Na hrádzi sú ľudia so slúchadlami, niekedy je to nebezpečnejšie ako na ceste, hovorí náš najlepší triatlonista Varga

Síce je ambasádorom triatlonu, jedenásty z olympiády v Riu de Janeiro upozorňuje aj na jeho riziká. „Keď mi niekto hovorí, že by chcel začať s triatlonom, spýtam sa, či má ženu a dieťa. Ak má, poviem, nech si to dobre rozmyslí,“ hovorí v podcaste Traja o športe.

Ide o prvú epizódu podcastu, do ktorého si spolu s Michalom Červeným bude pozývať ľudí zo športového prostredia – nielen športovcov, ale napríklad aj trénerov či iných odborníkov z tejto oblasti.

V prvom dieli Troch o športe sa dozviete:

• prečo len výnimočne športuje so slúchadlami;
• ako posledných dvadsať rokov dennodenne žije s bolesťou;
• ako zistil, že na Západe sa trénuje oveľa viac;
• prečo sa na štarte vždy postaví k slabším plavcom.

Pred tromi rokmi ste pre Denník N napísali text o tom, ako vás ohrozujú vodiči na cestách, keď bicyklujete.

Myslím si, že odvtedy sa to zlepšilo. Niežeby som bol taký influencer, ale oveľa viac ľudí odvtedy bicykluje a vodiči si asi preto dávajú väčší pozor.

Trénujete aj na hrádzi, kde nie sú autá?

Ľudia sú tam často so slúchadlami, čo je veľmi nebezpečné, preto tam nerád jazdím, niekedy je to tam nebezpečnejšie ako na ceste. Veľakrát sa stane, že korčuliara, bežca alebo cyklistu upozorňujem, že idem, nech mi nechá priestor – a on ma nepočuje a nereaguje. Horšie je, že keď ho predchádzam, všimne si ma a zľakne sa. Často spadne.

Vidím to aj v meste, kde ľudia jazdia so slúchadlami. Je to nebezpečné – najviac pre samotného človeka, ale aj pre okoloidúcich. Treba byť ohľaduplný aj voči autám.

Nedávate si slúchadlá ani pri behu?

To áno, keď behám v lese alebo v Rakúsku na brehu, kde nikto nejazdí na bicykli.

A čo slúchadlá na bicykli?

Skúšal som si dať do jedného ucha, ale vyslovene mi to prekážalo. Človek pre vysokú rýchlosť nič nepočuje a má aj horšiu koordináciu. Keď stratíte sluch, máte aj horšiu stabilitu. To je ďalší dôvod, prečo nebicyklovať so slúchadlami. Niekedy je fajn si niečo vypočuť, napríklad keď trénujeme 60-kilometrové stúpanie na Kanárskych ostrovoch. Tento rok som si dal do dresu prenosný reproduktor a počul som nielen hudbu, ale aj okolité ruchy a autá. V 98 percentách tréningov však nepočúvam nič a prežívam spojenie s prírodou alebo vonkajším svetom.

V čase nahrávania tohto rozhovoru je piatok 11.30 h, čo už máte za sebou?

Mám ľahší regeneračný deň, preto si môžem dovoliť tento rozhovor. Ráno som mal posilku a tréning s fyzioterapeutom. Uvoľnil ma, dal ma dokopy a poobede ma čaká plávanie a krátky beh.

Prikrívali ste sem…

Už nejakého trištvrte roka sa trápim so zadným stehenným svalom. Mal som ho natrhnutý a pohyblivosť stále nie je skvelá. Fyzioterapeut sa akupunktúrnou ihlou snažil nájsť trigger point, spúšťací bod, a myslím si, že dnes ho celkom dobre trafil. Aj testy naznačujú, že sa hýbem správnym smerom.

Ste profesionálny športovec. Fungujete s bolesťou dennodenne?

Áno, s diskomfortom alebo bolesťou musíme fungovať stále. Je dôležité vedieť odhadnúť, kedy už je bolesť príliš veľká – veľa športovcov to nevie. Necítia, že už sú zranení, a namiesto oddychu trénujú ďalej. Celý život sa učím lepšie počúvať svoje telo a nepretrénovať sa. Citlivosť sa mi stále mení a stále sa tomu treba prispôsobovať. Teraz som už trochu starší, telo musím počúvať o to viac.

Baví vás to? Veď takto fungujete už minimálne posledných desať rokov. Je to pre vás hobby alebo už aj práca? Napríklad slovenský tenista Martin Kližan hovorí, že tenis ho nebaví.

Doplním, že od desiatich rokov trénujem denne dvoj- až trojfázovo. Už ako desaťročný som trénoval ako profesionál, vedel som, že ako 18-ročný chcem byť na olympiáde alebo na svetovej úrovni.

Bolesť mi nevadí, ale sú napríklad momenty, keď som trištvrte roka zranený a zoberie mi to veľmi veľa motivácie. Stále sa snažím zlepšovať, a keď to nemôžem robiť, som smutný. Triatlon sa však skladá z troch športov a vždy sa teda dá niečo robiť. Keď nemôžem behať, môžem plávať a bicyklovať či posilňovať.

Každý deň trénujete všetky tri športy?

Skoro každý, len sobotu a nedeľu mám bez plávania. Môj pohľad na tréning sa totálne zmenil, keď som začal spolupracovať s bratmi Brownleeovcami, najlepšími triatlonistami sveta. Aj vďaka môjmu trénerovi Gabovi Baranovi som mal akú-takú predstavu, čo dokáže moje telo, ale oni boli už ako 20-roční majstri sveta a najväčší kandidáti na olympijské zlato v roku 2012. Vtedy som začal trénovať tri- aj štyrikrát denne.

Pritom o krajinách z bývalého východného bloku sa hovorí, že sa v nich trénuje viac objemu ako na Západe.

To sme si mysleli. V iných športoch to tak je, plavec Rišo Nagy trénuje v anglickom Sheffielde a má toho menej ako na Slovensku. V triatlone je to však iné, tam sa to líši od skupiny ku skupine. Brownleeovci sa zamerali na nabratie veľkého objemu nízkou intenzitou a krátke veľmi intenzívne tréningy, volá sa to periodizovaný tréning. Keď ho robili, ruinovali svet, priblížil sa k nim len Javier Gómez. Úplná legenda, ako jediný im dokázal konkurovať. Popri nich som spravil obrovský pokrok, čo ma stálo aj zdravie, ale bez nich by som sa nikam nedostal.

Intenzívne trénujete posledných dvadsať rokov. Stane sa, že sa vám do toho nechce, napríklad keď idete na sústredenie do zahraničia?

Je to smutné, ale už nie som najmladší a cítim to. Doteraz bol môj život len o športe, celý svet, aj manželka či brat, sa točili okolo mňa, aby som podal výkon na najvyššej úrovni. Je to celkom šialené a fungujú tak všetci, ktorí sú v top stovke v olympijskom triatlone. Inak to nejde, nemáte čas na nič iné. Možno preto nemáme na Slovensku viac takýchto športovcov, lebo nechápu, že treba ísť na sto percent, a to nielen samotný športovec, ale aj tím okolo neho.

Dá sa to aj popri rodine?

Teraz mám takmer dvojročnú dcérku, život sa mi dosť zmenil a mám ešte aj pomalšiu regeneráciu. V tréningu musím byť rozumnejší a dávať si pozor, ako trávim svoj čas. Je to teraz náročnejšie, ale aj lepšie. Nemôžem celý život len športovať a nechať ľudí, aby okolo mňa makali. Niekedy som sa sám seba pýtal, či to stojí za to, aby som tomu veľa obetoval nielen ja, ale aj ľudia okolo mňa. Rozmýšľal som tak, keď som bol zranený a mal som pocit, že to nikam nevedie. Teraz mám rodinu a snažím sa mať život oveľa viac vyrovnaný a byť aj spokojnejší a šťastnejší človek.

Na Slovensku však máme aj mnoho triatlonistov, ktorí popri športe pracujú. Aké majú životy, keď vy toho veľa nestíhate, a to ste profesionál?

Klobúk dole pred hocijakým triatlonistom. Keď mi niekto hovorí, že by chcel začať s triatlonom, spýtam sa, či má ženu a dieťa. Ak má, poviem, nech si to dobre rozmyslí. Je to šport náročný hlavne časovo. Triatlon je veľmi krásny šport a keď človek zistí, že dokáže posúvať svoje limity, pre ten dobrý pocit to chce robiť stále. Preto je dôležité mať dobrého trénera, ktorý sa spýta, koľko času mu chce človek venovať, a toho sa aj drží. Lebo triatlon sa postupne stane drogou, ľudia okolo neho točia celé svoje životy, niektorí končia v práci a aj keď sú amatéri, robia všetko preto, aby v ňom boli čo najlepší.

Triatlon takto možno aj rozdeľuje rodiny?

Áno. Síce som ambasádor tohto športu, ale na toto upozorňujem.

Robíte olympijský triatlon, ktorý je druhý najkratší, nechcete ísť aj napríklad na ironmana? Nedávno ste v Jasnej absolvovali dosť dlhý triatlon…

Bol som na Slovakmanovi, čo je jediný štandardný ironman na Slovensku, teda 3,8 km plávania, 180 km na bicykli a maratón (42,2 km) behu. Išiel som tam len plávanie v rámci štafety a veľmi sa mi to zapáčilo, viackrát som to videl aj naživo. Je úžasné sledovať športovcov podávať výkony v tom teple desať či jedenásť hodín v kuse. A potom to šťastie, keď prídu do cieľa…

Ja som sa však chystal na majstrovstvá Slovenska v šprinte, čo je polovica olympijského, záležitosť do hodiny. Tie nám zrušili, potom zrušili aj majstrovstvá Európy v olympijskom. Zrazu som videl, že je tu Triathlon attack, čo je takmer ironman. Pri Lučenci sa pláva 2,1 km, potom 140 km na bicykli po juh Chopku, kde prekonáte tritisíc výškových metrov, a potom je výbeh na Kosodrevinu, Krížne sedlo a hrebeň Nízkych Tatier k Ďumbieru cez Chopok. Potom sa beží naspäť dole, dokopy je to 23 km s prevýšením cez 1400 metrov. Trvalo mi to osem hodín, 18 minút a veľmi som si to užil, aj keď som takmer na konci zomrel.

Ako ste dopadli?

Skončil som druhý. Reprezentant v skialpe Juro Laštík mi dal asi 18 minút na zbehu z Chopku, aj keď som na ňom ešte mal náskok 12 minút. Zbeh je veľmi o technike a už mi aj dochádzali sily, Juro mal natrénované na také dlhé preteky, ja som sa chystal na hodinovú záležitosť. To je úplne iný metabolizmus a on má veľa nabehaného v Tatrách. Po kamenistých zbehoch som sa plazil.

Keby bol na olympiáde dlhší triatlon ako teraz…

Bol by som za to rád. Inak, teraz je v kvalifikácii na olympiádu viacero šprint triatlonov, organizátori chcú, aby boli preteky zaujímavejšie, no neviem, či to tak naozaj je. Pole sa tak nerozdelí a 50 pretekárov často jazdí spolu.

Sú všetky tri športy triatlonu rovnako dôležité?

Nie, v plávaní preteky nemôžete vyhrať, ale definitívne ich môžete stratiť. A na behu sa dajú vyhrať.

Naše podcasty aj na Youtube:

Hrozí vám, že sa na budúcoročnú olympiádu nedostanete?

Som na hranici, súperím s ďalšími tromi pretekármi, viem ich však veľmi rýchlo dostihnúť. Ale áno, môže sa stať, že sa tam nedostanem. Teraz je však oveľa náročnejšie kvalifikovať sa, lebo na olympiáde bude nová disciplína zmiešané štafety. Keď sa do nej kvalifikuje krajina, získa miesto aj v individuálnej súťaži. Na individuálne preteky teda nejde 55 najlepších, ale aj tí, ktorí sa dostanú zo štafety. Čiže reálne 33 najlepších a ešte treba počítať s tým, že nejaké miesta berú organizátori a ešte je jedno zaručené miesto pre každý kontinent.

Vy by ste sa tam nevedeli dostať v slovenskej štafete?

Momentálne nie.

Myslíte si, že olympiáda sa bude konať?

Dávam tomu tak 60 či 70 percent. Ak sa do februára nebude dať pretekať po celom svete, neviem si predstaviť, ako prebehne kvalifikácia. Navyše, ak budú vidieť, že pandémia nie je pod kontrolou, sami obyvatelia Japonska ju nebudú chcieť organizovať.

Čo s vašou kariérou spravila pandémia? Zrušili vám preteky, ale čo finančná podpora? 

Mám menšie výdavky na cestovanie, ktoré hradí môj zamestnávateľ Športové centrum polície. Tieto peniaze by sme však aj tak mali minúť budúci rok.

Nestalo sa vám to, čo hokejistom, ktorí sú závislí od príjmov zo vstupeniek?

Nie, vôbec. Vďaka tomu, že som v ŠCP, som civilný štátny zamestnanec. Je to záruka toho, že príjem budem mať, aj keď odídu sponzori.

A ako je to so sponzorskými zmluvami? Nie sú viazané na pôvodný termín olympiády?

S viacerými som bol viazaný do roka 2020, teraz prebehnú rokovania. Rozumiem situácii, že viaceré firmy musia znižovať výdavky a ako prvý obmedzia marketing či sponzoring. Dúfam, že druhú vlnu zvládneme z ekonomického hľadiska lepšie.

Najlepší plavec

Na posledných dvoch olympiádach ste vyplávali ako prvý. Ste najlepší plavec spomedzi triatlonistov?

Patrí to ku mne od roku 2008, keď som začal pretekať na Svetovom pohári, odvtedy som v 92 percentách vyplýval prvý alebo druhý. Možno nie som vždy najrýchlejší, ale viem si najlepšie vybudovať pozíciu. Plávanie na otvorenej vode je viac ako len plávanie od steny k stene. Treba poznať vodu, trochu zmeniť techniku a vedieť, ku komu sa postaviť na štarte.

K niekomu lepšiemu či horšiemu?

Vždy k horšiemu. Viem, že som najlepší, a je ideálne, ak mám z oboch strán o jeden a pol levelu slabších plavcov. Keď sú horší len o trošku, začnú sa so mnou biť a plávať v mojej vlne, čiže pri mojej panve, a tým ma významne spomaľujú – podľa nášho testu sú to až štyri sekundy na sto metroch. Chcem ich mať za sebou, aby som si mohol plávať svoje.

Je dôležité vyplávať prvý? Potom ste prvý na bicykli a nemáte sa za koho zavesiť…

Síce vyplávam prvý, no snažím sa bicyklovať v päť- až desaťčlennej skupine, aby som nešiel sám.

Najviac zranení máte bežeckých, je aj táto disciplína najväčšia slabina? Na olympiáde v Riu ste sa na bicykli držali v skupine najlepších, no dobehli ste jedenásty…

Áno, je to moja najväčšia slabina a je ju aj najviac vidno. Keď niekedy nemám deň na bicykli, dá sa to oklamať tým, že sa za niekoho schovám. Trate sú však čoraz náročnejšie a dá sa menej hákovať – máme viac kopcov, viac zákrut.

A na behu nepomôže, že sa za niekoho skryjete?

Trošičku áno, napríklad keď fúka, môže to robiť aj dve-tri sekundy na kilometer. Je však dokázané, že po bicykli veľa triatlonistov začína bežať tempom, na ktoré nemá. A keď bežím s človekom, ktorý to prepáli, prepálim to aj ja a pre mňa to môže mať horší následok ako preňho.

Sledujete si tepovú frekvenciu?

Nemáme hodinky, dokonca ani nie sú dovolené. Mám vlastný úsudok a pocit. Nóri sú však pionieri vo vnášaní vedy do triatlonu, všetko robia na základe čísel. Na teniskách majú merač, ktorý im ukazuje výkon vo wattoch. Tréner stojí pri trati a dá im spätnú väzbu, či idú dobré alebo zlé tempo. K tomu aj trénujú tak, aby sa ich vlastný osobný pocit triafal do tempa. Samotná rýchlosť behu je málo výpovedná.

To platí aj na bicykli, rýchlosť nezohľadní vietor, teplotu vzduchu…

…stúpanie, klesanie. Je iné bicyklovať rýchlosťou 30 km/h pri Dunaji alebo v Tatrách.