Terorista je terorista, či je náš, alebo ich

Izrael je neustále ohrozený palestínskymi/arabskými/moslimskými extrémistami. Faktom však zostáva, že prvý izraelský premiér, ktorý zomrel rukou teroristu, bol obeťou židovského extrémizmu (Jicchak Rabin v roku 1995). Ten síce nie je zďaleka taký rozšírený a nebezpečný ako moslimský, vždy však bol v Izraeli prítomný, vždy ničil jeho medzinárodnú povesť a podkopáva mierové snahy i základy moderného štátu.

Hoci proti nemu Izrael a jeho tajné služby bojovali, nevenovali mu toľko pozornosti, koľko by si zaslúžil. Čiastočne aj pre vplyv ortodoxných a extrémistických náboženských strán, ktoré boli súčasťou mnohých vládnych koalícií a ktoré mali pre vlastných extrémistov príliš veľa pochopenia.

Časom uvidíme, či sa to po posledných útokoch židovských teroristov zmení a či možno brať vážne slová premiéra Netanjahua o nulovej tolerancii extrémizmu z radov vlastného etnika. Izrael a najmä Netanjahuova vláda sú pod silným tlakom doma aj zo zahraničia, aby tieto sľuby plnili.

Mali by to urobiť aj preto, lebo je to pre nich šanca obmedziť spomínaný vplyv ortodoxných strán a ich voličstva vrátane osadníkov, ktorý je pre Izrael čoraz väčším problémom a čoraz väčšou hrozbou. To si dobre uvedomuje aj izraelská pravica, aj keď to nedáva príliš najavo a s ortodoxnými stále spolupracuje.

Podstatný je pritom domáci tlak. Drvivá väčšina Izraelčanov reagovala na útoky židovských teroristov tak, ako sa to od modernej demokratickej spoločnosti očakáva – odsúdila ich, požadovala potrestanie vinníkov, demonštrovala proti nim. A to je obrovský rozdiel oproti tomu, ako obvykle okolité palestínske a arabské spoločnosti reagujú na útoky vlastných teroristov proti Izraelčanom.

Tam sa vrahom skôr masovo volá na slávu, než že by sa niekto proti nim ozval, tobôž aby sa proti nim demonštrovalo. A väčšinou sa tak deje so súhlasom oficiálnych miest alebo aspoň za ich okázalého nezáujmu.