Denník N

Voľby v Čiernej Hore ako zrkadlo ruskej politiky na Balkáne

Stúpenci čiernohorskej opozície oslavujú 6. septembra výsledky parlamentných volieb. Foto - AP
Stúpenci čiernohorskej opozície oslavujú 6. septembra výsledky parlamentných volieb. Foto – AP

Je málo krajín v Európe, ktorým ruské provládne médiá venovali v posledných rokoch takú veľkú pozornosť ako práve Čiernej Hore.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Autor je prezident IVO
Príspevok vznikol v rámci projektu podporeného Partnerstvom pre otvorené informácie

Po parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnili koncom augusta 2020 v Čiernej Hore, vznikne v tejto krajine nová vláda. Vytvorí ju doterajšia opozícia.

Vyplynulo to z dohody, ktorú v Podgorici začiatkom septembra uzatvorili lídri troch politických zoskupení – volebných blokov Za budúcnosť Čiernej Hory, Mier je náš národ a Čierne na Bielom, ktoré porazili dovtedy vládnucu Demokratickú stranu socialistov (DPS) na čele Milom Djukanovičom, terajším prezidentom a bývalým niekoľkonásobným premiérom.

Tá síce získala najviac voličských hlasov spomedzi všetkých zúčastnených strán, ale nedokázala sformovať väčšinu v parlamente. Od roku 1990 bola DPS dominantnou politickou silou a vládla až doteraz. Práve utrpela prvú volebnú porážku od svojho založenia.

Nová vládna koalícia, ktorá združuje okolo 20 menších politických strán a hnutí, získala tesnú väčšinu v parlamente (41 poslaneckých mandátov z 81). Razantná zmena mocenských pomerov vyvolala množstvo špekulácií o tom, akým smerom sa teraz bude uberať vývoj v najmenšej balkánskej krajine (celkový počet obyvateľov Čiernej Hory je okolo 620-tisíc).

Tŕnistá cesta k nezávislosti, problémy s demokraciou

Čierna Hora sa stala nezávislým štátom v júni 2006. Dovtedy (od roku 2003) bola súčasťou Zjednoteného štátu Srbska a Čiernej Hory, predtým spolu so Srbskom tvorila Zväzovú republiku Juhosláviu, ktorá bola akýmsi torzom pôvodnej socialistickej Juhoslávie po odčlenení Slovinska, Chorvátska, Macedónska a Bosny a Hercegoviny. Vyhláseniu plnej nezávislosti Čiernej Hory predchádzalo referendum v máji 2006, ktoré prinieslo veľmi tesný výsledok – stanovená minimálna 55-percentná hranica na schválenie nezávislosti bola prekročená iba o 0,5 percenta.

Pomerne tesný výsledok referenda o nezávislosti prezradil, že krajina je značne rozdelená. Išlo nielen o názor obyvateľstva na vznik samostatného štátu (44,5 percenta zúčastnených voličov hlasovalo v referende „proti“ nezávislosti od Srbska), ale aj o otázku etnickej a jazykovej identity obyvateľstva (Čiernohorci verzus Srbi), o vzťah k minulosti a dedičstvu bývalej Juhoslávie, k podobe bilaterálnych vzťahov so Srbskom.

Zatiaľ čo integráciu Čiernej Hory do EÚ podporuje prevažná väčšina občanov a panuje v tejto otázke aj konsenzus na politickej scéne, členstvo v NATO obyvateľstvo a politikov rozdeľuje. Kým jedna časť občanov vidí budúcnosť svojej krajiny v tesnom zväzku s demokratickým Západom, iná časť vystupuje za spojenectvo s Ruskom. Mnohí zdôrazňujú význam vlastnej štátnosti a sú za maximálnu autonómiu od Srbska, iní sa zase prihovárajú za osobitné vzťahy s touto krajinou, stále považovanou za krajinu „materskú“. Vláda DPS sa doteraz pridržiavala línie európskej integrácie a transatlantického partnerstva.

Parlamentným voľbám v Čiernej Hore predchádzal turbulentný vnútropolitický vývoj, ktorý poznačila silná polarizácia obyvateľstva a konfrontácia politických elít. Podpísali sa pod to všetky spomínané štiepenia spoločnosti a od konca roka 2019 aj ostrý konflikt okolo majetku miestnej pravoslávnej cirkvi, ktorá je odnožou Srbskej cirkvi.

Bezprecedentných 30 rokov vládnutia DPS bez reálnej mocenskej alternatívy a striedania sa s opozíciou viedlo ku skostnateniu mocenských mechanizmov a k oligarchizácii politiky. V roku 2020 organizácia Freedom House, ktorá sleduje stav demokracie vo svete, zhoršila rating Čiernej Hory a prvýkrát od roku 2003 ju vzhľadom na autoritárske excesy, rozšírenú korupciu a zneužívanie moci predstaviteľmi vládnej strany preradila z kategórie štátov s demokratickým režimom do kategórie štátov s hybridným režimom.

Čierna Hora v ruskom hľadáčiku

Je málo krajín v Európe, ktorým ruské provládne médiá venovali v posledných rokoch takú veľkú pozornosť ako práve Čiernej Hore. Čitatelia ruských novín mohli z publikovaných príspevkov nadobudnúť dojem, že ide o skrz-naskrz skorumpovaný štát, kde otvorene vládne mafia v kombinácii s policajnou svojvôľou, kde sa hrubo pošliapavajú politické práva občanov a kde je ohrozená sloboda náboženského vyznania. Teda že ide o krajinu s nepriateľskou politikou voči Rusku a s vládou, ktorá sa správa voči Západu ako vazal. Protiruské zameranie Čiernej Hory malo potvrdzovať jej členstvo v NATO, ruské médiá opakovane označovali Čiernu Horu za „najviac protiruskú krajinu na Balkáne“.

Predstave, že prokremeľským médiám (a ruskej vláde spolu s nimi) veľmi prekážajú v nejakom cudzom štáte také javy ako korupcia, nedemokratické excesy, potláčanie politických práv občanov a nedostatočná náboženská sloboda, by dnes sotva uveril niekto, kto je aspoň rámcovo oboznámený s vnútornou situáciou v samotnom Rusku. Nehovoriac o krajinách, s ktorými dnešný Kremeľ udržuje priateľské vzťahy (lukašenkovské Bielorusko, Čína, Venezuela, Sýria, Irán, Severná Kórea). Skutočnou príčinou ruských propagandistických útokov na Djukanoviča a DPS neboli problémy s vládnutím, ale prozápadný zahraničnopolitický kurz.

Udržať Balkán čo najďalej od Západu, premeniť ho na pásmo vlastného vplyvu a následne ho použiť v konfrontácii so západnými krajinami a ich zoskupeniami – to je prístup v politike súčasného Ruska, zdedený od ruského impéria a Sovietskeho zväzu. To je vlastne tá povestná ruská balkánska „geopolitika“, optikou ktorej Moskva posudzuje vývoj v jednotlivých balkánskych štátoch. Súčasťou interpretačných schém sa potom stáva všetko, čo živí známy naratív o zrážke Západu s Ruskom a jeho spojencami: argumenty o slovanskom bratstve, nemenných duchovných hodnotách, pravosláví, historických tradíciách a pod.

Predvolebný vývoj v Čiernej Hore bol pre ruské médiá priam ideálnou príležitosťou ukázať, ako v malej balkánskej krajine prebieha boj medzi silami zla, reprezentovanými miestnou prozápadnou vládou, a silami dobra, spojenými s Ruskom, na strane ktorého sa ocitli čiernohorskí vlastenci. Koncom roka 2019 schválený zákon o inventarizácii cirkevného majetku, s ktorým nesúhlasila pravoslávna cirkev, dodal propagandisticko-mediálnej mašinérii v Moskve veľkú dávku energie.

Ako ukážka môže poslúžiť citát z článku v denníku Vzgljad: „Čiernohorský ľud sa opakovane búril proti svojmu ‚dobrodincovi‘ (Djukanovičovi – G. M.), najviditeľnejšie boli protesty v súvislosti so zrýchleným vstupom republiky do Severoatlantickej aliancie. Kľúčovým účastníkom týchto protestov sa stala Srbská pravoslávna cirkev… Je tu Srbská cirkev – spojenkyňa Ruskej pravoslávnej cirkvi, odporkyňa NATO, podporovateľka priateľstva s Ruskom. A je tu Milo Djukanovič – faktický diktátor, mafián, bábka ‚jastrabov z Pentagónu‘, jeden z najviac protiruských politikov na Balkáne, ktorý v rozpore so zdravým rozumom propaguje cirkevnú schizmu…“

Podľa toho istého denníka súčasný čiernohorský prezident „premenil Belehrad a Moskvu na svojich najhorších nepriateľov a doviedol krajinu do NATO, čím zlomil cez koleno čiernohorskú spoločnosť“.

Puč proti NATO a „ukrajinský scenár“ Čiernej Hory

Vstupu Čiernej Hory do NATO sa Rusko snažilo zabrániť všetkými možnými a nemožnými prostriedkami. 16. októbra 2016, v deň tunajších parlamentných volieb, s pomocou svojej miestnej a v Srbsku situovanej agentúry sa Rusko pokúsilo v Podgorici o násilný puč, zámerom ktorého bolo prekaziť volebné víťazstvo proatlantických síl prostredníctvom fingovaného „ľudového povstania“ (v skutočnosti malo ísť o obsadenie vládnych budov miestnymi bojovníkmi typu „Girkin-Strelkov“ na Donbase).

Tento pokus však stroskotal a dvaja príslušníci ruskej vojenskej rozviedky, vyslaní do Čiernej Hory z Moskvy, ktorí koordinovali puč, utiekli späť do Ruska cez Srbsko. Čiernohorská polícia pochytala miestnych pučistov a v máji 2019 najvyšší súd v Podgorici odsúdil v neprítomnosti dvoch ruských koordinátorov puču, spravodajských dôstojníkov (jeden z nich predtým pôsobil ako ruský námornícky pridelenec v Poľsku), na 12 a 15 rokov väzenia za pokus o ozbrojený prevrat s cieľom zabrániť vstupu krajiny do NATO.

Prekaziť vstup Čiernej Hory do NATO sa Rusku napokon nepodarilo. V roku 2017 sa Čierna Hora stala riadnym členom Aliancie. Po udalostiach v októbri 2016, po zverejnení výsledkov ich vyšetrovania a odsudzujúcom rozsudku čiernohorského Najvyššieho súdu sa vzťahy medzi Kremľom a Podgoricou dostali na bod mrazu. Moskovské médiá rozpútali ostrú kampaň proti balkánskej krajine, vedenie ktorej sa rozhodlo v prospech západnej voľby.

Kremeľská propaganda zaradila na pomyselný zoznam zradcovských krokov „neodôvodnené obvinenia“ Ruska z organizovania pokusu o puč, podporu sankcií Európskej únie za anexiu Krymu a vojnu na východe Ukrajiny, „podliezavý“ postoj voči Únii v otázke legalizácie partnerstiev homosexuálov. Kauzu návratu ruských turistov z Černej Hory a občanov Čiernej Hory z Moskvy počas koronakrízy v marci 2020 označili ruské štátne orgány a provládne médiá za vydieranie zo strany Podgorice.

Aby bol pre ruské domáce obecenstvo vnútropolitický vývoj v Čiernej Hore zrozumiteľnejší, použili prokremeľské médiá známy propagandistický trik. Prirovnávali ho k situácii, ktorá súvisela s inými štátmi a ktorú ruské obecenstvo mohlo bližšie poznať. Išlo o využitie „ukrajinskej karty“. Po roku 2014 sa totiž kremeľskej propagande podarilo vytvoriť u značnej časti ruského obyvateľstva negatívny obraz Ukrajiny a Ukrajincov – vraj nevďačných, odpadlíckych, smerujúcich na Západ, popierajúcich spoločné historické korene s Ruskom.

Na takto pripravenú pôdu padli obvinenia Čiernej Hory, že jej vedenie ide „ukrajinskou cestou“ vo vzťahoch s bratským Srbskom, že chce svoju krajinu od Srbska úplne oddeliť (tak ako to vraj urobila Ukrajina bratskému Rusku). Ruské médiá tvrdili, že udalosti v Čiernej Hore pripomínajú „teror, ktorý kyjevská moc rozpútala proti zástancom zachovania ruského jazyka a vôbec proti opozícii“. „Ukrajinskou cestou“ podľa moskovských médií postupovalo čiernohorské vedenie v snahe odtrhnúť pravoslávnu cirkev vo svojej krajine od Srbskej cirkvi (presne tak ako Ukrajina vraj postupovala proti Ruskej pravoslávnej cirkvi).

Dokonca sa objavili úvahy, že pohyb Čiernej Hory smerom k Západu mohol súvisieť s tým, že sa v tejto krajine usadil väčší počet ukrajinských migrantov, ktorí zmenili vo svoj prospech pomer medzi nimi a tu žijúcimi Rusmi.

Voľby 2020: čo ďalej?

Veľké nádeje vkladala Moskva do čiernohorských parlamentných volieb, do možného víťazstva opozičných síl. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vyhlásil: „Dobré vzťahy medzi Ruskom a Čiernou Horou budú obnovené a dočasní držitelia moci, ktorí uskutočňujú rusofóbnu politiku v Čiernej Hore, odídu.“

Médiá v Moskve prezentovali predstaviteľov čiernohorských opozičných strán ako alternatívu, ktorá môže úplne zmeniť vývoj v krajine. Dávali priestor najmä tým politikom, ktorí – ako napríklad Milan Kneževič, proruský líder Demokratickej ľudovej strany – tvrdili, že ak vznikne nová parlamentná väčšina, v ktorej budú dominovať sily vystupujúce za vojenskú neutralitu, tak nová vláda môže prehodnotiť „nezákonné rozhodnutie“ o vstupe do NATO. Alebo navrhovali odvolať podporu sankcií EÚ voči Rusku, zároveň sľubovali nastoliť vzťahy s euroázijským ekonomickým zväzom s Ruskom na čele. Popritom žiadali zrušenie odsudzujúceho rozsudku nad miestnymi účastníkmi pokusu o puč v októbri 2016.

Voľby sa nakoniec uskutočnili a je jasné, že moc v krajine čoskoro prevezme nová vládna garnitúra. Jej predstavitelia sa už na druhý deň po vyhlásení výsledkov hlasovania poponáhľali ubezpečiť domácu a zahraničnú verejnosť, že základné smerovanie zahraničnej politiky krajiny sa nemení – pôjde o jej čo najrýchlejší vstup do EÚ a pokračovanie členstva v NATO. Priamo to uviedol v rozhovore pre Deutsche Welle líder občiansky orientovaného bloku Čierne na bielom Dritan Abazovič. Ten odmietol tvrdenie, že novú vládnu koalíciu tvoria proruské a prosrbské sily, a dodal, že nová vláda bude posilňovať samostatnú čiernohorskú štátnosť a plniť všetky doterajšie medzinárodné záväzky krajiny vrátane uznania Kosova.

Dokonca aj proruský politik Kneževič musel konštatovať, že hoci jeho strana bola svojho času proti vstupu Čiernej Hory do NATO, už sa to stalo a zrušiť toto rozhodnutie nikto nemôže. Takéto odkazy sotva napĺňajú Moskvu veľkým entuziazmom a spokojnosťou.

Čas ukáže, či nová čiernohorská vláda s tesnou väčšinou v parlamente vydrží dlhšie a či sa bude držať svojich povolebných sľubov. Ak to tak bude, je celkom možné, že sa ocitne pod rovnakou paľbou ruských médií ako jej predchodkyňa.

Komentáre

Teraz najčítanejšie