Denník N

Nejde o život

Ak o niečom vtipkujete, celkom iste sa nájde niekto, kto sa nielen okamžite a smrteľne urazí, ale pokúsi sa vás vylúčiť, zakázať, bojkotovať, potrestať alebo zabiť.

Tak nám zomrel pán Menzel. Robil skvelé filmy. Odmietol označenie „umelec”, považoval sa za remeselníka. Keď sa vrátil z preberania Oscarov, povedal, že najradšej by bol, keby sa vďaka tomu stal z Bohumila Hrabala svetový spisovateľ. Inde zase podotkol, že si z Hrabala vyberal len svetlé momenty. Proti gustu žiaden dišputát a veľká vďaka, že sa Hrabala ujal, ale keďže sme každý iný, ja veľmi oceňujem aj Hrabalove temné momenty. Tuším lepšie odrážajú realitu, ktorá je neutešená: „Lidstvo je potomstvo zlé a blbé a zločinné…”

Svetlé momenty nás síce držia nad hladinou a vďaka za to Menzelovým filmom, Bachovej hudbe a borovičke, ale žiť musíme zatiaľ v realite. Temnejšej. Myslím, že sme už za hranicou, keď sme mohli dúfať, že systém, v ktorom žijeme, sa dá nejako zmeniť, upraviť či aspoň zvyknúť si naň. Udržateľný rozvoj je chiméra, pretože chamtivosť a honba za vlastníctvom sú zabudované napevno. Miesto na utiahnutý život v izolácii už takmer neexistuje. Vírusy, požiare, topiace sa ľadovce, presuny klimatických zón i obyvateľstva, rozdávanie neexistujúcich peňazí a s tým všetkým spojené ekonomické katastrofy zatienia aj pohodu strediskovej vesničky.

Vždy sa niekto smrteľne urazí

Poctivá hrdá remeselná zručnosť, solídne vzdelanie, trpezlivosť, porozumenie a zdravý rozum sú v beznádejne zatvorenej Pandorinej skrinke sociálnych sietí. Za komunizmu sme s nádejou cítili za horizontom imaginárnu alternatívu, ale ako sa ukázalo, ani tá akosi nemá svetlé východisko. Z tejto bezperspektívnosti sa už nevieme ani len prežartovať, lebo v 21. storočí nám k všetkým existujúcim problémom pribudlo ešte aj urážanie.

Po časoch, keď sme si už takmer zvykli, že šašovia na svoje bezuzdné vtipkovanie nedoplácajú životmi či vyhnanstvom ako Till Eulenspiegel alebo Laco Kalina, to začína vyzerať na celom povrchu planéty, že srandu si už nemožno robiť takmer z ničoho. Dokonca je takmer jedno, na ktorom konci politického spektra sa nachádzate. Ak o niečom vtipkujete, celkom iste sa nájde niekto, kto sa nielen okamžite a smrteľne urazí, ale pokúsi sa vás vylúčiť, zakázať, bojkotovať, potrestať alebo zabiť.

Začalo to politickou korektnosťou v minulom storočí. Dnes sa už málokto pamätá na kanadskú šermiarku, ktorá sa urazila, lebo ju šermiarska asociácia nechcela pustiť na preteky. Urazená šermiarka bola slepá. Nedávno na niektorej americkej univerzite prepustili na hodinu profesora, lebo v konverzácii použil čínske slovo, ktoré akusticky pripomína neprípustné americké slovo označujúce príslušníka inej rasy. Konverzácia nemala vôbec nič spoločné s rasou, ale zvuk, pripomínajúci urážlivé slovo, stačil na výpoveď.

Aj americká hudobná veda bola poslaná do kúta hanbiť sa, lebo sa dostatočne nezaoberá menšinami. Výhovorka na fakt, že po stáročia sa v Európe, jedinom kontinente s klasickou hudbou, medzi skladateľmi iné rasy príliš nevyskytovali, je len nedostatok introspekcie.

Ultraortodoxný izraelský minister sa urazil a sám si dal výpoveď z vlády, lebo mu pre takú maličkosť, ako sú tisíce vírusom novonakazených spoluobčanov, nechcú dovoliť zhromažďovanie za účelom vykonávania životne nevyhnutných magických obradov.

Už aj na Slovensku

Urážanie prišlo aj na Slovensko. S počudovaním sledujem v ostatných dňoch niekoľko šerbľobúrok. Liberálne krídlo slovenského Facebooku vyrieklo ostrakizačno-zatracovací ortieľ nad rockerom z Rače, ktorý potreboval

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie