Denník N

Salámovou metódou k lepšej prokuratúre?

Generálna prokuratúra prišla s návrhmi, ktoré v slovenských pomeroch predstavujú vážne riziko.

Autor je advokát

Zákony, ktoré sú niečím kontroverzné alebo ktoré postupne ukrajujú z demokracie a právneho štátu ako zo salámy, sa podľa najlepších slovenských legislatívnych tradícií predkladajú verejnosti spravidla počas zúriacej uhorkovej sezóny. Tieto tradície sa rozhodla ctiť aj Generálna prokuratúra, keď návrhy zásadných noviel prokurátorských zákonov predložila do pripomienkového konania uprostred obdobia letných dovoleniek, keď všetko v tomto štáte vrátane pozornosti a citlivosti na riziká únosu štátu funguje prinajlepšom iba na pol plynu.

Po prečítaní týchto návrhov mi je ťažko ubrániť sa pocitu, že toto načasovanie nebolo tak úplne dielom náhody. V prípade niektorých navrhovaných zmien je totiž naozaj pred verejnosťou čo skrývať. Priestor tohto komentára mi nedovoľuje podrobne analyzovať všetky problematické body týchto návrhov. To nakoniec už vyčerpávajúco urobilo združenie Via Iuris vo svojich hromadných pripomienkach k navrhovaným zákonom. Preto sa sústredím iba na dve veci, ktoré ma najviac znepokojujú.

Generálnym prokurátorom na doživotie?

Za „doživotných“ sa v prostredí prokuratúry doteraz zvyk­li označovať výlučne násilní recidivisti odsúdení na takýto trest odňatia slobody. Po prijatí navrhovanej novely zákona o prokuratúre sa však v tejto vyberanej spoločnosti môže ocitnúť aj sám šéf prokuratúry. Navrhuje sa totiž predĺžiť sedemročné funkčné obdobie generálneho prokurátora až do času vymenovania a zloženia sľubu nového.

Ak by sa takýto návrh objavil v krajine s ustálenou tradíciou nepripúšťania ústavných ignorantov a oportunistov k najvyšším ústavným funkciám, nijako zvlášť by nevyrušoval. Vtedy by ma ako prvé napadlo, že naozaj ide o úprimnú snahu o technické zabezpečenie kontinuity úradu pre prípad nepredvídateľných okolností.

Dôvodom na zbystrenie pozornosti však musí byť, ak sa takýto návrh objaví v krajine, ktorej prezident (za asistencie a potlesku všetkých ostatných zložiek štátnej moci) takmer štyri roky ignoroval ústavu a v rozpore s ňou odmietal vymenovať riadne zvoleného generálneho prokurátora, a v ktorej na základe rovnakého paragrafu predseda Najvyššieho kontrolného úradu odsedel na svojej stoličke takmer polovicu ďalšieho funkčného obdobia.

Len nedávno sme boli svedkami, ako len z dôvodu politickej svojvôle a nezodpovednosti nebol dlho zvolený a vymenovaný generálny prokurátor. Vykonávateľom tejto svojvôle to vôbec neprekážalo, dokonca mám v živej pamäti, ako nám prezident, predseda parlamentu aj premiér roky v zhode tvrdili, že prokuratúra riadne funguje aj s provizórnym vedením na čele.

Pre tých, čo si už nepamätajú, fungovať to prestalo až po niekoľkých rokoch a zo dňa na deň, keď sa misky váh na Ústavnom súde konečne naklonili v prospech Jozefa Čentéša. Až vtedy vznikla potreba rýchlo zvoliť a vymenovať iného a predbehnúť tak verdikt Ústavného súdu. Čo na tom, že spravodlivosť a právo tým dostali ľavý hák, z ktorého sa budú ešte dlho spamätávať.

A teraz si predstavme, ako skvele by podľa politikov prokuratúra mohla fungovať na čele s „vyhovujúcim“ riadnym generálnym prokurátorom, ktorý by bol vo funkcii na neurčito. Možno by fungovala až tak dobre, že by títo politici prestali cítiť potrebu zvoliť a vymenovať jeho nástupcu. Na neurčito.

Navrhovaná zmena umožňuje, aby generálny prokurátor, pôvodne zvolený na obdobie siedmich rokov bez možnosti znovuzvolenia, zotrval vo funkcii aj doživotne. Vytvára sa tak priestor na obchádzanie zákazu opätovného znovuzvolenia generálneho prokurátora po uplynutí funkčného obdobia. Stačiť na to bude svojvôľa politikov. Po kauze Čentéš už vieme, že za takúto politickú svojvôľu neponesie zodpovednosť nikto z tých, ktorí by mali. Nanajvýš ju ponesú daňoví poplatníci.

A argument, že také niečo si predsa niekto nemôže dovoliť? Nuž, na Slovensku zrejme môže. Relatívnu bezhraničnosť týchto možností nám opäť ukazuje kauza Čentéš. Práve to, že sme mali možnosť naživo vidieť, ako v praxi vyzerá politická svojvôľa pri obsadzovaní úradu generálneho prokurátora, robí tento návrh neprijateľným.

Trest bez súdu a obhajoby?

Ďalším sporným návrhom je oprávnenie generálneho prokurátora preložiť prokurátora vyššej prokuratúry na nižšiu prokuratúru z dôvodu „nedostatočného plnenia služobných povinností“. Opäť ide na prvý pohľad o dobrý úmysel (a kiež by bol). Ale keďže sme na Slovensku, je to znova dôvod na opatrnosť, lebo pod „nedostatočným plnením služobných povinností“ si v hierarchicky a monokraticky usporiadanom systéme prokuratúry možno predstaviť naozaj čokoľvek. Na Najvyššom súde by o tom vedeli rozprávať, a to tam nemajú ani hierarchiu ani monokratizmus.

Preloženie na nižšiu prokuratúru je disciplinárnym opatrením, čiže trestom za disciplinárne previnenie preukázané v riadnom disciplinárnom konaní. Dokonca druhým najprísnejším z disciplinárnych opatrení, hneď po zbavení funkcie prokurátora. Okrem statusového postihu zahŕňa aj finančný postih, keďže ním zároveň dochádza k zníženiu platu prokurátora. Preto nie je namieste, aby takýto postih bolo možné uložiť bez riadneho disciplinárneho konania, v ktorom dotknutý prokurátor bude môcť využiť svoje ústavné právo na obhajobu.

V disciplinárnom konaní je generálny prokurátor procesnou stranou (navrhovateľom), ktorá je viazaná dôkazným bremenom a má v konaní rovnaké postavenie ako disciplinárne obvinený. Analogicky sa v ňom uplatňuje Trestný poriadok, vrátane zásady kontradiktórnosti.

Bolo by asi nepredstaviteľné, aby v bežnom živote mohol prokurátor jednostranne uložiť fyzickej osobe trest bez preukázania viny v riadnom trestnom konaní pred súdom, len na základe nejakého predchádzajúceho upozornenia. Presne to by sa však stalo, ak by sa generálnemu prokurátorovi umožnilo ukladať disciplinárne opatrenia bez riadneho disciplinárneho konania. Osoba, ktorá má byť procesnou stranou ako žalobca, by sa tak dostala do postavenia sudcu. Ak by sme žili v dobách stredovekej inkvizície, nebolo by to nič nezvyčajné. V modernom právnom štáte je však oddelenie obžaloby od súdu jedným zo základných princípov ukladania trestov (vrátane tých disciplinárnych). Ak by tento návrh bol prijatý, určite by si minimálne z tohto dôvodu zaslúžil byť predmetom konania o súlade s ústavou.

Svojvôľu sme zažili aj pri zneužívaní disciplinárnych konaní na šikanovanie nepohodlných sudcov. Ten, ktorý ich vtedy proti nim zneužíval, mal pritom „iba“ oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania, a nie oprávnenie priamo im ukladať disciplinárne opatrenia. Skúsme si teraz na chvíľu predstaviť, ako by to vyzeralo a dopadlo, ak by mal také oprávnenie, aké sa teraz navrhuje dať generálnemu prokurátorovi. Ako by asi teraz vyzeral Najvyšší súd? A koľko z tých nepohodlných sudcov by teraz reštartovalo svoje kariéry na okresných súdoch?

Keďže prokuratúra je uzavretejšia a „menej na očiach“ než súdy, dovolím si tvrdiť, že v prostredí prokuratúry je do budúcnosti riziko takéhoto zneužitia moci vyššie ako v súdnictve. Príliš veľa moci v rukách jednej osoby (navyše uplatňovanej neverejne a v uzavretom systéme) má sklon korumpovať a zvádzať k jej zneužívaniu, na čo existuje aj u nás mnoho dôkazov.

Veľký krok späť

Dalo by sa toho ešte napísať veľa. Napríklad o potrebe otvoriť výberové konania verejnej kontrole prinajmenšom v rovnakej miere ako je to v súdnictve, pretože takéto otvorenie je potrebné ešte viac aj vzhľadom na to, že moc prokurátora sa uplatňuje (na rozdiel od súdnej moci) prevažne neverejne.

Ostáva mi už len dúfať, že budú zohľadnené aspoň tie najzásadnejšie z pripomienok predložených verejnosťou k týmto návrhom. Ak by sa tak nestalo a navrhované zákony by boli prijaté v ich pôvodnom znení, bol by to veľký krok späť na ceste k modernizácii a zlepšeniu fungovania prokuratúry. Žiadnu salámu nie je možné krájať donekonečna, každá sa raz minie. Ak budeme prijímaním takýchto zákonov postupne odkrajovať z právneho štátu, raz sa nám môže minúť.

Teraz najčítanejšie