Denník N

S dobou stále drží krok, dokonca ju predbieha

Jan Burian Band, líder v popredí. Foto - Galén
Jan Burian Band, líder v popredí. Foto – Galén

Pandémia koronavírusu viedla umelcov k rozličným kreatívnym riešeniam abstinenčných príznakov, ktoré sa objavovali po vysadení koncertovania. Jan Burian sa novej situácii prispôsobil ako jeden z prvých.

Osamelý český pesničkár Jan Burian (1952), syn avantgardného divadelníka E. F. Buriana a herečky aj spisovateľky Zuzany Kočovej, vnuk operného speváka Emila Buriana, ktorého port­fólio činností obsahuje okrem komponovania hudby a tvorby špecifických textov cestovateľské aktivity (najmä Čile, Island, Portugalsko), objavovanie nových básnikov (napríklad Dána Bennyho Andersena), novinárske, prozaické a reportážne počiny, bol vždy tak trochu inde ako iní členovia folkovej scény.

Hoci po spoločnom „unplugged“ účinkovaní vo dvojici s Jiřím Dědečkom sa stal najznámejší ako básnicky spievajúci sólista s klavírom, bol jedným z prvých hudobníkov oboch strán rieky Morava propagujúcim formát MP3. Jeho snahu držať krok s dobou (či ju aj predbiehať) potvrdil už prekvapujúci debut Hodina duchů (1989), ktorý nahral v spolupráci s hráčom na syntetizátoroch Danielom Fikejzom.

Chuťou výraznejšie experimentovať o niečo neskôr pobúril folkových puristov najmä nahrávkou Jiná doba (2015), kde spolupracoval s mladými elektronickými alternatívcami ako Jan P. Muchow, Bonus, Petr Marek z kapely Midi Lidi alebo Kittchen. Tí mu funkčne „podmazávali“ veľmi silnú kolekciu textov o dnešnej vyprázdnenosti duše a nástrahách súčasného životného štýlu s receptom na obranu aj riešenie – žiť vo svojej „škáre“ a dokázať zostať nezmenený alebo zmiznúť do krajiny, „o ktorej viem práve toľko, aby som sa nezbláznil“.

Tomuto projektu sa priblížil aj kolekciou Improvizace (2017), kde na výbere z troch nahratých konceptuálnych koncertov prezentuje dovtedy na verejnosti neinterpretované skladby spolu s perkusionistom a programátorom Jaroslavom Kořánom. Ten ich predtým vôbec nepoznal a musel priamo na koncerte reagovať, čoho výsledkom bola okamžitá improvizovaná a úspešne zaznamenaná reakcia, ústiaca do neobvyklého albumu. Z toho obdobia pochádza aj 2CD Jinotaje (2017), ktoré nahral v takmer „orchestrálnom“ zložení s Bizarre Bandom.

Nikdy neurobí to, čo sa očakáva

Pandémia koronavírusu viedla umelcov k rozličným kreatívnym riešeniam ab­stinenčných príznakov, ktoré sa objavovali po vysadení ich koncertnej činnosti. Situácii sa ako jeden z prvých hudobníkov prispôsobil práve Burian. Už od marca sedel každé ráno pri klavíri a natáčal na YouTube krátke vystúpenia, zložené z piesní, poézie a glos. Tento program nazval Vysílá Přední Kopanina podľa bydliska v pražskej mestskej časti. Svojou aktivitou sa podľa vlastných slov snažil dodávať „povzbudenie v tejto dobe“, ktorá ho donútila zrušiť koncerty, besedy a prednášky. Podobnou formou zorganizoval dokonca celý festival, keď do kyberpriestoru preniesol každoročnú prehliadku ním založeného voľného združenia Osamelých pesničkárov.

Jan Burian obvykle nikdy neurobí to, čo sa od neho očakáva. Nebojí sa prekvapiť, kráčať po tenkom ľade s rizikom, že ten sa prelomí a on sa vykúpe v poriadne studenej vode. Zvyčajne mu však jeho „vymysleniny“ vychádzajú. Experiment, prípadne večné hľadanie v jeho poňatí spočíva v rôznych spôsoboch prezentácie vlastného piesňového materiálu, ktorý potom ponúkne poslucháčovi neodolateľným spôsobom.

Inak to nie je ani v kolekcii ďalších skladieb, ktoré napísal medzi rokmi 2012 a 2018. Pokúsil sa pre ne pripraviť regulárny rockový zvuk, predýchaný bluesovými variáciami, ktoré interpretuje s mladou kapelou (len ako spevák, nie klavirista), a opäť mu to vyšlo. Album První láska (vyd. Galén, 2020) je toho jasným dôkazom s ašpiráciou na jednu z najlepších nahrávok, akú doposiaľ vydal.

Nesmierne vitálna skupina (Jakub Červinka – gitara, známy zo spolupráce s Oskarom Petrom z niekdajších Marsyas, Zdeněk Dočekal – klávesy, Klára Böhmová – bicie, Pavel Husa – basa) ženie autora hudby a textov tuctu piesní do pekného drajvu. Spev je menej divadelne štylizovaný, uvoľnený, so zjemnenou iróniou. A hoci nikdy nebude rockerom v pravom slova zmysle, večné hľadanie aktuálne spočívajúce práve v tomto štýle poňatia piesňového materiálu až na pár detailov, keď ho kapela „prevalcovala“, zvládol.

Irónia, melanchólia aj humor

Nahrávka sa začína skladbou Probuzení, kde sa po krátkom a „klasickom“ klávesovom úvode pieseň prezlečie do energického rockového hávu s typickou odsekávanou gitarou. Text lakonicky opisuje dnešnú realitu v hutnej skratke, čo nie je v Burianovom rukopise až také bežné. Pritom nezrádza svoje osobité konštanty – iróniu, melanchóliu aj humor (ako napokon vo všetkých piesňach) v jednom balíčku: „Kdekdo má v hlavě bakelit, a tak nám zase vládne lid…“ V pesničke Hodiny, ktorá je hudobne postavená na typickom „Tulsa sound“ J. J. Cala vrátane gitarového sóla, s absurdným presahom podotýka: „Tam, kde bývaly hodiny, je pomník TGM. A já se ptám, když jdu kolem, kolik je hodin…“

Bohatšie aranžovaná titulná První láska akoby vypadla z rockového obdobia klaviristu Petra Skoumala, nostalgická, ľahko sarkastická balada s nadhľadovým textom: „Má první láska umřela před léty, občas ale cítím na sobě její rty. Byla mojí první a já její třetí…” Nežné pohlavie rieši aj svižná skladba Ve snu s pekne rockujúcimi klávesmi a nasleduje asi najvtipnejší text celej záležitosti Čumění s „barokovým“ sólom gitary: „Vstávej a pojď chvilku čumět. Čumět, to se musí umět. Leckdo to totiž neumí, tak taky skoro nikdo nečumí.“

Milostnú tematiku s ľahko ironizovanou pointou rozvíja v piesni Jsi tak dlouhá na podklade gitarových rozkladov à la slávna verzia The Animals House Of The Rising Sun: „Mohl bych na lyžích sjíždět tvé hýždě, mohl bych po tobě pořádat výlety 100 jarních kilometrů.“ Nasleduje hravá Meditace o tej najlepšej meditácii: „Budu se válet do dvou odpoledne” a presný opis citového vyhasnutia Noc a den – obe v starých rockových schémach so stopami od The Dave Clark Five až po Randyho Newmana. Tajomnejšiu hudbu, kolorovanú organom na spôsob Garyho Brookera z Procol Harum, a náladu s hravým, mierne dadaistickým textom „paparazzi intervyjú“ prináša skladba V krizi. Napriek menej zvládnutým exaltovaným rockovým pasážam v hlasových výškach má skladba Roman svoje čaro: „Roman už vlastní na život návod, už dobře ví, kdo vyhrává závod. Co není zakázáno, to je dovoleno, a tak si plave Vodou Odolenou.“

Povzdych, ale aj hravé zamyslenie nad tým, čo bolo, je a bude, ponúka Rychlík přítomnost :„…z těch časů, o nichž víme tak málo, do časů, o nichž netušíme nic.“ Lepšie ako sypať piesok do koľajníc času je trochu si v sebe upratať a nájsť svoj špecifický sabatikal. Spojenie jemnej nostalgie a metafory klamania samého seba môže byť emocionálne aj anatomicky rôzne: „A odcházejí zuby a přibývají chyby.“ Finále nahrávky obstaráva nadupane vygradované Family Album s trocha kolísavým hvízdajúcim sólom, ale to nič nemení na veci, že takýchto inteligentných a zároveň hudobne, textovo aj inštrumentálne kvalitných nahrávok nie je nikdy dosť. Patrí k perlám autorovej tvorby. Peknú grafickú úpravu albumu má na svedomí Luboš Drtina.

Za päťdesiat rokov kariéry má Burian na konte dve desiatky albumov a viac ako tridsať kníh. Vyskúšal všetko možné. Zhudobňoval poéziu takmer „hitovým“ spôsobom, venoval album ženám aj mužom, natáčal so synmi, s kapelami aj sám. Ale zdá sa, že jeho posledné slovo je stále v nedohľadne.

Kultúra

Teraz najčítanejšie