Denník N

Rozmarné leto

Foto - Čierne diery
Foto – Čierne diery

Niekedy sa dá nedostatku odvahy hovoriť, že múdrejší ustúpi.

Cholera aj s letom! Nedá sa cestovať, treba vymyslieť náhradný program. Najlepšie taký, čo prekryje aktuálne problémy, od koronavírusu po dezilúziu z novej vlády.

Takže na letný byt do Felvidéku. Nebol to boccacciovský útek pred epidémiou ani letné sťahovania bulharskej cárskej rodiny na Pohronie, dokonca ani len cesta stredostavovskej peštianskej rodiny na letný byt v Novohradskej župe. Strýko mojich synov rekonštruuje dedinský dom s podstienkom a mohutným stĺporadím, zľudovená verzia vidieckych víl s patiom rímskej Panónie.

V rádiu hovoria o laboratórnych testoch sér proti kovidu, ja fungicídmi ničím červotoč v toaletnom stolíku so zrkadlom, v ktorom sa obzerala farárska dcéra podobná Božene Slančíkovej, ktorá si dala meno studničky Timrava. Lepím odpadávajúce dyhy na starom príborníku.

– A nebola by na tom panskom dome dajaká ženská práca? Čistiť po murároch a tak. Nechcem veľa, ľen na cigaretľe. Ak hej, nahajte v obchode odkaz pre Tú, ktorá zbiera špaky.

Samé pseudonymy, clivý kraj. Názvy dedín hovoria o sklárskych hutách, železiarňach, ale práca nie je. Denná tržba v obchode sa rovná štyrom nákupným vozíkom v bratislavskej samoobsluhe. Ale kto vie, dostavajú diaľnicu, Timravini Ťapákovci vymrú a kraj je to na letný byt ako stvorený. Aj Dalmácia bola kedysi krajom malárie a chudoby.

Možno raz. Krajiny majú svoju špecifickú váhu. Niektoré ju majú, ale malú. Napríklad táto. S oprávnenou pýchou, ako dobre zvládame kovid, sme zaradili bývalú fakt Veľkú Britániu medzi nebezpečné krajiny – červený semafor, štyridsaťtisíc mŕtvych –, ale o pár dní ju zas potichu preradíme – zelený semafor – medzi bezpečné krajiny. Aha, stále je veľká. Jazyk diplomacie: Fait accompli. Niekedy sa dá nedostatku odvahy hovoriť, že múdrejší ustúpi. Asi je to tým, že žiadny sochár u nás nikdy nevysekal do mramoru sebavedomého Dávida s prakom ako vo Florencii.

Dočerta! Keď mi napadne niečo kacírske, tak si klepnem kladivom po prste alebo sa pri rezaní dyhy porežem. Takže Dávid. Netreba hneď siahať po praku, niekedy stačí tichá odvaha. Spomenul som si na režiséra Menzela a báseň Nathana Altmana zo štyridsiatych rokov minulého storočia, venovanú „talianskemu kapitánovi“. Písal o chlapíkovi, ktorý pašoval do vtedy ešte britskej Palestíny ilegálnych utečencov z Európy.

„… pozrite sa, ako z lode na pobreží
prenášajú svojich na silných ramenách…
O nich budú rozprávať príbehy,
vlny aj jasná obloha…
Príde deň a vy budete sedieť v kúte taverny.
Budete tam sedieť, starec, s fľašou chianti,
budete sa smiať a žuť svoj tabak
a hovoriť: dobre, priatelia, teraz som už starý chlap.“

Leto v roku 2020 nebolo veľmi rozmarné.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie