Spomeniete si ešte na to, keď ste sa vo svojej praxi prvýkrát stretli s prípadom zneužívaného dieťaťa? Aký to malo na vás vplyv?

Prvý raz vo svojej praxi som sa stretla s prípadom zneužívaného dieťaťa ako súdna znalkyňa. Išlo o 12-ročné dievča, ktoré zneužíval vlastný otec. Bola to na pohľad normálna, obyčajná mestská rodina. Dievča sa jedného dňa zverilo svojej spolužiačke – kamarátke po školskej besede s tematikou sexuálnej výchovy. Kamarátka odovzdala toto desivé tajomstvo doma rodičom a oni to oznámili polícii.

Bolo to pred tridsiatimi rokmi, no dodnes si pamätám, aké to bolo pre mňa silné. Trauma dievčaťa vo mne hlboko rezonovala a ľútosť umocňovali aj spôsoby a postupy pri vyšetrovaní a v súdnom procese.

Čiže namiesto pomoci dievča zažívalo ďalšiu traumatizáciu?

Áno. Vyšetrovanie bolo zamerané na spochybňovanie vierohodnosti obete, lebo to je aj bežný princíp obhajoby páchateľa. Ľuďom sa nechce veriť, že sa také veci stávajú. A to dieťa, samozrejme, nemalo takú výbavu, aby sa mohlo naozaj brániť. Bolo to voči nemu kruté. Nemyslím si, že by tí vyšetrovatelia boli zlí, skôr celé súdnictvo bolo také… „bezemočné“. To dievča to veľmi schytávalo – aj od rodiny, aj od systému.

Ja ako znalkyňa neviem, ako to nakoniec dopadlo, lebo nie je mojou úlohou byť tam až do konca procesu a nie je ani úlohou súdu, aby nás o tom informoval. No najviac na mňa zapôsobil práve ten pocit, že to prostredie neochraňovalo dieťa. Je vždy diskutabilné, nakoľko štát dokáže poskytnúť takým obetiam ochranu, no ani zo strany systému sociálno-právnej ochrany dieťaťa som necítila empatiu voči obeti. Nakoniec sa také dieťa musí často aj tak vrátiť do rodiny, teda naspäť k páchateľovi. Pokiaľ nie je okamžite vzatý do väzby, a tu sa to zrejme nestalo – aj vzhľadom na spochybňovanie toho, či sa to zneužívanie vôbec dialo.

Zmenil sa podľa vás systém ochrany obetí zásadnejšie za tých 30 rokov, ktoré odvtedy ubehli?

Nemyslím si, že tie zmeny sú dostatočné. Žiaľ, zneužívania je stále veľa a treba povedať, že to často nie sú antisociálne rodiny, sú to bežné, dokonca aj spoločensky úspešné rodiny. Môže ísť o ľudí s takým postavením v spoločnosti alebo v takých profesiách, ktoré na prvý pohľad vylučujú možnosť, že by mohli byť páchateľmi sexuálneho zneužívania. Aj ten systém tvoria ľudia, ktorí, ak vidia takého páchateľa a vedia, že niekde v sebe majú podobné tendencie, tak ho obhajujú.

Obete sexuálneho zneužívania sa tak namiesto podpory a pomoci stretávajú so spochybňovaním, aj preto sa s tým mnohí radšej nikdy nikomu nezdôveria. Portál Zastavme násilie uvádza, že väčšina ľudí, ktorí zažili sexuálne zneužívanie v detstve, o tejto skúsenosti buď neprehovorí vôbec, alebo až so značným časovým odstupom. Ako prvú otázku potom obeť často dostane: Prečo si to nepovedal/nepovedala skôr?

Obete naozaj často hovoria o zneužití s menším či väčším časovým odstupom. Páchatelia si obeť takzvane „pripravujú“ zastrašovaním, čo sa im darí najmä preto, lebo nad detskou obeťou majú moc, ktorú zneužívajú. Najpoužívanejším je výrok „aj tak ti to nikto neuverí“ alebo ďalšie: „veď si to tiež chcel/chcela“, „ty si na vine, nemal/a si ma zvádzať“. Časté bývajú vyhrážky fyzickým trestaním, kompromitovaním, manipulácia spoluzodpovednosťou. Niekedy manipulácia siaha tak ďaleko, že páchatelia deti presviedčajú o tom, že zneužívanie je vlastne privilégium, ktoré mu dávajú… K ďalším odvahu berúcim výrokom páchateľa patrí aj veta „keď sa to dozvie mama, nebude ťa mať rada“.

Poznáme však aj prípady, keď matka o tom, že otec zneužíva dcéru, vedela a tolerovala to alebo to len „nevidela“. Ako sa dá chápať také správanie?

Najčastejšie matky o takomto konaní svojich partnerov vedia. Je málo pravdepodobné, aby sa v dvoj- až štvorizbových bytoch či domoch takéto konanie utajilo, obzvlášť keď sa vyskytuje opakovane. Matky to „ignorujú“, keď sú od partnera závislé ekonomicky alebo sa boja jeho agresivity. Môže sa stať, že žena je chorá duševne alebo telesne alebo závislá od látok pôsobiacich na psychiku, vtedy nemusí mať silu s danou situáciou niečo robiť.

Zažila som príbeh zneužívaného dievčaťa, kde matka vyvíjala nátlak na dcéru, aby obvinenie odvolala z obavy, že keď pôjde otec do väzby, rodina stratí príjem.

Pri diskusii o českom dokumente V sieti odborníci znova upozorňovali, že sa rodičia nemajú báť len neznámych „predátorov“ z internetu, pretože páchateľom sexuálneho zneužívania je častejšie človek, ktorého obeť dobre pozná. Nepodceňujeme podľa vás ako spoločnosť práve tento aspekt? Prečo je sexuálne zneužívanie v rámci rodiny stále také veľké tabu?

Predpokladá sa, že sexuálne zneužívanie v rodinách je desaťkrát častejšie, než je akoukoľvek formou zverejnené. Tabuizovanie tejto problematiky je určite jedným z dôvodov, prečo sa tak zriedka ohlasuje. Spoločensky je popierané do tej miery, že ak dieťa spomenie pred dospelým formu sexuálneho zneužívania, okolie ju bagatelizuje alebo poprie. Poviem príklad. Otec sa nevhodne dotýka tela dospievajúcej dcéry, keď sa táto ohradí, rodina ju vyhlási za precitlivenú. Druhým vážnym momentom je reálny prístup detskej obete k ochrane v počiatkoch kauzy a v procese. Mám na mysli práva páchateľa kontra spochybňovanie vierohodnosti detskej obete ako svedka.

Kde sú vlastne hranice intimity v rámci rodiny? Pretože rodiny ich nemajú nastavené jednotne, v niektorých rodinách sa berie ako normálne, keď rodičia povedzme bozkávajú deti na ústa alebo keď otec šteklí svoju pubertálnu dcéru. Čo je už prekročením hranice, a teda sexuálnym zneužívaním?

Hranica intimity je vždy tam, kde už ide dospelý uspokojovať svoje potreby, a nie potreby dieťaťa. Vtedy to aj prestane byť pre dieťa príjemné, pretože vidí, že dospelý ide po svojej línii, uplatňuje nad ním moc a zneužíva ho na uspokojovanie vlastných potrieb.

Môže to mať subtílnejšie, no aj výraznejšie formy. Ak otec chytí svoju dospievajúcu dcéru za prsník a povie, že jej rastú prsia, je to zneužívanie. Alebo keď jej pred inými mužmi povie: „Pozrite sa, čo mi to tu rastie za samicu!“

Otec môže povedať dcére, že je pekná, že je jeho princezná, no keď už to dieťa dospieva, rodič by ho mal jemným spôsobom od seba odtláčať. Aj dospievajúce deti majú tendenciu byť blízko rodičov, aj telesne blízko, no keď prichádza k zreniu, tak tú hranicu musí robiť rodič. Niekedy, keď dieťa v škole povie „ešte spávam s maminou“ a spolužiaci sa mu za to vysmejú, z hodiny na hodinu už s mamou nespáva. No je dobré, keď to radšej urobí rodič – jemne to dieťa odstrčí a ono sa aj napriek sklamaniu z odlúčenia už môže vyvíjať samostatne.

Ako psychiatri a psychológovia vysvetľujú to, keď dieťa sexuálne zneužíva jeho biologický rodič? Incest je predsa v našej spoločnosti veľmi silnou bariérou. Čo sa potom musí diať v človeku, ktorý ju napriek tomu porušuje?

V staršej odbornej literatúre sa usudzovalo predovšetkým na etylizmus (alkoholizmus) rodiča, ktorý v stave opitosti stráca zábrany a časom tak upadá, že sa môže správať incestne. Ukazuje sa však, že takéto hrôzy sa dejú aj v „lepších rodinách“. V tomto prípade zisťujeme, že dieťa zneužíva mocenský rodič, ktorý svoje postavenie moci nad dieťaťom využije na uspokojenie aj sexuálnych potrieb. Chýba mu dostatok empatie, aby reagoval na detský strach schopnosťou upokojiť, ale, naopak, ho použije ako prostriedok na získanie nadvlády. Pre mocenských mužov a mocenské ženy je afrodiziakom mať nad niekým moc.

Ide v takom prípade o povahovú črtu alebo o poruchu osobnosti?

Je to porucha osobnosti. V minulosti sa zvažovala aj liečba pomocou skupín, kde by sa mohli stretnúť páchatelia a obete, aby došlo k akémusi vyrovnaniu, teda aby bola možná istá satisfakcia pre obete. Zistilo sa pri tom, že u páchateľov incestu to takmer nie je možné, pretože nad svojím správaním nemajú nadhľad a sami v sebe obhajujú svoje konanie. Berú to tak, že majú právo na to dieťa. Sú to ľudia, ktorí z pocitu svojej moci nerešpektujú pravidlá, uplatňujú svoju moc a len svoje potreby – napríklad sú schopní nedať deťom v aute bezpečnostné pásy alebo šoférovať opití s deťmi v aute.

Terapia u takých ľudí je možná len za podmienky, že uznajú svoju vinu a chcú sami urobiť niečo pre to, aby už nepáchali zlo. No ja osobne som sa s tým nikdy nestretla. Skôr som videla, že sa stavali do roly, keď obhajovali svoje konanie a vinu zhadzovali na deti. Tvrdili, že dieťa si to vymyslelo, lebo naň boli prísni. No v skutočnosti to nebola prísnosť, ale šikana.

Nikdy som u nich nevidela ľútosť nad tým, čo spravili.

Vyskytuje sa sexuálne zneužívanie častejšie zo strany nevlastných rodičov?

Malo by ísť častejšie o nevlastného rodiča. U biologického rodiča, ak je v kontakte s dieťaťom do 30 mesiacov jeho veku, vzniká vývojový mechanizmus Westermarckov efekt, ktorý eliminuje sexuálnu atraktivitu vlastného potomka. Tento efekt plne funguje u zrelých rodičov. U páchateľov incestu však nie, aj keď sú to často vzdelaní a sociálne úspešní ľudia.

A keď biologický rodič nie je v kontakte s dieťaťom, lebo mu je na začiatku napríklad odopretý, zvyšuje sa tým riziko incestného správania?

Nie je to automatické, pretože okrem biologických mechanizmov máme aj sociálne a psychologické mechanizmy – vždy máme v sebe tieto tri piliere. Ak biologický rodič nie je poruchová osobnosť, ktorá pôsobí mocensky, potom môže to dieťa stretnúť už ako dospelého sexuálne zrelého jedinca, ale keď vie, že je to jeho dieťa, nebude naň sexuálne reagovať. Práve vďaka tým trom zábranám, ktoré som spomínala.

Sú páchateľmi sexuálneho zneužívania väčšinou ľudia s pedofíliou alebo to môžu byť aj osoby bez sexuálnej odchýlky, teda v našich očiach „zdraví“ a „sexuálne úplne normálni“?

Pri páchaní takýchto činov sa môžu vyskytnúť obe skupiny páchateľov. Existujú prípady, keď si pedofilne orientovaný muž hľadá osamelú matku pre neho atraktívneho dieťaťa alebo pubescenta – ak ho preferuje – a skutočným motívom je sexuálny záujem o jej dieťa. Takíto muži môžu byť veľmi nenápadní, dokonca na základe svojich vonkajších prejavov voči dieťaťu hodnotení ako „dobrý náhradný rodič“. Nemávajú vášnivý záujem o svoju dospelú partnerku, čo sa tiež môže spočiatku hodnotiť pozitívne – ako zdržanlivosť.

Incestní páchatelia, ktorí uplatňujú skôr svoju moc nad dieťaťom, nemávajú ako výlučný objekt sexuálneho záujmu dieťa. Ich sexuálne záujmy sú potencované uplatňovaním moci. Nenápadní sú potom aj tým, že súložia aj so svojimi manželkami či s inými dospelými ženami.

Ako prežíva zneužívanie dieťa, ktoré ešte nevie, čo sa mu vlastne deje, navyše berie rodiča ako autoritu a má ho aj rado?

Dieťa od samého počiatku zneužívania vie, že sa deje niečo, čo nesúvisí s jeho potrebami a je zakázané. Uspokojovanie vlastných sexuálnych potrieb páchateľom je sprevádzané vzrušením a orientáciou na seba. Toto vie aj malé dieťa bezpečne identifikovať – že nejde o jeho, ale o páchateľovo uspokojenie. Zneužívanie sa vždy začína buď manipuláciou, napríklad „bude to naše tajomstvo, nesmieš to nikomu povedať, lebo…“ Dieťa vie, že sa deje niečo, čo nemožno zverejniť. Alebo sa zneužívanie začne násilím, páchateľ dieťaťu zakryje ústa, aby sa nemohlo brániť, priľahne ho, znehybní, čo vo vzťahu dospelý kontra dieťa či dospievajúci nie je fyzický problém.

Len uvedomenie si toho vypovedá o veľmi vážnom ublížení detskej duši a často aj telu. A ak sa zneužívanie aj opakuje, niekedy trvá dokonca roky, tak z takéhoto dieťaťa vyrastie veľmi doráňaný dospelý.

Sexuálne násilie môže páchať aj starší súrodenec, bratranec, strýko, ale aj vychovávateľ alebo kňaz. Stáva sa pritom, že ak sa dieťa odhodlá povedať to rodičom, niekedy mu neveria…

Sexuálne násilie na deťoch naozaj môže páchať starší súrodenec, ale nielen bratranec a strýko, ale aj teta a sesternica. Stáva sa, že rodič z rôznych príčin poprie sám v sebe závažnosť informácie od dieťaťa. Vtedy je potrebné – aj keď sa dieťa zmieta v neistote – skúsiť ho počúvať a povzbudzovať ho k dôvere, aby sa našla cestu ochrany pred ďalším zneužívaním. No ak už dieťa povie rodičovi o zneužívaní, znamená to, že má k nemu dôveru, ktorú stojí za to ešte podporiť.

Podľa štatistík len jedna zo štyroch obetí prehovorí o sexuálnom zneužívaní okamžite. Ako môže okolie zbadať náznaky toho, že je dieťa zneužívané? Nie je to predsa niečo, na čo sa môžeme dieťaťa len tak spýtať. Často s deťmi nevieme hovoriť ani o sexe ako takom.

Deti o zneužívaní bezprostredne nehovoria, lebo bývajú páchateľom zastrašené. Nedostatky v sexuálnej výchove im nedávajú dosť informácií, aby sa mohli detsky účinne brániť. Treba zároveň vedieť, že reakciou celého organizmu na telesnej a duševnej úrovni na takéto násilie je ustrnutie, ktoré môže pretrvávať nielen v čase útoku, ale aj roky.

Ako si máme predstaviť také ustrnutie?

Obete to opisujú aj ako zamrznutie. V tej situácii sa akoby odpoja, ako keby sa duša odštiepila od tela a žila samostatne, pretože to, čo sa deje v realite, je neznesiteľné. Obetiam sa to deje aj po tom, čo sa zneužívanie skončí. Napríklad keď sa dostanú do situácie, ktorá sa asociačne podobá na to, čo zažili. Tá spomienka sa im náhle vráti vo flashbackoch alebo sa prejaví ako odpojenie, dištancovanie sa od seba.

Okolie môže zbadať u detí aj ďalšie zmeny, ktoré vznikli ako následok zneužívania. U malých detí to môže byť zvýšený záujem o sexualitu, predčasné prebudenie sexuality, v detskej hre sa zobrazujú viac-menej priamo či symbolicky scény zneužívania. U väčších detí býva „domáci“ páchateľ natoľko mocenský, že svoje dieťa kontroluje a skrýva to za maskou výchovy. Ak sa aj v škole ukáže problém – zhoršenie prospechu, správania –, takýto rodič komunikuje so školou a vystupuje ako „primerane“ prísny.

Všeobecne však môžeme identifikovať také príznaky, ako sú smutné nálady, bezdôvodný plač, sebapoškodzovanie, spôsobovanie si bolesti, myšlienky na samovraždu alebo samovražedné pokusy, prítomné napätie, ľakavosť, poruchy spánky vo všetkých oblastiach, desivé sny, strach z blízkosti, strach dôverovať. Pocit stigmatizácie – majú pocit, že im všetci vidia „na čele“, čo sa im stalo. Celá psychika je masívne zasiahnutá, stráca sa pocit celistvosti, sebahodnoty. Sexualita je narušená do tej miery, že každá jej časť je zranená – emocionalita, intimita, dôvera, telesnosť…

Deti si niekedy pomáhajú utiahnutím sa do seba, pokusom znížiť svoju atraktivitu znížením hygienických štandardov, obezitou alebo, naopak, vychudnutosťou.

Môže také dieťa pôsobiť navonok aj ako „problémové“, a teda dostáva tresty ešte aj v škole?

Samozrejme. Tým, že sa dieťa ocitlo v situácii, kde sa všetky jeho práva vrátane práva na vlastnú celistvosť a integritu porušujú tými, ktorí ich majú chrániť, môže aj samo prestať rešpektovať pravidlá.

Ako by sme teda mali postupovať, keď máme podozrenie, že je dieťa sexuálne zneužívané?

V podstate pre nás všetkých platí, že keď sa dozvieme o páchaní trestného činu, máme to oznámiť. Ak je podozrenie, že sa niečo s dieťaťom deje, je niekoľko možností, ktoré môžu byť nápomocné najmä v školskom prostredí. Učiteľ alebo školský psychológ, ktorý môže mať podozrenie a odoslať dieťa na spresnenie diagnostiky alebo kontaktovať sociálny odbor.

Príznaky sexuálneho zneužívania si môžu všimnúť aj detskí lekári. Hoci u praktického lekára je málo priestoru na zdôverenie sa, určite je tam priestor na to, aby si lekár všimol fyzické poškodenie, teda následky mocenského správania zo strany rodiča.

Podozrenie v rodine vznikne vtedy, ak páchateľa pristihnú v niektorom momente jeho incestných aktivít. Vtedy je jasné, že povesť toho človeka bude zničená, respektíve bude odhalené, kým je, je jasné, že sa rodinný život nielen naruší, ale celý sa prevráti. Aj tak je nutné páchateľa zastaviť.

Aké následky môže zanechať zneužívanie na psychike dieťaťa?

Ursula Wirtz napísala knihu, ktorej názov znie Vražda duše – veľmi výstižné pre následky incestného konania.

S akými dôsledkami ste sa stretli vy osobne pri práci s dospelými pacientmi?

Pacienti, ktorí zažili zneužívanie v detstve, majú ťažkosti v mnohých oblastiach života. Prítomný je smútok a úzkosť, poruchy sebahodnoty, problémy s intimitou a hranicami, vlastnou identitou a integritou. Môžu to byť aj poruchy spánku, poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie aj suicidálne pokusy.

Psychoterapeut Peter Pöthe opisuje v knihe Sila nevysloveného priebeh terapie dospievajúcej dievčiny, ktorá bola ako dieťa zneužívaná nevlastným otcom. Ako následok mala problém s intimitou so svojím partnerom. Je to tiež častý efekt sexuálneho zneužívania?

Povedala by som, že porucha intimity a sexuálneho života je dokonca stopercentný dôsledok sexuálneho zneužívania v detstve. Môže však mať rôzne podoby. Stretla som sa aj s desivým prípadom, keď otec zneužíval dcéru, a keď už bola dospelá, ju prostituoval. V jej prípade už boli prekročené všetky hranice a to, čo neskôr zažívala, už nemalo nič spoločné ani s intimitou, ani s láskou, ani s blízkosťou.

Ak ide o prípady, keď bolo dieťa zneužité raz, napríklad niekým, kto bol v rodine na návšteve, tie dôsledky nemusia byť až také devastačné, no môže sa stať, že sa tá trauma v určitom veku vráti. Napríklad taká žena môže mať dobrý vzťah s partnerom, no keď je tej intimity veľa, môže sa stať, že sa ten sex zrazu úplne odštiepi a bude pre ňu neznesiteľný.

No ak je zneužívanie dlhodobé, narušenie je obrovské. Takí ľudia vôbec neutvárajú vzťahy – buď sa úplne uzavrú a izolujú, alebo ak nie sú úplne zdevastovaní, tak sa venujú práci, vedia byť spoločensky veľmi užitoční, ale nevytvoria si vlastnú rodinu. No sú aj prípady, keď zo strachu pred intimitou veľmi rýchlo striedajú partnerov. Radšej vyhľadávajú riskantné vzťahy, s neznámymi ľuďmi, pretože im to menej pripomína ten incest, teda vzťah s niekým, koho dobre poznajú.

Môže byť aj v týchto prípadoch účinná psychoterapia?

Ak obetiam sexuálneho zneužívania zostal aspoň pramienok dôvery, potom často navštevujú psychológov a psychiatrov. Napríklad prídu riešiť nespavosť, a ak sa ten odborník dostatočne dlho pýta na dôvody a hľadá príčinu, niekedy naberú odvahu a skúsia to povedať.

Niektorí to povedia naozaj až po rokoch a po tom, čo boli u viacerých odborníkov. Musia dozrieť a nabrať istotu zo sociálneho sveta, aby sa tie rany aspoň trochu zahojili a aby mohli začať hovoriť. Až potom môže prísť rekonštrukcia toho, čím boli pred tým, ako ich v detstve poškodili – opätovné dozretie všetkých tých možností, ktoré im páchateľ zobral. Je to dlhodobý proces a v mnohom sa im dá pomôcť, no chce to naozaj veľa empatie.

Niekedy laici alebo aj odborníci začnú vyzývať obete alebo ich aj tlačia do toho, aby oznámili sexuálne zneužívanie a aby „zachránili tých iných“. Lenže obete musia samy vedieť, čo v tej chvíli chcú urobiť. Pretože po zranení, ktoré zažili, nemôžu ešte aj niesť zodpovednosť za to, čo bude ďalej s páchateľom. Musia hlavne cítiť, že odborník je na ich strane, a či sa rozhodnú ísť do súdneho procesu, alebo sa rozhodnú doň neísť, ten odborník to bude rešpektovať. Že ich konečne niekto bude rešpektovať úplne

Čo by podľa vás pomohlo pri prevencii sexuálneho zneužívania?

Myslím si, že by sa o tom malo viac a viac hovoriť a pomohla by aj sexuálna výchova na školách. Veď aj v tom prípade, ktorý som spomínala úplne na začiatku, sa obete dotkla práve beseda o sexuálnej výchove, po ktorej sa zverila kamarátke. Zafungovala tam taká obyčajná ľudská empatia – a konečne sa začalo niečo diať. Rodičia kamarátky zobrali tú zodpovednosť do svojich rúk.

Treba viac hovoriť o podobných prípadoch a otvárať tieto témy. Aby sme voči tomu neotupeli. Médiá by mali raz za čas priniesť informáciu o tom, že aj toto sa vo svete deje. Aby sa to nevrátilo do témy tabu. Aby sme to vnímali ako riziko, ktoré tu je.