Denník N

Pred tridsiatkou vybudovala sieť vietnamských bistier: Ľudia sú prekvapení, keď poviem, že ani jeden z rodičov nie je Slovák

Foto - Jana Gombiková a Piotr Gaska
Foto – Jana Gombiková a Piotr Gaska

Spoznajte lepšie cudzincov vo svojom okolí, prečítajte si rozhovory s hosťami festivalu [fjúžn]. Lucia Thao Huong Šimeková hovorí, ako ju vníma majorita aj či sa cíti viac ako Vietnamka alebo Slovenka.

Odkiaľ pochádzaš?

Narodila som sa v Bratislave a vyrastala som v Ivanke pri Dunaji.

Kedy prišla na Slovensko tvoja rodina a za čím prišli?

Moja mama prišla na Slovensko v 80. rokoch kvôli štúdiu na vysokej škole, s otcom sa stretli vo Varšave, odkiaľ sa presťahovali do Ivanky pri Dunaji v roku 1990.

Čo si vyštudovala a čomu sa teraz venuješ?

Študovala som na Univerzite v Readingu odbor nehnuteľností, investícií a financií a šesť rokov som manažovala portfóliá nehnuteľností v Bratislave. A pred tromi rokmi sme spoločne s mojím bratrancom a manželom otvorili bistro Phočkáreň. Je to vlastne taký môj odkaz k vietnamským koreňom, ktorý chcem predstaviť na Slovensku – v krajine, ktorú považujem za svoj domov.

Čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si založila práve reštauráciu? Máš rada jedlo?

Mám rada jedlo, teda obzvlášť vietnamské, ktoré nám varila mama, keď sme boli deti, a cítila som potrebu mať dobré a kvalitné jedlo aj v Bratislave. Taký kúsok krajiny, odkiaľ pochádzam. A keďže sama veľmi pho nevarím, preto som si otvorila reštauráciu.

Vždy si chcela pracovať v gastrobiznise alebo kedy si začala formovať tento nápad?

Čo sa týka mojej kariéry, už ako malá som mala v hlave istú predstavu o svojom živote. Tento plán bol čiastočne nalinkovaný mojimi rodičmi, ktorí ma neustále tlačili k výkonom, ale aj k tomu, aby som bola na Slovensku, založila si rodinu a bola nablízku svojim súrodencom. Moji rodičia tiež podnikali, takže odmalička som mala v sebe vštepovanú myšlienku, že budem podnikať. Mala som viacero nápadov, od ktorých som upustila, a nakoniec sa to prirodzene vyvinulo k tomu, že založíme reštauráciu a budeme podnikať.

Aké boli začiatky podnikania na Slovensku?

Keď sme otvorili Phočkáreň, mala som aj iné zamestnanie a ešte som aj študovala, preto sa všetko riešilo za pochodu. Môj bratranec už mal skúsenosti s bistrom, čiže zabezpečil kuchyňu, a ja som mala na starosti administratívny rozbeh od hygieny až po kolaudáciu. Vždy som sa obklopovala ľuďmi, ktorí mi s tým vedeli pomôcť – o to to bolo jednoduchšie. Ale v podnikaní bolo najťažšie zohnať tých správnych ľudí; to sa nám podarilo asi po dvoch rokoch a teraz máme skvelý tím.

Ako vyzerá taký skvelý tím? 

Náš skvelý tím vyzerá tak, že sú to ľudia, ktorí to, čo robia, robia so srdcom, sú čestní, pracovití. A teraz nehovorím len o Vietnamcoch, ktorí tvoria asi 70 percent personálu, ale aj o Slovákoch, ktorí pre nás robia.

Začínali ste prvou pobočkou v Bory Mall. Ako ste sa potom rozširovali?

Momentálne máme tri pobočky. V Bory Mall sme začínali v roku 2017, keď sa tam rozširovala foodcourtová zóna, a následne sme sa dostali do Avionu a do Eurovey. Naším plánom bolo ponúkať zdravšiu a kvalitnejšiu alternatívu v obchodných centrách. Niektorým sa to mohlo zdať nepochopiteľné, prečo si ideme otvárať dobré vietnamské bistro v obchodnom dome a nie v centre mesta. Ale my sme to mali dobre vyrátané a náš plán je stále otvárať v ďalších obchodných centrách. Ak sa naskytne nové miesto, ktoré by nám dávalo zmysel, tak tam otvoríme. Už sme aj rokovali o rôznych ďalších možnostiach, ale zatiaľ nemáme nič aktívne. Plánujeme akurát otvoriť centrálnu kuchyňu, kde bude výdaj jedla, ale to skôr beriem ako taký menší obchod.

Forbes ťa zaradil ako podnikateľku do rebríčka 30 úspešných ľudí pod 30 rokov. Aký to bol pocit?

Bola som šťastná a cítila som veľkú pokoru. Jednak preto, že to bol vždy môj sen, ale zároveň som cítila rešpekt k tomu, čo sme vytvorili, a k ľuďom, ktorí pre nás pracujú. Zrazu to už nebola len myšlienka mať vietnamské bistro, ale už niekto reálne videl, že sme vybudovali hodnotnú a úspešnú firmu. Nakoplo ma to pokračovať ďalej.

Ja sama za svoj úspech považujem to, že sa nám za dva roky podarilo vybudovať stabilnú firmu, ktorá zamestnáva 50 ľudí. Keďže väčšina je z Vietnamu, chceli sme pre nich vytvoriť možnosť uplatniť sa na Slovensku. A možno aby si vedeli sami v budúcnosti zriadiť reštauráciu. Pomáhame im s byrokraciou aj s ubytovaním, sme pre nich oporou. Môj bratranec – spoločník hovorí, že sa o nich stará ako o vlastné deti.

Možno mám skreslenú predstavu, ale keď si predstavím reštauráciu ako biznis, vnímam tam jasnú hierarchiu, kde na čele je zamestnávateľ. Z vášho konceptu však cítim väčší záujem a spätosť so zamestnancami.

Chápem. My sme Phočkáreň vždy brali ako rodinný podnik; nielen preto, že ho mám s bratrancom a manželom, ale aj v tom, že chceme, aby sa tak cítili aj naši zamestnanci. Možno je v zahraničných firmách bežné, že sa pozerá aj na firemnú kultúru a o svojich zamestnancov sa starajú, lebo pracovný trh je presýtený a potrebujú si ich udržať, ale u nás to nerobíme len kvôli tomu, ale preto, aby sa v práci cítili dobre. Oni varia naše jedlo našim zákazníkom a je pre nás dôležité, aby k jedlu pristupovali s láskou.

A ako veľmi je pre teba dôležité vietnamské jedlo?

Ja som na vietnamské jedlo veľmi hrdá, lebo je fantastické, zdravé, je v ňom plno rôznych chutí a pritom je veľmi jednoduché.

Keby som prišla k vám a začnem jesť príborom namiesto paličkami, je to faux- pas?

Vôbec nie. (smiech)

Spomínala si, že rodinný prístup je pre teba dôležitý, ale aj samotná rodina. Skúsiš nám ju predstaviť?

Pochádzam z veľkej rodiny, lebo moja mama je z desiatich detí. Ale na Slovensku žijeme s rodičmi a mám ešte troch súrodencov, takže vždy nás bolo veľmi veľa. Založila som si aj vlastnú rodinu – mám dvojročného syna, ktorý sa narodil, keď sme začali expandovať, takže zo začiatku to bolo celkom náročné.

Ako si stíhala zladiť pracovný život s rodinným? 

S pomocou mojej rodiny.

Bolo to ťažšie ako situácia po vypuknutí pandémie, keď sa reštaurácie museli uzavrieť?

My sme sa na pandémiu začali pripravovať už v januári, keď boli prvé náznaky a prví nakazení vo Vietname. Sledovali sme, ako sa to tam vyvíja a ako k tomu pristupujú, a robili sme si plány, ale do poslednej chvíle som neverila, že sa dostaneme na nulové tržby.

Pamätám si, že prvý víkend mnou lomcovali rôzne pocity strachu a beznádeje. Bála som sa, čo bude, a či nebude lepšie rovno zatvoriť a nepreťahovať tú stratu, lebo sme nevedeli, koľko to bude trvať. Sedela som nad Excelom, pozerali sme na cash flow a prišli sme k záveru, že ideme bojovať ďalej. V piatok 13. marca sme zatvorili a 18. alebo 19. marca sme otvorili jednu pobočku v Eurovei. Vybrali sme ju preto, lebo bola najďalej od potravín a drogérie, a nám sa zdala ako najbezpečnejšia prevádzka na otvorenie, lebo sme nevedeli, čo máme čakať. Dezinfekciu, rúška a rukavice sme mali nakúpené už predtým, takže sme nemali stres z nedostatku. Pristupovali sme k tomu naozaj starostlivo a každý deň sme videli, že ľudia si jedlo objednávajú. Povedali sme si, že ideme zabojovať a ideme to využiť ako príležitosť sa zviditeľniť a dostať sa aj k novým zákazníkom.

Už v tom týždni sa beznádej zmenila na energiu a ja som mala veľa nápadov. Teraz sa mi to zdá ako minulosť, ale pamätám si noci, keď som si niečo vygooglila a na druhý deň už programovala na webstránke jednoduché kódy, ktoré však zjednodušili online objednávky a zákazníci sa k nim vedeli ľahšie dostať.

Ako ťa vníma majorita? Máš pocit, že vyčnievaš?

Kedysi som mala pocit, že vyčnievam, a možno to bolo aj tým, že Slováci neboli zvyknutí na iné kultúry, ale časom som sa tak nejako začlenila. Nemyslím si, že som už taká netypická, ako som bola kedysi. Ľudia si však veľakrát myslia, že som zo zmiešaného manželstva, a pýtajú sa ma, ktorý z mojich rodičov je Slovák. Keď poviem, že ani jeden, sú prekvapení, ako je to možné.

Je vôbec pre teba podstatné toto riešiť? Riešila si to ty sama v sebe? 

Keď som bola mladšia, riešila som svoju identitu dlhšie – či som Vietnamka alebo Slovenka. Potom som prijala fakt, že som Slovenka, ale mám vietnamské korene a vietnamské hodnoty, ktorými sa v živote riadim. A tou najpodstatnejšou hodnotou je rodina a to sa mi veľmi páči. Rodina je vo vietnamskej kultúre veľmi dôležitá a veľa vecí, ktoré Vietnamci robia, robia pre svoju rodinu. Čo je podľa mňa najväčší rozdiel; keď sa ľudia spýtajú, v čom sú Vietnamci a Slováci iní, tak toto je moja najčastejšia odpoveď.

Hovoríš, že vietnamské korene v sebe cítiš a sú pre teba dôležité. Bola si tam niekedy?

Vo Vietname som prvýkrát bola v roku 2003 ako desaťročná. Vtedy ma tá krajina uchvátila – zvykmi, vôňami, ľuďmi. Veľa sme vtedy cestovali s otcom, lebo naša veľká rodina nám chcela všetko ukázať, takže sa nám podarilo ísť zo severu na juh. Potom druhýkrát sme boli v roku 2009, to už som bola trošku staršia a to nás dokonca mama nechala u rodiny a išla späť na Slovensko, lebo sme mali ešte mladšieho brata. Ja a dvaja súrodenci sme ostali vo Vietname a tiež sa nám podarilo cestovať po Vietname, tentoraz v severnej časti. Potom som už chodila sama s manželom asi štyrikrát. Snažím sa tam chodiť pravidelne.

Hovoríš po vietnamsky?

Hovorím, ale tým, že mám manžela Slováka, je moja vietnamčina slabšia. Trvá mi trošku dlhšie, kým sa do toho dostanem, ale keď prídem do Vietnamu, na šiesty deň už dokážem hovoriť o ekonomickej situácii a politike.

Učíš svojho syna po vietnamsky? Myslíš, že bude po vietnamsky rozprávať?

Moji rodičia naňho hovoria po vietnamsky. A ja naňho tiež občas niečo poviem po vietnamsky, ale pre mňa je prirodzenejšie naňho rozprávať po slovensky. Ale niektoré slovíčka už začal hovoriť po vietnamsky, je to také milé, že zachytáva ten jazyk.

Ako podľa teba vnímajú ľudia Vietnam?

Povedala by som, že existujú dva stereotypy, ktoré si ľudia myslia o Vietname alebo o Vietnamcoch. Prvý je negatívny a je spojený s výrokom „je to tu ako v Saigone“, v zmysle, že je tu špina, ale s tým sa vôbec nestotožňujem. Druhý stereotyp je, že Vietnamci sú veľmi pracovití, ale to môžem potvrdiť, lebo často vnímam, že tým hnacím motorom je práve rodina. Vietnamci robia nadčasy alebo cez víkendy kvôli tomu, aby mohli zlepšiť život svojim rodinným príslušníkom.

Chcela by si tam ísť niekedy žiť? 

Toto je otázka, ktorú sa ma veľa ľudí pýta, ale ja považujem za svoj domov Slovensko. To, kde žijem, som si vyberala podľa toho, kde sú moji rodičia. Vnímala som, že moji rodičia opustili svoju rodinu, a cítila som, že im tá rodina veľmi chýbala a chýba. Aj všetci moji súrodenci sa vrátili na Slovensko a usádzajú sa tu. Takže tam, kde je moja rodina, je môj domov.

Festival [fjúžn]

Kultúra

Teraz najčítanejšie