Denník N

Ako vstať a ďalej žiť po smrti manželky? Novinár a manažér Belo Hefler rozpráva o ťažkom hľadaní tejto cesty

Belo Hefler. Foto - Karol Sudor
Belo Hefler. Foto – Karol Sudor

Chlapi plačú. Tečú im slzy a práve v tej chvíli sú možno silní ako skala, hovorí Belo Hefler.

Boli ste novinár aj manažér v Bratislave, darilo sa vám. Vrátili ste sa však do Rožňavy a už ste v nej ostali. Prečo?

Lebo moja milovaná Alenka nechcela žiť v Bratislave, túžila byť blízko svojich rodičov. Nebola stvorená pre svet, v ktorom som sa vtedy pohyboval – recepcie a trošku bohémsky život. Poznali sme sa už v puberte, naše mamy boli kamarátky, pracovali v tej istej nemocnici.

Opätovne sme sa stretli po rokoch na jednej návšteve 28. augusta 1995 v Rožňave. Ja som bol doma na víkende z Bratislavy a ona krátko po návrate do rodného mesta z Malmö. Od toho dňa sme ostali spolu. Nasledoval som ju a nikdy to neľutoval.

Spomínali ste mi, že popri vašej mame to bola najčistejšia duša, akú ste stretli.

Bola to polovica mojej duše. Nikdy by som neveril, že raz stretnem ženu, ktorá bude mať čo len stopové prvky z čistoty a dobroty mojej mamy. Alenka bola pre mňa zázrak. Stal sa z nás šťastný pár, ktorý žil viac či menej uzavreto, lebo tak sme si najlepšie chránili svoj citlivý a nežný svet.

V lete 2015, žiaľ, prišlo Alenkino onkologické ochorenie.

Už v roku 1991 musela byť operovaná pre jedno zhubné ochorenie, potom však bolo roky všetko v poriadku. Chodili sme spolu na kontroly na onkológiu do Bratislavy, musel som ju však do toho dosť nútiť, lebo z toho mala strašné stresy. Ani vo sne mi nenapadlo, že neskôr na tej onkológii strávime oveľa viac času.

Čakanie na výsledky bývalo strašné. Roky však ubiehali a bola zdravá. Lenže zrazu sa začala cítiť zle. Kým lekári prišli na to, v čom je problém, ubehlo priveľa času. Najprv vraveli, že to nič vážne nie je. Zle sa mi o tom hovorí.

Koncom júla 2015 ste začali turné po nemocniciach, na Valentína 2016 ste o Alenku prišli.

Odišla. Ešte na Štedrý deň 2015 som napísal v zúfalstve na svojom súkromnom profile na sociálnej sieti toto: „Milý Ježiško, nikdy som Ti nepísal, no vždy si ma prekvapil vianočnou radosťou z blízkosti útulného Tajomna, schovaného pod rozžiareným stromčekom. Teraz, už v zrelom veku, Ťa veľmi prosím, aby si vypočul túto moju krátku prosbu: Nič na svete nemá pre mňa väčšiu cenu, než zdravie mojej polovice duše, mojej ťažko skúšanej Alenky. Viem, sú tisíce, milióny trpiacich, chorých, zúbožených ľudí a ja trúfalo prosím za jednu jedinú dušu. Odpusť mi toto sebectvo, ale práve skrz túto dušu si dal zmysel môjmu pozemskému bytiu, preto prosím o Nádej – vezmi radšej z môjho Času a pridaj ho nádhernému Človeku s nekonečne dobrotivým Srdcom. Nikdy už nič viac si priať nebudem, ale túto jednu prosbičku si, prosím, prečítaj, keď dnes, v Štedrý večer, budeš rozdávať Radosť tomuto svetu. O to Ťa zaslzený prosím tak ako nikdy predtým. Ďakujem.“

O pár týždňov, na Valentína, som tam už napísal toto: „Dnes, na sviatok zamilovaných, o pol deviatej ráno zaspinkala na Večnosť moja milovaná ‚Pusinka‘, Alenka *25. 9. 1961 + 14. 2. 2016. Sme navždy svoji! Nikdy na jej lásku a dobrotu nezabudnem, je to pre mňa záväzok pre môj ďalší život. Ľúbim ju nadovšetko.“

Ako dovtedy aktívneho a veselého človeka vás to stiahlo dole. Môže vôbec niečo bolieť viac ako smrť blízkej osoby?

Trvalo viac ako štyri roky, kým som sa trochu pozviechal a šiel sa nedávno opäť pozrieť na nejaké akcie v Rožňave, začal sa viac stretávať s ľuďmi, trochu sa usmial. Celé tie roky ma držali nad vodou dvaja ľudia, priatelia, ktorí nám boli svedkami na sobáši.

Keď ste teraz zavolali, mal som pocit, že sme telepaticky spojení. Chcel som totiž zavolať ja vám. Vedel som, že do Rožňavy príde Denník N, a napadlo mi, že asi prídete aj vy. Chcel som poradiť tipy na rôzne osobnosti, ktoré stoja za vyspovedanie.

Netušili ste, že mám v pláne osloviť aj vás.

To, čo som prežil, stále tak bolí, že neviem, či tento rozhovor zvládnem, či ho dokončíme. Ale možno je už čas, aby som trochu vyliezol z ulity, do ktorej som sa nadlho stiahol.

Ak nie, bude to v poriadku. S tým vedomím som do toho šiel. Vedeli ste, že Alenka nemá šancu tú chorobu zvládnuť? Že to nedá?

Bol to zvláštny stav. Človek verí a modlí sa do poslednej chvíle. Strašne som dúfal, že… Vo finále sme to už konzultovali u najlepších špecialistov, skúšali sme všetko možné. Šialene sme dúfali, že to zvládneme, že to prežije.

Koncom januára 2016 sme si zrazu vzali z Bratislavy z nemocnice aj od dcéry domov všetky veci. Vždy predtým sme si ich tam nechali. Teraz sme to urobili podvedome, racionálne sme to neriešili. A už sme sa tam nevrátili. Nedalo sa nič urobiť, koniec bol blízko. Svadbu sme mali 10 týždňov pred smrťou. Formálne veci sme dlho neriešili, podstatná pre nás bola láska, nekonečná a čistá.

Posledný týždeň Alenka strávila v nemocnici v Rožňave.

Celý ten čas som tam bol s ňou. Na izbe číslo 18. Domov som sa chodil v noci len na chvíľu vyspať. Ani neviem, ako som tie presuny zvládal, mám ich totálne zahmlené.

Nemusíte teraz odpovedať, lebo o tomto sa vám bude hovoriť ťažko – ako ste sa rozlúčili?

V noci z 13. na 14. februára som odišiel domov okolo polnoci. Alenka už bola veľmi slabá, slabo vnímala, nehovorila, hoci sa snažila. Vtedy som jej s obrovskou bolesťou v hrudi a suchom v ústach povedal

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Rožňave

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie