Petra Nagyová: V Nepále som videla skutočne veľkú chudobu, no v niektorých častiach Gemera dnes vidím to isté
Keď sa narodila, do rodného listu jej napísali maďarskú národnosť. „Nevedela som, čo to znamená, malému dieťaťu to môže byť jedno. Ale keď v škole niekto poukáže na vaše priezvisko alebo ho vyslovuje ironicky, cítite to, aj keď ste dieťa,“ hovorí publicistka Petra Nagyová, ktorá sa narodila v Rožňave a po rokoch strávených mimo Slovenska sa rozhodla pre dočasný návrat na Gemer.
Narodili ste sa v Rožňave, v Rožňave sme sa aj stretli, aby sme urobili tento rozhovor. No vy ste sa do svojho rodiska vrátili len nedávno. Prečo ste odišli?
Keď som končila strednú školu, cítila som, že tu nemám podmienky, aby som ostala a ďalej sa rozvíjala. Keďže som odmalička veľa čítala a ako jedináčik som v podstate žila vo svete dospelých, veľmi rýchlo som pochopila, čím žijú, s akými problémami sa stretávajú. Ako tínedžerka som mala starších kamarátov, ktorí ovplyvňovali môj spôsob rozmýšľania a najmä sa so mnou podelili o svoje skúsenosti zo západného Slovenska a zo sveta.
Vždy som chcela študovať žurnalistiku a písať, ale spomínam si, ako ma odhovárali, že som z východného Slovenska, že dostať sa na takú školu v Bratislave je náročné, že sa tam nedostanem. Prihlásila som sa teda na vysokú školu do Trnavy. Mala som o nej síce úplne iné predstavy, ale vydržala som.
Mojím snom bolo tvoriť a písať a som vďačná rodičom, že ma na tejto ceste podporovali. Rokmi si uvedomujem, aké je dôležité nezabúdať na všetkých tých, ktorých na našej ceste stretávame a ktorí nám nezištne pomáhajú v rozvíjaní našich talentov a schopností.
Aké mali v 90. rokoch mladí ľudia na Gemeri, a konkrétne tu v Rožňave, možnosti kultúrneho a spoločenského vyžitia?
Keď som mala zhruba 16-17 rokov a chceli sme sa s kamarátkami a kamarátmi cez víkend porozprávať, museli sme ísť do krčmy na pivo. Nič iné tu v Rožňave nebolo. Aspoň si na to nespomínam. Nespomínam si na žiadne kluby alebo priestory, kde by sa mladí ľudia mohli ako komunita stretávať, kde by mali príležitosť duševne i intelektuálne rásť.
Provizórne kluby sme si preto začali robiť sami, v panelákových pivniciach a kočikárňach. Nanosili sme si tam gauče a knihy a stretávali sa tam. Pamätám si, ako sme sa jedno obdobie stretávali spolu so spolužiakmi z gymnázia, čítali a študovali rôzne knihy, filozofovali a tam som natrafila aj na Bhagavadgítu (jednu z najvýznamnejších posvätných kníh hinduizmu – pozn. red.). Nejako sa dostala do našej triedy, čo na škole vzbudilo veľké pohoršenie. Naši profesori na gymnáziu si mysleli, že sme súčasťou nejakej sekty. Pamätám si,
