Cez hranicu slovenského štátu pomáhal Židom aj politicky prenasledovaným, komunisti ho obvinili z velezrady

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Miloš Bunda sa narodil 14. októbra 1938 vo Veľkom Ďure. Otec Vojtech pracoval ako vedúci obvodný notár, matka Matilda bola v domácnosti a starala sa o Miloša a jeho dvoch starších bratov Vojtecha a Róberta a mladšiu sestru Emu.

Veľký Ďur po Viedenskej arbitráži pripadol Maďarsku. Vojtech Bunda tu mohol ostať pracovať, ale už ako maďarský úradník, keďže vedel dobre maďarsky, čo však odmietol. Dostal ultimátum, že sa musia vysťahovať.

„Sťahovali nás jednotky československej armády, a keďže otec mal pôvodné bydlisko v Bošáci, kde jeho mamička vlastnila mlyn, tak nás provizórne odsťahovali do Bošáce.“

Pokračoval ďalej ako notár a zastihlo ho tu aj vyhlásenie slovenského štátu. Už v dobe, keď na Slovensku bolo spontánne nadšenie zo vzniku slovenského štátu, rozlišuje vzťah k štátu a k režimu.

„Keďže mal veľmi dobrý prehľad politický aj spoločenský, počúval rádio a ovládal cudzie jazyky, tak vedel, že slovenský štát bude vazalom Hitlera. A on bol človek zásadne demokratického zmýšľania, tak sa hneď postavil proti nemu. Najprv názorovo a potom aj aktívne.“

Katolík proti ľudákom

Vojtech Bunda neváhal a ako jeden z mála katolíkov sa ihneď zapojil do odporu proti ľudáckemu režimu, už od roku 1939 sa stáva príslušníkom odbojovej skupiny Obrana národa. Ako notár sa dostal do problémov, pre jeho postoje (napr. vystupoval proti lampiónovému sprievodu v rámci osláv Hitlerových narodenín organizovaných miestnym učiteľom – veliteľom gardistov) ho preložili do Hrádku nad Váhom, kde pôsobil do roku 1942. Vtedy si ho vyžiadali naspäť do Bošáce, lebo im chýbal schopný notár.

Po návrate sa naplno zapojil do odboja a vyhliadli si ho aj odbojári a antifašisti z českej strany, keďže blízko boli hranice. Pôsobil ako dôležitý člen skupiny VELA, ktorá presúvala z Protektorátu utečencov či už židovského pôvodu, politicky prenasledovaných, alebo príslušníkov odboja.

„Previedli niekoľko stoviek ľudí a bolo to možné tak, že môj otec ako notár mal dosah na žandársku stanicu. A vždy v čase, keď sa mal prechod uskutočniť, im povedal: ,Chlapci, tu sa teraz moc nemotajte!‘ A ľudí tak mohli previezť cez hranicu do Nového Mesta nad Váhom, kde ich preberala ďalšia skupina.“

V okolí Bošáce a v oblasti Javoriny bola veľmi aktívna aj partizánska činnosť a zdržiavali sa tu paradesantné skupiny, ktoré takisto potrebovali kontakt na domáci odboj.

„Otec, keďže bol znalý toho, čo sa tu všetko dialo za slovenského štátu a neskôr aj za prítomnosti nemeckej okupačnej armády, ktorá sa tu objavila po období Povstania, podával informácie partizánom. A čo bolo veľmi dôležité, mal nezastupiteľnú činnosť v tom, že chránil obyvateľstvo, ktoré bolo v dôsledku partizánskej činnosti v podozrení u Nemcov. Ale bol to veľmi dobrý diplomat, mal dobrú rétoriku a veľmi dobre hovoril po nemecky, tak dokázal pred nemeckými veliteľmi zažehnať viacero problémov.“

Jeho odbojová činnosť paradoxne nebola doteraz ani po rokoch ocenená hlavne tam, kde najviac pôsobil – v Bošáci. Svojou taktikou v tyle, dobrými jazykovými znalosťami nemčiny, ruštiny a maďarčiny pomohol ochrániť Bošácu pred represáliami a možným zničením, najmä po bojoch v Španí.

Odbojová činnosť Vojtecha Bundu spočívala hlavne v jeho prístupe k informáciám, možnosti vydávať úradné doklady a zabezpečovať zásobovanie partizánskych skupín potravinami.

Túto nebezpečnú ilegálnu činnosť vykonával tak, že si síce plnil svoje pracovné povinnosti, ale využíval všetky dostupné prostriedky, aby pomáhal odboju. Vykonával ju už od vzniku slovenského štátu pre odbojovú skupinu Obrana národa, neskôr skupinu VELA a aj pre partizánske skupiny – Stalinovu brigádu a štáb práporu brigády Jana Žižku.

Podľa spomienok Miloša Bundu bol jeho otec veľmi humanisticky založený a aj preto bol ochotný ísť do veľkých osobných rizík. Stále bol v podozrení a na muške nemeckej okupačnej moci a kolaborujúcich gardistov. Udali ho, dvakrát u nich gestapo urobilo domovú prehliadku.

„Prišli gestapáci vo vysokých čižmách, s brigadírkami, na ktorých bola lebka. To bol pre decko šok a, samozrejme, aj mama veľmi ťažko prežívala tieto chvíle, lebo vedela o tej otcovej činnosti. Situácie vznikali často veľmi kuriózne: jeden večer sedel u otca Brunovský, ktorý bol po Dibrovovi veliteľom partizánskej brigády. No a druhý večer musel sedieť aj s veliteľom nemeckej posádky. Tým otec získal určitú ochrannú ruku a, samozrejme, bol natoľko opatrný, že sa mu nikdy nič pri tých prehliadkach nedokázalo.“

Odbojár väznený a prenasledovaný komunistickým režimom

Po vojne Vojtech Bunda pokračoval v notárskej práci, ale všetko sa zmenilo po nástupe komunizmu. Ten mu skôr mal ako významnému odbojárovi zaručovať ďalší kariérny postup a funkcie. To však nebol jeho prípad, keďže sa po fašizme vyhranil aj voči komunizmu. Vo februári 1948 ho na vlastnú žiadosť uvoľnili z úradu.

„Urobil jednu chybu, keď sa verejne vyznal: ,Ja som bojoval proti totalite hnedej, nemôžem súhlasiť s červenou!‘ To sa potom s ním začalo vliecť. Potom to zašlo tak ďaleko, že zo stretávania sa so spolužiakmi, kamarátmi komunisti urobili spolčovanie proti republike.“

V roku 1956 Vojtecha Bundu zatkli spolu s Vincentom Pokojným, Vincentom Bohušom, Stanislavom Schusterom, Viktorom Čárskym a Jánom Kostihom, všetko právnikmi, notármi, učiteľmi. Vraj boli členmi protištátnej skupiny a boli obvinený z velezrady – údajne pripravovali štátny prevrat. Vytvárali na nich silný nátlak, aby sa k tomu priznali.

„Jeho priatelia väčšinou podľahli po jednom či dvoch mesiacoch v komunistických väzeniach, ale otec bol veľmi tvrdý človek a po sedemmesačnej vyšetrovacej väzbe sa k ničomu nepriznal.“

S eštébakmi v jednom byte

Situácia veľmi vplývala aj na rodinu a Miloš, vtedy maturant, to veľmi silno vnímal. „Robili nám domové prehliadky, a keď ho zatkli, tri týždne u nás sedela vo dne v noci skupina eštebákov. Spal som v izbe, kde pri mne sedeli dvaja eštebáci, ktorí si svietili a kúrili. Takúto prípravu na maturitu som mal. Mama spala so sestrou v druhej miestnosti, kde im eštebáci sledovali dvere. Keď sme ráno išli do školy, tak nás prezreli, rovnako keď sme sa vrátili zo školy. My sme v skutočnosti boli väzni vo vlastnom byte.“

Čo považuje Miloš Bunda za obzvlášť odporné a nemorálne, bolo to, že sa ho eštebáci snažili primať, aby svedčil proti vlastnému otcovi. „Sľubovali mi, že nebudem mať problém, lebo som bol krátko pred maturitou a mal som aj podanú prihlášku na vysokú školu.“

Po maturite chodil aj na otcove súdne procesy, ktoré boli fraškou. „Bolo to zinscenované, súdili ich za velezradu, otec dostal trest asi 10 rokov, samozrejme, že sa odvolal. Odvolací súdny proces bol v Prahe, kam som vycestoval, chcel som vedieť, ako to dopadne. Kultúra na tomto súde bola úplne iná, komunistická, ale lepšia. Už sa to nekvalifikovalo ako velezrada a dokonca bola nádej, že trest by nemusel dostať. V pamäti mi utkvela hlavne obžaloba prokurátora, ktorý otca označil za nepriateľa pracujúceho ľudu, inteligenta odchovaného 1. československou buržoáznou republikou.“

Priťažila mu námietka Miestneho národného výboru v Bošáci. V jeho kádrových materiáloch odoslaných v roku 1956 aj na ŠtB ho označili za protisocialistický živel a dokonca za člena Hlinkovej gardy a HSĽS, hoci spolupracoval s významnými partizánskymi veliteľmi ako generál Dibrov či generál Brunovský a ďalší.

Nakoniec ho odsúdili na 3,5 roka za spolčovanie proti republike a na konfiškáciu majetku. Už predtým rodine zoštátnili mlyn. Väznený bol vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave, keď prebiehalo odvolacie konanie, na Pankráci, potom v Leopoldove a Ilave, kde sedel s najhoršími kriminálnikmi, bol vystavený šikanovaniu, ale aj sa spoznal s Jánom Vojtaššákom.

Po odpykaní polovice trestu mohol požiadať o podmienečné prepustenie, s čím za ním šiel aj syn Miloš. „Otec mi hovorí: ,Vieš ty, za akých podmienok? Že musím oľutovať to, čo som urobil! To je prvá zásadná vec, ktorú nemôžem akceptovať. Ja som nič neurobil, ja som sa k ničomu nepriznal a tu urobím takéto nepriame priznanie? A druhá vec je, že musím podpísať spoluprácu s ŠtB. Ja si to dosedím!‘ A tak si to odsedel do dňa a hodiny.“

Druhotriedni občania

Po prepustení z väzenia mohol Vojtech Bunda vykonávať len nekvalifikované zamestnania. Bol záhradníkom, čo ho však bavilo, lebo to bol jeho koníček. Neustále bol pod dohľadom ŠtB.

Problémy mal aj zvyšok rodiny, jej členovia sa stali doslova druhotriednymi občanmi. Po konfiškácii majetku museli platiť až do pádu komunizmu nájom vo vlastnom dome.

Milošov najstarší brat Vojtech mal problém s vydaním vysokoškolského diplomu, už len formálneho kroku po absolvovaní štátnic a obhajobe diplomovej práce.

Druhý brat Róbert ako 16-ročný bez vedomia rodiny emigroval, čím jej ešte viac priťažil, a neskôr žil v Austrálii. S bratom sa Miloš videl až po vyše 40 rokoch. Sestru Emu vylúčili z gymnázia.

Milošovi sa ako triednemu premiantovi síce podarilo bez problémov zmaturovať, ale stratil možnosť vyznamenania pre zníženú známku zo správania, čo sa dozvedel pri odovzdávaní vysvedčenia. Dojíma ho to aj po rokoch. Čo urobil a prečo ju dostal, sa dozvedel od riaditeľa školy. Bolo to na podnet ŠtB, ktorá to škole kázala s vykonštruovaným zdôvodnením, že ho podozrievajú z napísania anonymného (!!!) výhražného listu na prokuratúru, aby prepustili jeho otca.

Miloša prijali na vysokú školu aj tam nastúpil, lebo sa tam ešte nedostalo, že jeho otec je vo väzení. Ale už po krátkom čase musel školu opustiť. Miloš sa bránil, ale dekan mu oznámil, že dostali list z jeho obce. Bolo vraj podľa neho nemysliteľné, aby syn človeka s protištátnym zmýšľaním študoval na vysokej škole.

Miloša vylúčili, ale nevzdal sa, ako správny syn svojho otca písal odvolania na všetky úrovne. Konečné rozhodnutie mu prišlo z povereníctva školstva. Pamätá si ho dodnes.

„Vysokoškolské štúdium je vám zakázané, keďže ste synom otca, ktorý bol proti ľudovodemokratickému zriadeniu, a nie je v záujme tohto štátu, aby ste boli riadnym poslucháčom vysokej školy a požívali všetky výhody, ktorá naša spoločnosť vysokoškolským študentom poskytuje.“

Vyštudoval nadstavbovú priemyselnú strojnícku školu. Aj s tým mal problémy, ale odvolával sa na to, že zákaz platí len na vysokoškolské štúdium.

Problém mal aj zo získaním adekvátneho zamestnania a rodina, hlavne počas otcovho väznenia, mala existenčné starosti. Každý sa bál zamestnať syna politického väzňa. Nakoniec ho po príhovore jednej známej zamestnali ako robotníka, pracoval päť rokov v autodielni. Spravil si aj výučný list v odbore a druhú maturitu.

Neskôr si spravil aj zváračský kurz a robil dielenského konštruktéra. Na osud rovnako ako jeho otec nezatrpkol a podľa otcovho vzoru sa nenechal pokoriť a hlavne si robil poctivo svoju prácu. Zaslúžil si aj pracovný postup, stal sa námestníkom technického riaditeľa, čo považoval do určitej miery za satisfakciu.

Pád komunizmu

Veľmi ho, rovnako ako jeho otca, potešil pád komunizmu. Naopak, veľmi ho mrzelo rozdelenie Československa a odsudzuje éru Vladimíra Mečiara, s ktorým mal osobnú skúsenosť ako s právnikom už za komunizmu.

„Bol to egocentrik a arogantný človek. Už keď sa stal ministrom vnútra, hovorím manželke: ,Katastrofa so Slovenskom! Toto nie je človek pre demokraciu!‘“

Miloš si otca veľmi váži a záleží mu na tom, aby sa na neho a jeho skutky nezabudlo. „Vážil som si – a to som už ako decko pochopil –, že bol vždy na správnej strane. Nie pre výhody, pre nejakú kariéru, ale preto, že mal charakter. Bol veriaci katolík, ale konfesiu neriešil a bol demokrat aj v tomto smere. Vlastne vždy stál na strane morálky, spravodlivosti a demokracie. A bol jeden z tých, čo vystupovali proti fašizmu aj proti komunizmu.“

Mladých ľudí varuje pred návratom totality v akejkoľvek forme. „Každá totalitná ideológia musí hlásať nenávisť, musí stavať jedných ľudí proti druhým. Na najhoršie vášne sa vždy klepe a rozsieva sa nenávisť voči druhému a potom rozumné veci idú bokom. Keď sa ľudia nespamätajú, skĺznu či už do rovnakej totality, ako bola, alebo do inej, jemnejšej a sofistikovanejšej. Ale mám nádej a budúcnosť vidím pozitívne, ja som optimista, ktorým som bol odjakživa.“