Predpíšme si okuliare na nespravodlivosť

Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

Cestoval som raz osemdesiattrojkou, keď som odkiaľsi zozadu začul detský spev. Kohútik jarabý, nechoď do záhrady, polámeš ľaliu, potom ťa zabijú…

Bol som zvedavý, ktože to takto vyspevuje v preplnenom autobuse. Začal som sa predierať húštinou spolucestujúcich ako cez kosodrevinu za spevom neznámeho vtáčaťa. Zbadal som ho. Rómsky chlapec v tmavom obleku s husľovým puzdrom na kolenách. Sedel vedľa svojej mamy, pozeral von oknom a vyspevoval z celého hrdla. Asi mal práve po slávnostnom koncerte na základnej umeleckej škole. Niekoľko zastávok som ho so záujmom počúval a pozoroval. Vystúpili spolu so mnou. V tej chvíli som si uvedomil, čo ma na ňom tak zaujalo. Okuliare.

Ten chlapec mi pripomínal seba samého. Tiež som chodil na husle a takisto som nosil okuliare. Celkom dobre si pamätám, ako si raz pri pozeraní rozprávky učiteľky v škôlke všimli, že žmúrim. Myslel som si, že to tak má byť. Že to tak robí každý. Mama so mnou hneď na druhý deň išla k očnej lekárke. Svoju prvú knihu som už prečítal v okuliaroch.

V triede nás okuliare nosilo niekoľko, ale nikdy nie rómske dieťa. Ako chlapec som chodil do triedy s viacerými, ale ani jedno z nich nenosilo okuliare. Vlastne, nepoznal som nijakého Róma, ani dospelého, a v našom meste ich žilo veru dosť, čo by mal na nose okuliare. Tuším som si celý život myslel, že tak dobre vidia.

Nikdy by mi ani nenapadlo, že môj spolužiak Pišta mohol čítať tak ťarbavo nie preto, že bol taký hlúpy, že sa to nedokázal naučiť, ale preto, že dobre nevidel. Bol som presvedčený, že to ja som taký múdry. Mal som oproti nemu výhodu a ani som o nej nevedel – okuliare. Naše šance niečo dosiahnuť už od prvej triedy neboli rovnaké.

Nerovnosť šancí znamená, že chlapec alebo dievča už pri nástupe do základnej školy nemajú rovnakú príležitosť dosiahnuť vzdelanie ako ich spolužiaci.

Je pravdepodobné, že bez okuliarov by som sa ani ja nenaučil čítať a písať. Mal som totiž predpísané dosť silné dioptrie. V prípade, že by som z nejakého dôvodu nechodil do škôlky, kde si moju zrakovú chybu veľmi skoro všimli, alebo v prípade, že by moja mama so mnou nešla na vyšetrenie, mal by som pri nástupe do prvej triedy nevýhodu – v porovnaní s dobre vidiacimi konškolákmi by som nemal rovnakú šancu získať vzdelanie.

Pritrafilo sa, pravda, že vo veľkých okuliaroch s hrubými sklami a kosteným rámom som bol zdrojom posmechu bystrozrakých, ale dalo sa to vydržať. Dôležitejšie pre mňa bolo, že som mohol čítať.

Ak by som nemal okuliare, možno by som vinou mojej ďalekozrakosti skončil v osobitnej škole, ako sa to dnes na Slovensku často stáva rómskym deťom, ktoré do škôlky nechodili, rodičia im knihy nekupovali, lebo ich sami nikdy nečítali, a tak si nikto nemusel uvedomiť, že potrebujú okuliare.