Epidemiológ, zubár, spevák či dietológ. Kto je a kto nie je odborníkom na koronu

Asi každý by sa čudoval, ak by sa k SNP alebo Nežnej revolúcii vyjadroval odborník na Mezopotámiu či tridsaťročnú vojnu, hoci „historik ako historik“.

Napriek tomu sa v prípade pandémie COVID-19 prijal zvláštny úzus, že „každý názor sa počíta“.

Hoci je v prípade nového koronavírusu reč o epidemiológii, imunológii či virológii, k téme sa vyjadrujú aj speváci (Lucie Bílá či Janek Ledecký), výživový poradca (Igor Bukovský), onkológ (Vladimír Malec), zubár (Roman Šmucler) či kardiochirurg (Jan Pirk).

Samozrejme, každý má právo vyjadriť sa k čomu chce, lenže treba dodať, že nie je odborník ako odborník. Český biológ Vojtěch Novotný v tejto súvislosti poznamenal: „Je úplne v poriadku nechať kardiológa poradiť epidemiológom, ako na COVID-19 za predpokladu, že on ich potom nechá skúsiť opraviť chlopňu niektorého zo svojich pacientov.“

Úzko špecializovaná veda

Veda je príliš komplikovaná, aj preto sa vedci a vedkyne úzko špecializujú na jednu oblasť. Keď ju prekročia, nemusí sa to skončiť dobre, pretože sú v nej laici ako ktokoľvek iný.

Napríklad Kary Mullis dostal v roku 1993 Nobelovu cenu za chémiu za „objav PCR metódy“. Mimochodom, testy na koronavírus, ktoré vo vzorke detegujú genetickú informáciu vírusu, sú založené práve na jeho poznatkoch.

Lenže Mullis sa vyjadroval aj k veciam, ktorým vôbec nerozumel – spochybňoval vplyv ľudských aktivít na globálne otepľovanie, spochybňoval dôkazy, že HIV spôsobuje AIDS, a veril na astrológiu, čiže pseudovedu.

Je naozaj chemik Mullis – hoci nobelista – expertom na klimatickú zmenu či AIDS? Nie je. Podobne – sú speváčka, dietológ či zubár expertmi na matematické modelovanie pandémií, evolúciu vírusov alebo imunológiu? Nie sú.

Motivované myslenie

„Pre bežného človeka je zrejme ťažké, aby rozlišoval, ako sa medzi sebou líšia jednotlivé medicínske profesie,“ hovorí pre Denník N psychologička Vladimíra Čavojová. „Doteraz ľudia nemali dôvod rozmýšľať, aký je rozdiel napríklad medzi epidemiológiou a infektológiou. Nuansy sú malo rozlíšiteľné. Faktom je, že k pandémii sa teraz vyjadruje každý, čo môže byť mätúce. Nahráva to sklonu k sebapotvrdzovaniu, že vyberiete odborníka, ktorý hovorí to, čo chcete počuť,“ dodala vedkyňa.

Čavojová pôsobí v Ústave experimentálnej psychológie, ktorý je súčasťou Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied.

V roku 2010 vydal psychológ Dan Kahan z Yalovej univerzity a jeho tím štúdiu, v ktorej sa ľudí pýtali na hodnotenie expertov v rozdeľujúcich témach, ako je globálne otepľovanie.

Ukázalo sa, že až 89 percent prívržencov demokratov považovalo vedcov, ktorí tvrdili, že globálne otepľovanie je reálny jav a spôsobujú ho ľudské aktivity, za „dôveryhodných a erudovaných“, zatiaľ čo v prípade konzervatívnych voličov republikánov to bolo len 23 percent.

V ďalšom Kahanovom experimente z roku 2013 účastníci riešili pomerne komplikovanú matematickú úlohu, v ktorej mali posudzovať „účinnosť nového krému na liečbu vyrážok na koži“. Ukázalo sa, že demokrati a republikáni, ktorí boli zruční v matematike, nevykazovali žiadne rozdiely v schopnosti úlohu vyriešiť.

To už neplatilo pre druhú časť experimentu, v ktorej ľudia posudzovali rovnaký text, ale namiesto „účinnosti krému“ sa v nej hovorilo o „účinnosti zákazu nosenia strelných zbraní na verejnosti“. Táto téma demokratov a republikánov v USA rozdeľuje a názor na ňu je súčasťou straníckej identity.

Ukázalo sa, že len veľmi málo ľudí dokázalo správne identifikovať výsledok, ktorý najviac podporovali dáta, a vo veľkej väčšine prípadov sa stranícky rozdelili. Republikáni videli dáta ako správne vtedy, ak potvrdzovali výsledok, že „zákaz zbraní neznižuje kriminalitu“, liberálni demokrati naopak vtedy, ak výsledok znel, že „zákaz zbraní kriminalitu znižuje“.

Čo to znamená? Ľudia bežne selektujú fakty a prispôsobujú si ich tak, aby vyhovovali ich predstavám. Ak sa niekto rozhodne, že chrípka je banalita, z dietológa Bukovského či speváčky Lucie Bílej vyrobí kompetentnú autoritu. Opačný názor zdravotníckych inštitúcií či epidemiológov je potom len „sprisahaním mocných“. Medze post hoc racionalizácii sa pri tom nijako nekladú.

Keď sa v Českej televízii opýtali Aleša Chrdleho, primára infekčného oddelenia v nemocnici v Českých Budejoviciach, odkiaľ sa berú sebavedomé vyjadrenia o neškodnosti nákazy COVID-19 alebo o jej nadmernom preceňovaní, odpovedal: „Keď sa pozriete, kto sa tak vyjadruje, nie je medzi nimi ani jeden infektológ. Všetko sú to ľudia mimo odbor,“ povedal Chrdle.

Dunning-Krugerov efekt

Nepochybne tu funguje aj Dunning-Krugerov efekt, keď sa ľudia s najmenšími zručnosťami považujú za najkompetentnejších. Slávna štúdia z roku 1999, ktorá dala javu pomenovanie podľa autorov výskumu, sa začína humornou príhodou lupiča McArthura Wheelera, ktorý v roku 1995 vošiel za bieleho dňa do dvoch bánk v Pittsburghu, aby ich vylúpil.

Wheeler sa potrel šťavou z citróna a myslel si, že sa tak pre kamery v bankách stane neviditeľný. Keď ho polícia onedlho chytila a ukázala mu záznamy z kamier, lupič iba neveriacky krútil hlavou: „Ale veď som mal na sebe šťavu.“

Dunning-Krugerov efekt hovorí, že ľudia s nízkou kompetenciou sa často považujú za „vševedov“ a hoci sú laikmi, sú presvedčení, že v krátkom čase dokonale porozumeli zložitým témam, v tomto prípade epidemiológii či virológii.

O konsenze a zaujímavosti

O novom koronavíruse a ochorení COVID-19, ktoré vírus spôsobuje, vyšli za ostatné mesiace desaťtisíce štúdií, recenzovaných aj nerecenzovaných.

Ľudia by mali rozlišovať, že nie je štúdia ako štúdia a nie je časopis ako časopis. Aj najlacnejšia Lada je autom rovnako ako najdrahšie BMW, napriek tomu chápeme, že medzi nimi existuje rozdiel.

To isté platí vo vede, ktorá generuje „ligu majstrov“ aj „pralesnú ligu“. NEJM, Lancet či Nature s najvyššími impakt faktormi na svete nie sú to isté ako lokálny nerecenzovaný pre-print.

V jednom z takých pre-printov sa napríklad písalo, že nový koronavírus sa podobá na HIV, čo má údajne naznačovať umelý pôvod vírusu. Štúdia sa neskôr stiahla, lebo obsahovala viacero chýb. Ako upozornili kritici, autori štúdie si vybrali také krátke úseky, že by sa dali nájsť hocikde, nielen v HIV víruse, ale aj v baktérii či orangutanovi. Dezinfoscéna si však našla tému, že podľa vedcov má koronavírus umelý pôvod, a už si nevšimla kritiku štúdie ani to, že ju stiahli. Škoda sa však napáchala.

Čo z toho plynie? To, že oveľa užitočnejšie je spoľahnúť sa na vedecký konsenzus ako na ojedinelý výkrik na okraji. Ten síce môže vyrobiť zaujímavý nadpis, ale zaujímavosť nie je zďaleka to isté, čo pravda. Ak sa skoro všetci klimatológovia na svete zhodujú, že klimatická zmena súvisí s ľudskými aktivitami, je o dosť vyššia pravdepodobnosť, že budú mať pravdu ako klimaskeptik typu Václava Klausa, ktorý ani nie je klimatológom.

Rovnako zaujme, keď speváčka Lucie Bílá povie, že COVID-19 je iba „blbá chrípka“, alebo sa speváčka Bára Basiková vyjadrí, že „koronavírus nie je nebezpečný viac ako silná chrípka“, ale fakty nasvedčujú niečomu inému – či už ide o údaje o nadmerných úmrtiach, alebo ťažké (a v niektorých prípadoch dlhotrvajúce) morbidity na orgánoch vrátane mozgu, pečene či obličiek.

Mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne dôkazy

„Mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne dôkazy,“ aj preto vedci pristúpili skepticky napríklad k slávnej štúdii psychológa Daryla Bema z roku 2011, ktorá mala dokazovať existenciu prekognície, čiže javu, podľa ktorého dokážeme predvídať budúcnosť (mimozmyslové vnímanie).

Štúdia síce vyrobila dobré titulky, ale experimenty sa nepodarilo zopakovať a veda nemusela do svojho korpusu zaviesť existenciu paranormálnych javov. „Všetko po starom“ našu pozornosť nezaujalo toľko ako „všetko je inak“.

Takým Darylom Bemom je v našich podmienkach česká molekulárna biologička Soňa Peková, ktorá priniesla viaceré šokujúce tvrdenia, napríklad o tom, že žiadna druhá vlna nebude, hoci vedecká obec dlhodobo hovorila o inom scenári. Vedecký konsenzus opäť vyhral.

Názory a fakty

Informačný chaos podporuje dezinfoscéna aj sociálne siete. „Smeruje to k čoraz väčšej polarizácii spoločnosti,“ hovorí psychologička Čavojová o vplyve sociálnych sietí a dodáva: „Ide o problém, ktorý budeme musieť ako spoločnosť riešiť.“

Dezinfoweb Bádateľ napríklad minulý týždeň priniesol vymyslenú správu zdieľanú viac ako 6-tisíckrát, že 42 vedeckých štúdií vraj dokazuje neúčinnosť a nebezpečnosť nosenia rúšok.

Problém je, že to nie je pravda – podrobná analýza prvej polovice štúdií (ďalšie už neskúmali) ukázala, že to buď vôbec netvrdia, alebo sa téme ani nevenujú.

Na Facebooku sú skupiny, kde sa ľudia otvorene povzbudzujú v tom, aby nenosili rúška a odvolávajú sa pritom aj na hoaxy Bádateľa či iných dezinfowebov alebo vlastných „odborníkov“, ktorí hovoria to, čo chcú vopred počuť – že COVID-19 je iba banalita, rúška nepomáhajú, či škodia, alebo že tu ide len o farmabiznis.

Nie každý číta po anglicky a nie každý zaspáva a vstáva s článkami z Lancetu, NEJM alebo Science. Preto sa dá pochopiť, že človek je zmätený, ak sa ani lekári rôznych odborností nezhodnú a štúdií, kam sa pozrieť, sú desaťtisíce, takže v nich nájdete hocičo, aj to, že nový koronavírus sa podobá na HIV (viac vyššie).

Za týchto okolností Čavojová napríklad navrhuje, aby seriózne noviny dôsledne odlišovali medzi tým, čo sú fakty a čo sú názory. „Noviny by mohli napríklad vizuálne odlišovať komentáre, názory a rozhovory od toho, čo sú odborné informácie a fakty,“ hovorí vedkyňa z SAV.