Denník N

Nešťastné narodeniny OSN

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Najsilnejšie svetové veľmoci majú takú OSN, akú chcú mať, no nie takú, akú svet potrebuje.

Autor je predseda americkej Rady pre zahraničné vzťahy

Organizácia spojených národov na jeseň oslávi 75 rokov. Ak by išlo o normálny rok, v New Yorku by sa streli mnohí svetoví lídri a pri príležitosti ďalšieho zasadnutia Valného zhromaždenia by oslavovali ďalší míľnik.

Ale tento rok nie je vôbec normálny. Pre koronavírus nebudú žiadne stretnutia, ale aj keby boli, dôvodov na oslavu by bolo málo. Spojené národy ani zďaleka nenapĺňajú cieľ „udržiavať medzinárodný mier a bezpečnosť“, „vytvárať priateľské vzťahy medzi národmi“ a „dosahovať medzinárodnú spoluprácu pri riešení medzinárodných problémov“.

Bezmocná organizácia

Pandémia pomáha ilustrovať, prečo Bezpečnostná rada OSN, ktorá je najvýznamnejšou súčasťou organizácie, sama seba uvrhla do bezvýznamnosti. Čína blokuje akékoľvek významné rozhodnutie, aby ju nekritizovali za jej pôvodnú neschopnosť reagovať na vypuknutie pandémie a aby ju nebrali na zodpovednosť za dôsledky tejto neschopnosti. Medzitým sme sa dozvedeli, ako sa Svetová zdravotnícka organizácia snaží nadbiehať Číne a ako ju oslabilo rozhodnutie Spojených štátov vystúpiť z nej. Výsledkom je, že najsilnejšie veľmoci majú takú OSN, akú chcú mať, no nie takú, akú svet potrebuje.

Nič z toho nie je novinka. Počas štyroch desaťročí studenej vojny sa stala OSN arénou americko-sovietskej rivality. Za skutočnosť, že sa studená vojna nestala horúcou, ako sa to po veľmocenskej súťaži stalo v 20. storočí dvakrát, nemôžeme ďakovať ani tak tomu, čo sa stalo v OSN, ale skôr jadrovému odstrašovaniu a rovnováhe síl, ktoré mali za následok, že sa obe veľmoci správali skôr opatrne. Zásadným okamihom, keď OSN intervenovala, aby zachovala medzinárodný mier, bolo, keď rozhodla o vyslaní medzinárodných síl, ktoré mali brániť severokórejskej agresii proti Južnej Kórei, no to sa mohlo stať len preto, že Sovietsky zväz vyhlásil bojkot.

Po studenej vojne bolo počuť veľa hlasov, ktoré si želali, aby OSN hrala významnejšiu úlohu. To, že optimisti zvíťazia, sa zdalo napríklad v roku 1990, keď krajiny celého sveta v OSN odmietli a nakoniec zvrátili rozhodnutie Saddáma Husajna dobyť Kuvajt.

Už nikdy viac?

No žiaľ, vojna v Perzskom zálive sa ukázalo byť výnimkou. Studená vojna sa práve skončila a vzťahy medzi Spojenými štátmi, Čínou a Sovietskym zväzom boli relatívne dobré. Len málokto mal rád irackého diktátora, ktorého agresia znamenala zásadné porušenie medzinárodnej normy, že hranice sa nemenia silou. A cieľ koaličnej operácie posvätenej OSN a vedenej USA bol obmedzený a konzervatívny: vyhnať iracké sily z Kuvajtu a obnoviť v krajine status quo, nie zmeniť režim v Iraku.

Takéto podmienky sa však nedajú ľahko zopakovať.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie