – pozn. red.), britský otázku priateľstva.

Píšete o svojich bývalých priateľoch a priateľkách, s ktorými ste sa názorovo rozišli, niekedy premýšľate aj o ich motívoch z psychologického hľadiska. Ich portréty nie sú práve lichotivé. Máte od nich nejaké reakcie?

Zatiaľ nie. Ale nemusia byť hneď nahnevaní. Títo ľudia veria v to, čo robia, podporujú autoritárske vlády, vedia, že je to kontroverzné, ale nemyslím si, že budú urazení mojou knihou.

Táto kniha je zvláštna aj tým, že je asi vaša prvá, ktorá je osobná. Je to tak?

Je to tak. Ale je to dané aj tým, že som bola osobne svedkom dôležitých historických udalostí a politických zmien. Cítila som, že o nich nemôžem písať ako objektívna historička a chcela som, aby bolo čitateľom jasné, že môžem byť zaujatá. Je mi tiež jasné, že sa nájde dosť ľudí, ktorým sa práve preto nebude páčiť.

Čítal som viacero recenzií, všetky boli veľmi pozitívne. Sú aj nejaké negatívne kritiky?

Samozrejme, najmä na sociálnych sieťach. Ale s tým som počítala.

Píšete o ľuďoch, ktorí začali slúžiť autoritárskym režimom a vládam, nazývate ich klerikmi, ideológmi. Neprekvapilo vás, koľko takých nových ideológov sa našlo?

Myslím, že spočiatku som naozaj bola prekvapená napríklad tým, koľko obhajcov radikálnej pravice sa našlo v USA. Ale už nie som. Napokon, ako historička som sa venovala týmto témam a viem, že radikálna pravica tu bola aj v minulosti, s tým istým sklonom k nativizmu a xenofóbii, je to v podstate súčasťou ľudskej povahy a mali by sme na to byť pripravení.

Ale my predsa vieme, ako tieto režimy v minulosti dopadli. Ľudia, ktorí dnes podporujú autoritárske vlády, nepoznajú dejiny? Nevedia, že sú na ich zlej strane?

Poznajú históriu, ale čítajú ju inak ako vy. Vidia