Denník N

Lekárka v Holandsku: Odišla som, aby ma slovenský systém nenakazil

MAGDALÉNA HARAKAĽOVÁ (na fotografii zo svojho archívu) sa narodila v roku 1984 v Humennom, vyštudovala Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach, bola študentskou osobnosťou roka a získala cenu prezidenta Slovenskej republiky. Hneď po škole odišla do zahraničia, doktorát si urobila na University Medical Center Utrecht v Holandsku. Pracuje ako vedkyňa – kardiovaskulárna genetička na tamojšom ústave genetiky, vyučuje kardiológiu na tamojšej lekárskej fakulte. Publikovala v popredných vedeckých časopisoch ako Nature Genetics alebo New England Journal of Medicine. Holandská genetická asociácia jej udelila cenu Mladý genetik roka. Je vydatá, má jedno dieťa, medzi jej hobby patrí záhrada.
MAGDALÉNA HARAKAĽOVÁ (na fotografii zo svojho archívu) sa narodila v roku 1984 v Humennom, vyštudovala Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach, bola študentskou osobnosťou roka a získala cenu prezidenta Slovenskej republiky. Hneď po škole odišla do zahraničia, doktorát si urobila na University Medical Center Utrecht v Holandsku. Pracuje ako vedkyňa – kardiovaskulárna genetička na tamojšom ústave genetiky, vyučuje kardiológiu na tamojšej lekárskej fakulte. Publikovala v popredných vedeckých časopisoch ako Nature Genetics alebo New England Journal of Medicine. Holandská genetická asociácia jej udelila cenu Mladý genetik roka. Je vydatá, má jedno dieťa, medzi jej hobby patrí záhrada.

Je šokujúce, koľko toho Slováci dokážu papalášom prehltnúť, tvrdí Magdaléna Harakaľová.

Ste lekárka v Holandsku. Zažili ste však tamojšie nemocnice aj z opačnej strany?

Áno, napríklad keď mal synček necelý rok a zistili mu pruh. V deň operácie sme prišli o deviatej ráno do nemocnice, kde sme čakali v obrovskej izbe, ktorá pripomínala obývačku.

Bola plná rôznych gaučov, boxov, „preliezok“ a hračiek pre deti, pôsobila ako oddychová zóna. S pacientom tam celý čas môže byť hocikto z rodiny, teda rodičia, starí rodičia aj súrodenci.

Kým sa začala operácia, dali nám najesť a napiť, so synom sme sa stále mohli hrať, aby sa nebál. Sú to detaily, ale človeka upokoja. Potom sme ho prezliekli do nemocničného oblečenia, pričom jeden z nás s ním mohol ísť až do operačnej sály.

Prosím?

Jeden z rodičov môže dieťa odprevadiť. V sále nás už čakali, všetci sa osobne predstavili, pýtali sa, či nemám nejaké otázky, ponúkli mi vodu, jednoducho robili všetko pre to, aby som o syna nemala strach. Ten si celý čas myslel, že je na výlete, lebo lekári s ním zatiaľ vtipkovali.

Držala som ho, až kým nezabrala anestézia, a potom som ho osobne uložila na operačné lôžko. Viete, čo pre matku znamená, ak môže dieťa držať na rukách, až kým nezaspí, pričom personál ju stále hladí po pleci a hovorí, že všetko bude dobré? To je priam neoceniteľný prístup.

Sledovali ste aj operáciu?

Nie. Keď syna napojili na prístroje, ukázali mi, že jeho životné funkcie sú v poriadku, a odviedli ma do čakárne. Po hodine už syn spinkal v prebúdzacej miestnosti, po zobudení sa ani neplakal, iba sa chcel napapať.

Hodinu sme sa ešte pohrali s hračkami, lebo okamžite po prebudení liezol, a šli sme domov. Tam prespal celé popoludnie, večer už liezol po schodoch a na druhý deň šiel do škôlky.

Znie mi to tak trochu ako príbeh z inej planéty.

Taká je však moja skúsenosť a veľmi by som chcela, aby to bolo bežné aj na Slovensku. Nahlas o tom hovorím práve preto, aby sa aj iní dozvedeli, ako to môže fungovať, keď sa chce.

Otvorene totiž vravím, že to, ako fungujú nemocnice na Slovensku, je až zahanbujúce. Potvrdiť to môže aj moja kolegyňa z Holandska, tiež genetička, ktorá časť života prežila vo Švédsku.

Keď trávila dovolenku na Slovensku a videla, že v nemocnici sme si museli pýtať kľúče od WC a priniesť si vlastný toaletný papier, nechcela veriť vlastným očiam. Lekári sa snažili, ich ochotu nikomu nezazlievam, ostatné veci však boli šokujúce.

Ako prebiehal váš pobyt v holandskej pôrodnici?

Kým ženy pred pôrodom na Slovensku absolvujú zbytočné množstvo preventívnych prehliadok a rôznych vyšetrení na gynekológii, v Holandsku sa to nedeje. Tehotenstvo sa neberie ako patológia, ale ako prirodzený jav, takže na vyšetrenia idete, až keď je problém.

Ak je všetko v poriadku, mamička navštevuje špeciálne školené pôrodné asistentky. Gynekológia je vyhradená pre mamičky, ktoré majú naozaj problém. Keďže nie sú plné čakárne, dokážu sa im tam venovať naplno.

Ja som tiež bola odporučená na jednorazové gynekologické vyšetrenie pre minimálne podozrenie. Keď v nemocnici potvrdili, že všetko je v poriadku, vrátila som sa k pôrodným asistentkám.

Mohla som si tiež vybrať, či chcem rodiť doma, alebo v nemocnici. Zvolila som nemocnicu, predsa len som k nej mala väčšiu dôveru pre prípad, že by nastali komplikácie.

Ako to prebehlo?

Po skúsenostiach zo Slovenska je mi trápne opisovať príjemné a slušne vyzerajúce izby s adekvátnym komfortom pre túto intímnu chvíľu. Môj manžel mal k dispozícii gauč, aby mohol byť stále so mnou, podávali tam jedlo aj kvalitnú kávu.

A hoci som mala komplikovaný pôrod, na druhý deň som šla domov, kde mi ihneď začala pomáhať popôrodná opatrovateľka, ktorá u mňa trávila šesť až osem hodín denne prvých sedem dní po pôrode.

Učila vás správne sa starať o dieťa?

Áno. Poskytla nám množstvo materiálov o materstve a teoreticky aj prakticky nás naučila dôležité veci – ako bábätko vážiť, sledovať prípadné zmeny, merať mu teplotu, dojčiť ho, kúpať, držať, prenášať, dávať ho spinkať, prebaľovať, čo robiť, ak mu začnú rásť prvé zúbky, ako sa správať pri horúčke, obarení sa vodou, jednoducho všetko. Nikam sme nemuseli chodiť, naučila nás to doma, v prostredí, ktoré poznáme.

A teraz sa podržte – tá pani nám aj varila, umývala riad, vysávala, utierala prach, prala a žehlila, do toho inštruovala manžela, aké oblečenie pre bábätko ešte treba dokúpiť, kde zoženie najlepšie a najkvalitnejšie, do toho varila kávu a servírovala snack susedom a príbuzným, ktorí nás chodili pozrieť a nosili darčeky.

Prečo to robila?

Lebo moja zdravotná poisťovňa chcela, aby som sa prvé dni venovala iba dieťatku. Mojou úlohou teda bolo iba užívať si so synom naše najkrajšie chvíle.

Za služby popôrodnej opatrovateľky ste si však priplácali nadštandard, nie?

Nič sme si nepriplácali, všetko krylo moje štandardné zdravotné poistenie.

Koľko platíte?

Mesačne je to asi 90 eur, nemám žiadnu mimoriadnu poistku. Zdravotné odvody nám tu totiž nestrhávajú zo mzdy, každý si poistku vybavuje sám a sám sa rozhodne, koľko a ktorej z asi päťdesiatich súkromných poisťovní chce platiť.

Každý si tiež sám vyberie, čo chce mať kryté, muž si predsa nebude platiť prenatálne vyšetrenia, keď nemôže otehotnieť. Kto chce, poistí si zuby, kto nechce, bude si zubára platiť v hotovosti. Ak máte ploché nohy a viete, že budete potrebovať starostlivosť ortopéda a špeciálnu obuv, poistíte si práve tieto služby.

Čiže výška zdravotného poistenia nesúvisí s výškou mzdy?

Nie. Aj keby som zarábala milión, dám si 90-eurové poistenie, o ktorom viem, že mi bude na všetko stačiť. Jediná moja povinnosť je poistiť sa. Ako a u koho, je moja vec.

Má to svoje výhody – keď si ľudia zdravotné odvody platia sami, zvyšuje sa aj ich povedomie o tom, koľko čo stojí. Mnohým Slovákom, žiaľ, táto vedomosť chýba, lebo výška odvodov je skrytá na výplatnej páske, a tak ani nevedia, koľko zamestnávateľa v skutočnosti stoja.

Od výšky mzdy závisí až zdravotné poistenie v dôchodkovom veku, keď už človek nepracuje. Je kryté sporením, ktoré predstavuje päť percent platu.

Pokryje poistka vo výške 90 eur všetku zdravotnú starostlivosť?

U mňa vždy pokryla všetko. Neviem si predstaviť, že by som niečo špeciálne riešila alebo sa s niekým dohadovala o účte za lekára. Štandardom však je, že prvých tristo eur za zdravotnú starostlivosť v danom v roku si platíte sami, až zvyšok hradí poisťovňa.

Kto teda celý rok nejde k lekárovi, stojí ho to len tých 90 eur mesačne. To tiež motivuje ľudí starať sa o svoje zdravie a nechodiť k lekárovi s každou banalitou. Samotných 90 eur mesačne inak pokrýva približne polovicu reálnych nákladov, zvyšok je doplácaný z verejných daní.

Kardiovaskulárna genetička Magdaléna Harakaľová. Foto - archív M. H.
Kardiovaskulárna genetička Magdaléna Harakaľová. Foto – archív M. H.

Aj s manželom ste sa počas vysokej školy stali študentskými osobnosťami roka a získali cenu prezidenta. Hneď po štúdiu ste však zo Slovenska odišli, lebo ste nechceli byť súčasťou tunajšieho systému. Čo sa stalo?

Dostali sme síce ponuky z najlepších pracovísk na Slovensku a v Česku, za čo sme boli naozaj vďační, získali sme však pocit, že na Slovensku sa v oblasti zdravotníctva aj výskumu vážne porušujú ľudské práva.

Čie práva?

Zamestnancov aj pacientov. Vysoká škola bola doslova obdobím šiestich rokov našej frustrácie a neporozumenia. Najskôr sme pritom dlho nechápali, čo nám tak prekáža. Pochopili sme, až keď sme sa prvýkrát dostali na stáž do zahraničia a videli, ako veci fungujú vonku.

V čom sa u nás porušujú ľudské práva zdravotníkov a pacientov?

U lekárov a sestier sa porušujú v oblasti pracovného času, práva na vzdelanie, oddych či prácu s adekvátnou technikou. Nie je normálne, že na niektorých pracoviskách sa dodnes nepracuje na počítačoch, ale na písacích strojoch, dokonca že stále neexistujú centrálne prepojené databázy.

Všetci v nemocniciach navyše robia v takom strašnom strese, až sa nemožno čudovať, že slovenskí pacienti nedostávajú liečbu ako v západných krajinách. Štatistiky úmrtnosti to len potvrdzujú.

Rozumiem, ale ako sa porušuje trebárs právo lekárov na vzdelanie? Funguje nielen kongresová turistika.

Viete si predstaviť, že by si slovenský lekár mohol v rámci pracovného času nájsť aspoň jeden deň týždenne na štúdium zahraničnej literatúry a najnovších poznatkov vo svojom odbore?

Nemá šancu, lebo ordinuje v ambulancii, potom má nočnú službu v nemocnici, aby šiel zase ráno operovať. Miesto oddychu má množstvo nadčasov, funguje ako stroj. Že sa tým porušuje zákon? Koho to trápi?

Na medicíne som mala spolužiakov, ktorí tvorili páry. Viete, kedy sa stretávali? Akurát tak v nemocnici pri výmene služieb. Kedy si majú založiť rodinu a žiť ako normálni ľudia? Kde je čas na ich koníčky? Lebo stále sa tu bavíme o základných ľudských právach.

Ak tomu dobre rozumiem, porušovanie práv lekárov automaticky generuje porušovanie práv pacientov.

Presne tak. Nemajú pacienti náhodou právo na to, aby ich ošetroval a operoval vyspatý, spokojný a oddýchnutý lekár, ktorý mal dosť času rozšíriť si svoje vzdelanie o najnovšie poznatky? Nie, slovenskému pacientovi musí stačiť nevyspatý, nervózny, vyčerpaný, podhodnotený a  najnovšími odbornými štúdiami nezaťažený personál.

Dokázali by ste tak pracovať celé roky a usmievať sa na každého pacienta? Pritom stačí jediná odborná chyba pod vplyvom týchto podmienok a lekár príde o miesto aj povesť. Ešte sa potom niekto čuduje, že šikovní utekajú von?

Ak niekto tvrdí, že pacienti na Slovensku dostávajú liečbu porovnateľnú so Západom, tára?

Slovensko nepatrí medzi krajiny tretieho sveta, takže istý štandard poskytuje, je však mnoho chorôb, kde pacienti majú k dispozícii len základnú liečbu, a tak v dĺžke prežívania s danou chorobou nemôžu konkurovať pacientom na Západe. Rovnaký štandard určite nedostávajú. Často nemajú k dispozícii najlepšie lieky, dokonca neraz nie sú správne chránení pred bolesťou či nežiaducimi účinkami liečby.

Od známych aj rodinných príslušníkov zase viem, že občas chýbajú aj banálne veci – rúška, obväzy, dokonca pred niektorými zákrokmi, kde je to potrebné, sa nepodáva lokálna anestézia. Celé je to korunované nevhodným správaním sa frustrovaného personálu k pacientom.

V Holandsku sa lekári vždy správajú slušne?

Keď som prišla do Holandska, bola som prekvapená, na akej profesionálnej úrovni vystupujú už medici. Sama tam dnes prednášam na lekárskej fakulte a viem, koľko informácií dostávajú tamojší študenti, a koľko som ich dostávala ja v Košiciach.

Pevnou súčasťou výučby v Holandsku totiž je, ako majú vystupovať, správať sa k pacientom, čo sa pýtať, ako oznámiť ťažkú správu, správu o smrti, o prognóze, ako nebyť príliš optimistický, ako situáciu nezľahčovať, nepreháňať a podobne. Lekár totiž musí byť trochu diplomat, psychológ aj právnik zároveň.

Na Slovensku sa to neučí?

V čase môjho štúdia sa to nedialo. Medici boli po škole tvrdo hodení do reality, čo pre nich bolo drsné. Nik ich necvičil, aby sa za každých okolností vedeli správať profesionálne.

Koniec koncov, práve preto je adekvátna komunikácia lekára s pacientom na Slovensku len výnimkou. Zažila som síce aj takých, ale bolo ich málo. Na druhej strane, frustrovaný lekár sa, logicky, ani nemôže správať ako profesionál.

Kardiovaskulárna genetička Magdaléna Harakaľová. Foto - archív M. H.
Kardiovaskulárna genetička Magdaléna Harakaľová. Foto – archív M. H.

Ste vedkyňa. Doplácajú dnes slovenskí pacienti na nedostatočné financovanie výskumu?

Samozrejme, veď je bežné, že ľudia s identickými diagnózami dostávajú v rôznych nemocniciach rôzne lieky. V Holandsku to funguje inak – vypíšu sa veľké granty a urobia štúdie, do ktorých sa zapojí všetkých osem univerzitných centier s lekárskymi fakultami plus dobre organizovaná sieť všeobecných lekárov.

Zo štúdií najlepších odborníkov vyplynie, ktorý liek či postup je najlepší na konkrétnu diagnózu, a odvtedy ho používajú všetci.

Podobné granty by u nás zrejme boli ďalším zdrojom kradnutia a korupcie. Príkladov je dosť.

Lebo korupcia na Slovensku je všadeprítomná. Stačí, že chcete prejsť autom cez STK, trochu vám klepe výfuk na aute, a už vás čaká natrčená ruka, prípadne úplatok sám ponúknete, aby ste mali pokoj. Viem tiež, ako sú slovenskí taxikári naštvaní, keď si od nich pýtam banálne potvrdenie za platbu.

Osobne mám pocit, že korupcia je na Slovensku už taká zažratá, že veľká časť populácie sa jej ani nechce zbaviť, keďže jej prítomnosť im vyhovuje.

Je pravda, že zo Slovenska ste odišli hneď po škole aj preto, aby ste sa tým systémom nestihli nakaziť?

Áno. Odišla som, lebo som sa bála, že ma slovenský systém stiahne a skončím ako lekárka, ktorá sa raz dostane do situácie, že si úplatky zdôvodní drahou hypotékou alebo tým, že chce, aby jej deti študovali. Začne sa to čokoládami a končí peniazmi. Vieme predsa, ako to funguje a ako sa celý proces v čase vyvíja.

Je to s korupciou medzi slovenskými lekármi také zlé?

Je, veľa sa o tom rozprávalo už medzi medikmi. Bolo dokonca známe, ktorí lekári za jednu operáciu berú aj 500 či 1 000 eur. Samozrejme, dôkazy nik nemal, toho šepkania o úplatkoch však bolo tak veľa, až sme sa s manželom vážne báli, že pred tú dilemu raz budeme postavení aj my.

To znie, akoby mala tá profesia úplatky vžité.

Nie. Medici tesne po škole zväčša ešte žijú v tom, že chcú zmeniť svet, že budú iní ako staršia generácia, nechýba im entuziazmus a odvaha. Problém je, že časom sú v práci vplyvom okolia nútení podvoliť sa, jednoducho ich ten systém pohltí a oni zistia, že je to ľahšia cesta, prípadne nechcú ísť proti ostatným, aby nepôsobili ako čudáci.

Najhoršie je, že dnes, šesť rokov po škole, vôbec nemám pocit, že sa to na Slovensku mení k lepšiemu. Naopak, situácia v zdravotníctve a vede sa len zhoršuje. Viete, čo sme si počas školy medzi sebou hovorili?

Nie.

Že ak chceme niečo dosiahnuť, treba ihneď po promóciách vycestovať za hranice. Kto totiž neodíde hneď a ostane si robiť atestáciu na Slovensku, zväčša sa už na odchod neodhodlá.

Nepoznám jediného môjho či manželovho spolužiaka, ktorý by najskôr ostal pracovať doma a potom šiel robiť do zahraničia. Založili si totiž rodiny, narodili sa im deti, vzali si hypotéky, a to všetko už boli prekážky, ktoré im to rozhodnutie komplikovali.

Miroslav Tedla, slovenský lekár v Anglicku, spomínal, že tam všeobecní lekári s pacientmi bežne hovoria len cez telefón a liečbu odporučia, prípadne recept vypíšu aj bez toho, aby ich videli. Nie je tam priveľké riziko, že situáciu podcenia?

V Holandsku je to podobné. Povedzme, že je sobota večer a ja mám vysokú horúčku. Najskôr vytočím číslo zverejnené na internete a zdvihne mi asistentka na nočnej službe v nemocnici. Opíšem jej problém a je na nej, aby posúdila, či je môj stav urgentný a musím ísť k lekárovi, alebo stačí konzultácia cez telefón. Je na to kvalitne školená.

Každý všeobecný lekár má telefónnu linku, kde vás automat vyzve, že ak je to urgentné, stlačte jednotku, a prepojí vás priamo na lekára. Ak to nie je urgentné, ale máte zdravotný problém, máte stlačiť dvojku, ak potrebujete iba recept, tak trojku, a ak sa len potrebujete niečo spýtať a počká to, kým bude mať asistentka čas po vybavení tých predchádzajúcich, tak štvorku.

Náš syn raz v noci odrazu začal plakať. Báli sme sa, že sa mu niečo môže stať, a tak sme rýchlo volali na pohotovosť. Cez telefón sme dostali odporúčania, ktoré zabrali, a nakoniec sme sa tam zbytočne neprehnali. Mali sme prísť, len ak by nefungovali. Nakoniec spal celú noc, zrejme to bola len nočná mora.

Čo ak by šlo o niečo vážnejšie s podobnými prejavmi?

Áno, Slováci majú tendenciu premýšľať tak, že čo ak by sa niečo naozaj stalo? Lenže systém je nastavený tak, že služba na telefóne po detailnej konzultácii s pacientom či jeho rodinou naozaj dokáže relevantne posúdiť, čo je nebezpečné. Určite by neriskovala.

Výsledkom je šetrenie množstva peňazí v systéme, ktoré potom môžu ísť na skutočne vážne prípady v ohrození života. Môže sa to niekomu nepáčiť, môže to označovať za hazard, ale tak to tu funguje a ľudia sú spokojní. Holandský lekár naozaj necíti potrebu hnať do čakárne a ordinácie pacientov s bežnou chrípkou.

Chrípka u väčšiny ľudí rizikom nie je, ale ako môže niekto cez telefón posúdiť trebárs opuch členka a rozhodnúť, že lekár to nemusí vidieť?

V takých prípadoch je bežné, že do ambulancie e-mailom pošlete fotky členka a lekár vám dá vedieť, ako si pomôcť, alebo odkáže, že treba prísť. Čo je zlé na tom, že v telefóne opíšete príznaky, lekár vám poradí konkrétnu masť a povie, že ak opuch do istého času neprejde, máte prísť osobne?

Keď trebárs niekto v Holandsku kašle, ani mu nenapadne utekať k lekárovi skôr ako po týždni. Ľahne si a za pár dní sa v pohode vylieči. Naozaj som nikdy nepočula o tom, že by sa niekomu stala tragédia v dôsledku toho, že všeobecný lekár nesprávne vyhodnotil situáciu. Žiadne hazardovanie so zdravím sa tu nedeje.

Tento systém by si však veľa priaznivcov na Slovensku zrejme nenašiel.

Tiež si myslím, že ľudia by ho už neprijali, lebo sú zvyknutí, že k lekárovi môžu ísť okamžite so všetkým vrátane drobností, ktoré by mohli vyriešiť sami alebo cez telefón. Problém je, že to potom stojí veľké peniaze, ktoré chýbajú na potrebné veci.

Povedzme, že máte ekzém a potrebujete krém s kortikoidmi, ktorý dlhodobo užívate a práve ste ho minuli. V Holandsku iba zavoláte asistentke, prípadne správu nahráte na odkazovač, a lekár už automaticky pošle informáciu do vašej lekárne, aby vám ho vydali, prípadne využijete bezplatnú službu na doručenie krému domov. Máte pre takú drobnosť stráviť pol dňa v čakárni a obmedzovať lekára, ktorý sa venuje vážnejším stavom?

Je módou predpisovať tam antibiotiká?

Naopak, lekár sa vám doslova ospravedlňuje, ak ich musí predpísať. Antibiotiká sa tu dávajú, len ak už naozaj nie je iná možnosť, lebo sa vie, že vážne narúšajú rovnováhu v organizme. Na Slovensku sa však bežne dávajú aj deťom, neraz v situáciách, keď je to zbytočné.

V Holandsku mám okolo seba aj 40-ročných kolegov, ktorí v živote žiadne antibiotiká nebrali. Keď som to zistila, bola som v šoku. Ako strašne sa teda musí na Slovensku plytvať liekmi, len preto, lebo pacient bez nich má pocit, že ho riadne neliečia?

Keďže ste odišli hneď po škole, necítite dlh voči krajine, ktorá vám poskytla vzdelanie?

Naopak, ten záväzok si veľmi dobre uvedomujem. S manželom sme však prišli na to, že ak chceme pomáhať Slovákom, zo Slovenska sa to nedá, lebo miesto skutočného výskumu by sme sedeli v ambulancii, vypisovali nezmysly a zháňali peniaze, aby sme vôbec mohli fungovať. Čas, ktorý by sme venovali papierovaniu, v Holandsku využijeme oveľa lepšie.

Benefity z toho má nielen Holandsko, ale aj Slovensko, keďže kolegom a cez nich aj pacientom poskytujeme maximálne množstvo odborných informácií. Okrem toho, na Slovensku je dosť kvalitných lekárov, pacienti naším odchodom neutrpeli. Ak na niečo zdravotníctvo dopláca, tak na krádeže a šialené toky peňazí v ňom.

Napríklad?

Stačí čítať blogy Ľudmily Kolesárovej z Dobrého anjela či mnohých iných. Zistíte, že ešte aj onkologický pacient musí na magnetickú rezonanciu neraz čakať mesiac. To je čas, pri ktorom sa mu môže znížiť šanca na prežitie až o 90 percent. V Holandsku sa pritom toto vyšetrenie používa aj preventívne, trebárs pri drobných vrodených chybách srdca, aby sa odhalili prípadné skryté ochorenia.

Priznám sa, že niekedy až zúrim, keď vidím, ako by všetko mohlo fungovať aj doma. Večer si však cez internet prečítam správy o Slovensku a jeho kauzách, a som v šoku, ako ľudia pri moci pokojne a bez hanby škodia bežným ľuďom.

Holandské zdravotníctvo nemá kauzy?

So žiadnym rozkrádaním som sa nestretla. Keby sa v Holandsku prišlo na to, že niekto si ulieva verejné peniaze, prípadne sa akokoľvek snaží niekomu uškodiť, okamžite končí a má vážne problémy.

Veď tu padali ľudia už len za to, že lekár chytil študentku za plece, alebo mal rasistický komentár. Ľudia v Holandsku sú jednoducho inak nastavení, preto je také šokujúce z diaľky sledovať, koľko Slováci dokážu papalášom prehltnúť. Kedy im vlastne dôjde trpezlivosť s tým, ako sa k nim tí hore správajú a ako ich okrádajú?

Čo ste cítili pri sledovaní kauzy piešťanského CT či sledovaní nielen Pašku a jeho okolia?

Mohla by som si pokojne povedať, že som obyvateľkou EÚ a Slovensko ma už nezaujíma. Snažím sa však pomáhať kolegom z domova, ako sa dá, a z tohto relatívne pokojného a čestného života ma neustále vytrhávajú práve podobné kauzy.

Neraz som sa pristihla, ako aj o druhej ráno žasnem nad článkami a diskusiami na tému zdravotníctvo. Keď zlodeji kradnú verejné peniaze, de facto urážajú moju mamu, sestru, kohokoľvek blízkeho. A ja sa vážne nedokážem pozerať na to, ako mocní ubližujú slabým.

V zahraničí by tí ľudia sedeli, lebo – a nie je to žiadna fráza – všetky rozkrádačky ľudí reálne stoja životy aj zdravie. To už nie je o politických rečiach, či ísť ľavicovou alebo pravicovou cestou, ale o arogancii vlády, parlamentu a im blízkych. V normálnej krajine sa také zlo predsa nemôže diať systémovo.

Kardiovaskulárna genetička Magdaléna Harakaľová. Foto - archív M. H.
Kardiovaskulárna genetička Magdaléna Harakaľová. Foto – archív M. H.

Kritizujete, že na Slovensku sa nerobí skríning pri vrodených chybách srdca. V čom je problém?

V tom, že sa nepoužívajú najnovšie a najlepšie metódy. Neviem o tom, že by na Slovensku taký program fungoval. Počuli ste niekde, že by každé bábätko, ktorému už v prenatálnom veku ultrazvukom zistili šelest alebo akúkoľvek vrodenú chybu srdca, išlo na magnetickú rezonanciu?

Veď toto vyšetrenie sa na Slovensku neposkytuje ani akútnejším pacientom, iní zase musia dlho čakať, lebo prístrojov nie je dosť. Logicky, keď za cenu troch sú kompetentní schopní kúpiť iba jeden.

Počuli ste tiež, že by takému dieťaťu automaticky vzali krv vrátane krvi jeho rodičov a súrodencov, analyzovali sa DNA a RNA, že sa vzali bunky z jeho kože, ktoré sa môžu použiť na produkciu iných typov buniek? Že by sa u neho nebodaj sekvenoval celý genóm? Je to síce drahá, ale najlepšia technika, a v Holandsku sa bežne používa.

Čomu konkrétne sa v práci venujete?

Ako kardiovaskulárna genetička sledujem vznik mutácií v DNA pacientov. Takmer každá chronická choroba totiž vzniká na genetickom základe. Mutácia môže zodpovedať za celú chorobu, inokedy ovplyvní len jej časť. Ukazuje sa, že vyšetrenie kompletného genómu sa raz stane súčasťou vnútorného lekárstva, čím bude možné predísť mnohým úmrtiam.

Snažím sa preto vyvíjať testy, ktoré by u pacientov s genetickou mutáciou, spôsobujúcou kardiovaskulárne ochorenia, dokázali zachytiť práve situáciu, keď sa to u nich zo stavu zdravia začína preklápať do zlyhávania srdca. Chcem ich tak ochrániť pred predčasnou smrťou spôsobenou zlyhaním srdca. Len si spomeňte, koľko športovcov nečakane zomrelo priamo na ihrisku.

Pri presnom poznaní mutácie v DNA dokážete každému individuálne nastaviť aj liečbu?

Áno, a práve to je na našej profesii krásne. O genetických mutáciách je trebárs aj onkológia. Tam sa dá urobiť biopsia z nádoru a metastáz, sekvenovať DNA a RNA, zistiť, aké mutácie sa v tých génoch nachádzajú, a teda aj indikovať liečba. Aj preto je novým trendom v onkológii liečiť každého pacienta ako samostatnú jednotku.

Ukazuje sa totiž, že jednému môže pomôcť iná farmakologická látka ako druhému s rovnakou diagnózou. Prvé výsledky sú dobré a naznačujú zvýšené prežívanie pacientov s rakovinou, na definitívne potvrdenie však treba ešte veľa peňazí, odborníkov a času.

Ako to teda v ideálnom prípade bude vyzerať na onkológiách budúcnosti?

Venujem sa kardiovaskulárnej genetike, nie onkologickej, ale môj subjektívny názor, ktorý som si vytvorila od spolupracujúcich kolegov je, že keď v budúcnosti príde pacient s rakovinou, okamžite sa mu spraví rozbor DNA a molekulárni genetici jeho onkológovi odporučia správny liek šitý práve na tohto konkrétneho pacienta.

Čiže dvaja pacienti rovnakého pohlavia, veku a telesnej konštitúcie s identickým typom nádoru napríklad pri rakovine hrubého čreva môžu po vyšetrení mutácie DNA dostať dva rôzne druhy chemoterapie?

Áno, a vôbec nemusí ísť o chemoterapiu, ale aj o nejaký iný liek. Dnes sa postupuje podľa všeobecných „guidelines“ na danú diagnózu, v budúcnosti sa zrejme pri každom pacientovi bude postupovať individuálne. Primárny či sekundárny nádor u jedného človeka totiž môže mať iné genetické zloženie ako rovnaký typ nádoru u druhého človeka.

Ako vás za prácu hodnotia?

Keďže som platená z verejných financií, nie je to tajné. Všetci kolegovia na rovnakej pozícii máme tabuľkový plat, ktorý je zverejnený na internete. Keď som tu začínala ako doktorandka, mala som asi 1 490 eur, dnes mám niečo cez 2 000 eur v čistom. Lekári v nemocniciach majú okolo štyri- až šesťtisíc eur v hrubom, profesor aj desaťtisíc eur.

Podstatné je však iné – v práci mi všetci od kolegov až po šéfov dávajú najavo, aká som pre nich dôležitá, ako radi vidia moje nápady, pričom mi vo všetkom dávajú voľnú ruku. Znie to čudne, ale nik tu nikomu nezávidí, neexistuje tu nezdravé súťaženie, každý cíti podporu ostatných.

Prostredie je mimoriadne stimulujúce. Vidím, ako dokáže stúpnuť produktivita mojej práce, ak sa na mňa školiteľ čo len usmeje a povzbudí ma. Neviem, či niekto robil prieskum, ako sa do roboty tešia slovenskí lekári, ale ja sa mimoriadne teším na každý deň v práci.

Na Slovensko ste však nezanevreli, našim lekárom pomáhate.

Pracujem s nimi pomerne intenzívne v Košiciach aj Bratislave. Našli sa tam totiž veľmi šikovní ľudia, ktorí pracujú so zlyhaniami a transplantáciami srdca. Napísali sme spolu žiadosti o niekoľko grantov, niektorí už dostali peniaze. Ak niekto prišiel do Utrechtu na pracovnú cestu, radi sme poskytli aj nocľah u nás doma.

Robím to, lebo viem, aké skvelé bolo, keď som počas školy mala možnosť využiť stáže, semináre a konferencie v zahraničí. Mladí lekári či ich školitelia na Slovensku sú mimoriadne inteligentní a často potrebujú iba postrčiť. Prečo by som im trochu nepomohla tam, kde to dokážem?

Konkrétne?

Je mi až trápne, keď si predstavím, koľko slovenských univerzít nemá prístup k plným verziám najlepších vedeckých článkov, kým v Holandsku ho majú automaticky. Ak teda niekto zo Slovenska prejaví záujem, všemožne mu pomáham, aby sa k nim dostal. Neviem si totiž predstaviť, že by sa naši lekári aspoň takto nedostávali k najlepším diagnostickým postupom.

Rozbeh tej spolupráce však trval dlhšie, lebo hoci je na Slovensku mnoho entuziastov, zdržuje ich písanie na strojoch, nahadzovanie údajov do neprepojených databáz, absencia štandardizovaných prijímacích, prepúšťacích správ a diagnostických postupov. Pre byrokraciu majú len málo času na hnací motor zdravotníctva, teda vedu a výskum. Bola by som veľmi rada, ak by sa podarilo im to aspoň trochu uľahčiť.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie