Denník N

Psychologička Jánošková: Ľuďom sa nechce veriť, že sexuálne zneužívanie sa deje aj v „lepších rodinách“

Jaromíra Jánošková. Foto N - Tomáš Benedikovič
Jaromíra Jánošková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Psychologička Jaromíra Jánošková roky pôsobila ako súdna znalkyňa. Zažila pritom aj prípad, keď matka vyvíjala nátlak na dcéru, aby odvolala obvinenie otca zo sexuálneho zneužívania. Bála sa, že keď otec pôjde do väzby, rodina stratí príjem.

Spomeniete si ešte na to, keď ste sa vo svojej praxi prvýkrát stretli s prípadom zneužívaného dieťaťa? Aký to malo na vás vplyv?

Prvý raz vo svojej praxi som sa stretla s prípadom zneužívaného dieťaťa ako súdna znalkyňa. Išlo o 12-ročné dievča, ktoré zneužíval vlastný otec. Bola to na pohľad normálna, obyčajná mestská rodina. Dievča sa jedného dňa zverilo svojej spolužiačke – kamarátke po školskej besede s tematikou sexuálnej výchovy. Kamarátka odovzdala toto desivé tajomstvo doma rodičom a oni to oznámili polícii.

Bolo to pred tridsiatimi rokmi, no dodnes si pamätám, aké to bolo pre mňa silné. Trauma dievčaťa vo mne hlboko rezonovala a ľútosť umocňovali aj spôsoby a postupy pri vyšetrovaní a v súdnom procese.

Čiže namiesto pomoci dievča zažívalo ďalšiu traumatizáciu?

Áno. Vyšetrovanie bolo zamerané na spochybňovanie vierohodnosti obete, lebo to je aj bežný princíp obhajoby páchateľa. Ľuďom sa nechce veriť, že sa také veci stávajú. A to dieťa, samozrejme, nemalo takú výbavu, aby sa mohlo naozaj brániť. Bolo to voči nemu kruté. Nemyslím si, že by tí vyšetrovatelia boli zlí, skôr celé súdnictvo bolo také… „bezemočné“. To dievča to veľmi schytávalo – aj od rodiny, aj od systému.

Ja ako znalkyňa neviem, ako to nakoniec dopadlo, lebo nie je mojou úlohou byť tam až do konca procesu a nie je ani úlohou súdu, aby nás o tom informoval. No najviac na mňa zapôsobil práve ten pocit, že to prostredie neochraňovalo dieťa. Je vždy diskutabilné, nakoľko štát dokáže poskytnúť takým obetiam ochranu, no ani zo strany systému sociálno-právnej ochrany dieťaťa som necítila empatiu voči obeti. Nakoniec sa také dieťa musí často aj tak vrátiť do rodiny, teda naspäť k páchateľovi. Pokiaľ nie je okamžite vzatý do väzby, a tu sa to zrejme nestalo – aj vzhľadom na spochybňovanie toho, či sa to zneužívanie vôbec dialo.

Zmenil sa podľa vás systém ochrany obetí zásadnejšie za tých 30 rokov, ktoré odvtedy ubehli?

Nemyslím si, že tie zmeny sú dostatočné. Žiaľ, zneužívania je stále veľa a treba povedať, že to často nie sú antisociálne rodiny, sú to bežné, dokonca aj spoločensky úspešné rodiny. Môže ísť o ľudí s takým postavením v spoločnosti alebo v takých profesiách, ktoré na prvý pohľad vylučujú možnosť, že by mohli byť páchateľmi sexuálneho zneužívania. Aj ten systém tvoria ľudia, ktorí, ak vidia takého páchateľa a vedia, že niekde v sebe majú podobné tendencie, tak ho obhajujú.

Obete sexuálneho zneužívania sa tak namiesto podpory a pomoci stretávajú so spochybňovaním, aj preto sa s tým mnohí radšej nikdy nikomu nezdôveria. Portál Zastavme násilie uvádza, že väčšina ľudí, ktorí zažili sexuálne zneužívanie v detstve, o tejto skúsenosti buď neprehovorí vôbec, alebo až so značným časovým odstupom. Ako prvú otázku potom obeť často dostane: Prečo si to nepovedal/nepovedala skôr?

Obete naozaj často hovoria o zneužití s menším či väčším časovým odstupom. Páchatelia si obeť takzvane „pripravujú“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Sexuálne zneužívanie

Vzťahy

Človek, Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie