Denník N

Lekárka v Holandsku: Odišla som, aby ma slovenský systém nenakazil

MAGDALÉNA HARAKAĽOVÁ (na fotografii zo svojho archívu) sa narodila v roku 1984 v Humennom, vyštudovala Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach, bola študentskou osobnosťou roka a získala cenu prezidenta Slovenskej republiky. Hneď po škole odišla do zahraničia, doktorát si urobila na University Medical Center Utrecht v Holandsku. Pracuje ako vedkyňa – kardiovaskulárna genetička na tamojšom ústave genetiky, vyučuje kardiológiu na tamojšej lekárskej fakulte. Publikovala v popredných vedeckých časopisoch ako Nature Genetics alebo New England Journal of Medicine. Holandská genetická asociácia jej udelila cenu Mladý genetik roka. Je vydatá, má jedno dieťa, medzi jej hobby patrí záhrada.
MAGDALÉNA HARAKAĽOVÁ (na fotografii zo svojho archívu) sa narodila v roku 1984 v Humennom, vyštudovala Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach, bola študentskou osobnosťou roka a získala cenu prezidenta Slovenskej republiky. Hneď po škole odišla do zahraničia, doktorát si urobila na University Medical Center Utrecht v Holandsku. Pracuje ako vedkyňa – kardiovaskulárna genetička na tamojšom ústave genetiky, vyučuje kardiológiu na tamojšej lekárskej fakulte. Publikovala v popredných vedeckých časopisoch ako Nature Genetics alebo New England Journal of Medicine. Holandská genetická asociácia jej udelila cenu Mladý genetik roka. Je vydatá, má jedno dieťa, medzi jej hobby patrí záhrada.

Je šokujúce, koľko toho Slováci dokážu papalášom prehltnúť, tvrdí Magdaléna Harakaľová.

Ste lekárka v Holandsku. Zažili ste však tamojšie nemocnice aj z opačnej strany?

Áno, napríklad keď mal synček necelý rok a zistili mu pruh. V deň operácie sme prišli o deviatej ráno do nemocnice, kde sme čakali v obrovskej izbe, ktorá pripomínala obývačku.

Bola plná rôznych gaučov, boxov, „preliezok“ a hračiek pre deti, pôsobila ako oddychová zóna. S pacientom tam celý čas môže byť hocikto z rodiny, teda rodičia, starí rodičia aj súrodenci.

Kým sa začala operácia, dali nám najesť a napiť, so synom sme sa stále mohli hrať, aby sa nebál. Sú to detaily, ale človeka upokoja. Potom sme ho prezliekli do nemocničného oblečenia, pričom jeden z nás s ním mohol ísť až do operačnej sály.

Prosím?

Jeden z rodičov môže dieťa odprevadiť. V sále nás už čakali, všetci sa osobne predstavili, pýtali sa, či nemám nejaké otázky, ponúkli mi vodu, jednoducho robili všetko pre to, aby som o syna nemala strach. Ten si celý čas myslel, že je na výlete, lebo lekári s ním zatiaľ vtipkovali.

Držala som ho, až kým nezabrala anestézia, a potom som ho osobne uložila na operačné lôžko. Viete, čo pre matku znamená, ak môže dieťa držať na rukách, až kým nezaspí, pričom personál ju stále hladí po pleci a hovorí, že všetko bude dobré? To je priam neoceniteľný prístup.

Sledovali ste aj operáciu?

Nie. Keď syna napojili na prístroje, ukázali mi, že jeho životné funkcie sú v poriadku, a odviedli ma do čakárne. Po hodine už syn spinkal v prebúdzacej miestnosti, po zobudení sa ani neplakal, iba sa chcel napapať.

Hodinu sme sa ešte pohrali s hračkami, lebo okamžite po prebudení liezol, a šli sme domov. Tam prespal celé popoludnie, večer už liezol po schodoch a na druhý deň šiel do škôlky.

Znie mi to tak trochu ako príbeh z inej planéty.

Taká je však moja skúsenosť a veľmi by som chcela, aby to bolo bežné aj na Slovensku. Nahlas o tom hovorím práve preto, aby sa aj iní dozvedeli, ako to môže fungovať, keď sa chce.

Otvorene totiž vravím, že to, ako fungujú nemocnice na Slovensku, je až zahanbujúce. Potvrdiť to môže aj moja kolegyňa z Holandska, tiež genetička, ktorá časť života prežila vo Švédsku.

Keď trávila dovolenku na Slovensku a videla, že v nemocnici sme si museli pýtať kľúče od WC a priniesť si vlastný toaletný papier, nechcela veriť vlastným očiam. Lekári sa snažili, ich ochotu nikomu nezazlievam, ostatné veci však boli šokujúce.

Ako prebiehal váš pobyt v holandskej pôrodnici?

Kým ženy pred pôrodom na Slovensku absolvujú zbytočné množstvo preventívnych prehliadok a rôznych vyšetrení na gynekológii, v Holandsku sa to nedeje. Tehotenstvo sa neberie ako patológia, ale ako prirodzený jav, takže na vyšetrenia idete, až keď je problém.

Ak je všetko v poriadku, mamička navštevuje špeciálne školené pôrodné asistentky. Gynekológia je vyhradená pre mamičky, ktoré majú naozaj problém. Keďže nie sú plné čakárne, dokážu sa im tam venovať naplno.

Ja som tiež bola odporučená na jednorazové gynekologické vyšetrenie pre minimálne podozrenie. Keď v nemocnici potvrdili, že všetko je v poriadku, vrátila som sa k pôrodným asistentkám.

Mohla som si tiež vybrať, či chcem rodiť doma, alebo v nemocnici. Zvolila som nemocnicu, predsa len som k nej mala väčšiu dôveru pre prípad, že by nastali komplikácie.

Ako to prebehlo?

Po skúsenostiach zo Slovenska je mi trápne opisovať príjemné a slušne vyzerajúce izby s adekvátnym komfortom pre túto intímnu chvíľu. Môj manžel mal k dispozícii gauč, aby mohol byť stále so mnou, podávali tam jedlo aj kvalitnú kávu.

A hoci som mala komplikovaný pôrod, na druhý deň som šla domov, kde mi ihneď začala pomáhať popôrodná opatrovateľka, ktorá u mňa trávila šesť až osem hodín denne prvých sedem dní po pôrode.

Učila vás správne sa starať o dieťa?

Áno. Poskytla nám množstvo materiálov o materstve a teoreticky aj prakticky nás naučila dôležité veci – ako bábätko vážiť, sledovať prípadné zmeny, merať mu teplotu, dojčiť ho, kúpať, držať, prenášať, dávať ho spinkať, prebaľovať, čo robiť, ak mu začnú rásť prvé zúbky, ako sa správať pri horúčke, obarení sa vodou, jednoducho všetko. Nikam sme nemuseli chodiť, naučila nás to doma, v prostredí, ktoré poznáme.

A teraz sa podržte – tá pani nám aj varila, umývala riad, vysávala, utierala prach, prala a žehlila, do toho inštruovala manžela, aké oblečenie pre bábätko ešte treba dokúpiť, kde zoženie najlepšie a najkvalitnejšie, do toho varila kávu a servírovala snack susedom a príbuzným, ktorí nás chodili pozrieť a nosili darčeky.

Prečo to robila?

Lebo moja zdravotná poisťovňa chcela, aby som sa prvé dni venovala iba dieťatku. Mojou úlohou teda bolo iba užívať si so synom naše najkrajšie chvíle.

Za služby popôrodnej opatrovateľky ste si však priplácali nadštandard, nie?

Nič sme si nepriplácali, všetko krylo moje štandardné zdravotné poistenie.

Koľko platíte?

Mesačne je to asi 90 eur, nemám žiadnu mimoriadnu poistku. Zdravotné odvody nám tu totiž nestrhávajú zo mzdy, každý si poistku vybavuje sám a sám sa rozhodne, koľko a ktorej z asi päťdesiatich súkromných poisťovní chce platiť.

Každý si tiež sám vyberie, čo chce mať kryté, muž si predsa nebude platiť prenatálne vyšetrenia, keď nemôže otehotnieť. Kto chce, poistí si zuby, kto nechce, bude si zubára platiť v hotovosti. Ak máte ploché nohy a viete, že budete potrebovať starostlivosť ortopéda a špeciálnu obuv, poistíte si práve tieto služby.

Čiže výška zdravotného poistenia nesúvisí s výškou mzdy?

Nie. Aj keby som zarábala milión, dám si 90-eurové poistenie, o ktorom viem, že mi bude na všetko stačiť. Jediná moja povinnosť je poistiť sa. Ako a u koho, je moja vec.

Má to svoje výhody – keď si ľudia zdravotné odvody platia sami, zvyšuje sa aj ich povedomie o tom, koľko čo stojí. Mnohým Slovákom, žiaľ, táto vedomosť chýba, lebo výška odvodov je skrytá na výplatnej páske, a tak ani nevedia, koľko zamestnávateľa v skutočnosti stoja.

Od výšky mzdy závisí až zdravotné poistenie v dôchodkovom veku, keď už človek nepracuje. Je kryté sporením, ktoré predstavuje päť percent platu.

Pokryje poistka vo výške 90 eur všetku zdravotnú starostlivosť?

U mňa vždy pokryla všetko. Neviem si predstaviť, že by som niečo špeciálne riešila alebo sa s niekým dohadovala o účte za lekára. Štandardom však je, že prvých tristo eur za zdravotnú starostlivosť v danom v roku si platíte sami, až zvyšok hradí poisťovňa.

Kto teda celý rok nejde k lekárovi, stojí ho to len tých 90 eur mesačne. To tiež motivuje ľudí starať sa o svoje zdravie a nechodiť k lekárovi s každou banalitou. Samotných 90 eur mesačne inak pokrýva približne polovicu reálnych nákladov, zvyšok je doplácaný z verejných daní.

Kardiovaskulárna genetička Magdaléna Harakaľová. Foto - archív M. H.
Kardiovaskulárna genetička Magdaléna Harakaľová. Foto – archív M. H.

Aj s manželom ste sa počas vysokej školy stali študentskými osobnosťami roka a získali cenu prezidenta. Hneď po štúdiu ste však zo Slovenska odišli, lebo ste nechceli byť súčasťou tunajšieho systému. Čo sa stalo?

Dostali sme síce ponuky z najlepších pracovísk na Slovensku a v Česku, za čo sme boli naozaj vďační, získali sme však pocit, že na Slovensku sa v oblasti zdravotníctva aj výskumu vážne porušujú ľudské práva.

Čie práva?

Zamestnancov aj pacientov. Vysoká škola bola doslova obdobím šiestich rokov našej frustrácie a neporozumenia. Najskôr sme pritom dlho nechápali, čo nám tak prekáža. Pochopili sme, až keď sme sa prvýkrát dostali na stáž do zahraničia a videli, ako veci fungujú vonku.

V čom sa u nás porušujú ľudské práva zdravotníkov a pacientov?

U lekárov a sestier sa porušujú v oblasti pracovného času, práva na vzdelanie, oddych či prácu s adekvátnou technikou. Nie je normálne, že na niektorých pracoviskách sa dodnes nepracuje na počítačoch, ale na písacích strojoch, dokonca že stále neexistujú centrálne prepojené databázy.

Všetci v nemocniciach navyše robia v takom strašnom strese, až sa nemožno čudovať, že slovenskí pacienti nedostávajú liečbu ako v západných krajinách. Štatistiky úmrtnosti to len potvrdzujú.

Rozumiem, ale ako sa porušuje trebárs právo lekárov na vzdelanie? Funguje nielen kongresová turistika.

Viete si predstaviť, že by si slovenský lekár mohol v rámci pracovného času nájsť aspoň jeden deň týždenne na štúdium zahraničnej literatúry a najnovších poznatkov vo svojom odbore?

Nemá šancu, lebo ordinuje v ambulancii, potom má nočnú službu v nemocnici, aby šiel zase ráno operovať. Miesto oddychu má množstvo nadčasov, funguje ako stroj. Že sa tým porušuje zákon? Koho to trápi?

Na medicíne som mala spolužiakov, ktorí tvorili páry. Viete, kedy sa stretávali? Akurát tak v nemocnici pri výmene služieb. Kedy si majú založiť rodinu a žiť ako normálni ľudia? Kde je čas na ich koníčky? Lebo stále sa tu bavíme o základných ľudských právach.

Ak tomu dobre rozumiem, porušovanie práv lekárov automaticky generuje porušovanie práv pacientov.

Presne tak. Nemajú pacienti náhodou právo na to, aby ich ošetroval a operoval vyspatý, spokojný a oddýchnutý lekár, ktorý mal dosť času rozšíriť si svoje vzdelanie o najnovšie poznatky? Nie, slovenskému pacientovi musí stačiť nevyspatý, nervózny, vyčerpaný, podhodnotený a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie