Ako vstať a ďalej žiť po smrti manželky? Novinár a manažér Belo Hefler rozpráva o ťažkom hľadaní tejto cesty

Boli ste novinár aj manažér v Bratislave, darilo sa vám. Vrátili ste sa však do Rožňavy a už ste v nej ostali. Prečo?

Lebo moja milovaná Alenka nechcela žiť v Bratislave, túžila byť blízko svojich rodičov. Nebola stvorená pre svet, v ktorom som sa vtedy pohyboval – recepcie a trošku bohémsky život. Poznali sme sa už v puberte, naše mamy boli kamarátky, pracovali v tej istej nemocnici.

Opätovne sme sa stretli po rokoch na jednej návšteve 28. augusta 1995 v Rožňave. Ja som bol doma na víkende z Bratislavy a ona krátko po návrate do rodného mesta z Malmö. Od toho dňa sme ostali spolu. Nasledoval som ju a nikdy to neľutoval.

Spomínali ste mi, že popri vašej mame to bola najčistejšia duša, akú ste stretli.

Bola to polovica mojej duše. Nikdy by som neveril, že raz stretnem ženu, ktorá bude mať čo len stopové prvky z čistoty a dobroty mojej mamy. Alenka bola pre mňa zázrak. Stal sa z nás šťastný pár, ktorý žil viac či menej uzavreto, lebo tak sme si najlepšie chránili svoj citlivý a nežný svet.

V lete 2015, žiaľ, prišlo Alenkino onkologické ochorenie.

Už v roku 1991 musela byť operovaná pre jedno zhubné ochorenie, potom však bolo roky všetko v poriadku. Chodili sme spolu na kontroly na onkológiu do Bratislavy, musel som ju však do toho dosť nútiť, lebo z toho mala strašné stresy. Ani vo sne mi nenapadlo, že neskôr na tej onkológii strávime oveľa viac času.

Čakanie na výsledky bývalo strašné. Roky však ubiehali a bola zdravá. Lenže zrazu sa začala cítiť zle. Kým lekári prišli na to, v čom je problém, ubehlo priveľa času. Najprv vraveli, že to nič vážne nie je. Zle sa mi o tom hovorí.

Koncom júla 2015 ste začali turné po nemocniciach, na Valentína 2016 ste o Alenku prišli.

Odišla. Ešte na Štedrý deň 2015 som napísal v zúfalstve na svojom súkromnom profile na sociálnej sieti toto: „Milý Ježiško, nikdy som Ti nepísal, no vždy si ma prekvapil vianočnou radosťou z blízkosti útulného Tajomna, schovaného pod rozžiareným stromčekom. Teraz, už v zrelom veku, Ťa veľmi prosím, aby si vypočul túto moju krátku prosbu: Nič na svete nemá pre mňa väčšiu cenu, než zdravie mojej polovice duše, mojej ťažko skúšanej Alenky. Viem, sú tisíce, milióny trpiacich, chorých, zúbožených ľudí a ja trúfalo prosím za jednu jedinú dušu. Odpusť mi toto sebectvo, ale práve skrz túto dušu si dal zmysel môjmu pozemskému bytiu, preto prosím o Nádej – vezmi radšej z môjho Času a pridaj ho nádhernému Človeku s nekonečne dobrotivým Srdcom. Nikdy už nič viac si priať nebudem, ale túto jednu prosbičku si, prosím, prečítaj, keď dnes, v Štedrý večer, budeš rozdávať Radosť tomuto svetu. O to Ťa zaslzený prosím tak ako nikdy predtým. Ďakujem.“

O pár týždňov, na Valentína, som tam už napísal toto: „Dnes, na sviatok zamilovaných, o pol deviatej ráno zaspinkala na Večnosť moja milovaná ‚Pusinka‘, Alenka *25. 9. 1961 + 14. 2. 2016. Sme navždy svoji! Nikdy na jej lásku a dobrotu nezabudnem, je to pre mňa záväzok pre môj ďalší život. Ľúbim ju nadovšetko.“

Ako dovtedy aktívneho a veselého človeka vás to stiahlo dole. Môže vôbec niečo bolieť viac ako smrť blízkej osoby?

Trvalo viac ako štyri roky, kým som sa trochu pozviechal a šiel sa nedávno opäť pozrieť na nejaké akcie v Rožňave, začal sa viac stretávať s ľuďmi, trochu sa usmial. Celé tie roky ma držali nad vodou dvaja ľudia, priatelia, ktorí nám boli svedkami na sobáši.

Keď ste teraz zavolali, mal som pocit, že sme telepaticky spojení. Chcel som totiž zavolať ja vám. Vedel som, že do Rožňavy príde Denník N, a napadlo mi, že asi prídete aj vy. Chcel som poradiť tipy na rôzne osobnosti, ktoré stoja za vyspovedanie.

Netušili ste, že mám v pláne osloviť aj vás.

To, čo som prežil, stále tak bolí, že neviem, či tento rozhovor zvládnem, či ho dokončíme. Ale možno je už čas, aby som trochu vyliezol z ulity, do ktorej som sa nadlho stiahol.

Ak nie, bude to v poriadku. S tým vedomím som do toho šiel. Vedeli ste, že Alenka nemá šancu tú chorobu zvládnuť? Že to nedá?

Bol to zvláštny stav. Človek verí a modlí sa do poslednej chvíle. Strašne som dúfal, že… Vo finále sme to už konzultovali u najlepších špecialistov, skúšali sme všetko možné. Šialene sme dúfali, že to zvládneme, že to prežije.

Koncom januára 2016 sme si zrazu vzali z Bratislavy z nemocnice aj od dcéry domov všetky veci. Vždy predtým sme si ich tam nechali. Teraz sme to urobili podvedome, racionálne sme to neriešili. A už sme sa tam nevrátili. Nedalo sa nič urobiť, koniec bol blízko. Svadbu sme mali 10 týždňov pred smrťou. Formálne veci sme dlho neriešili, podstatná pre nás bola láska, nekonečná a čistá.

Posledný týždeň Alenka strávila v nemocnici v Rožňave.

Celý ten čas som tam bol s ňou. Na izbe číslo 18. Domov som sa chodil v noci len na chvíľu vyspať. Ani neviem, ako som tie presuny zvládal, mám ich totálne zahmlené.

Nemusíte teraz odpovedať, lebo o tomto sa vám bude hovoriť ťažko – ako ste sa rozlúčili?

V noci z 13. na 14. februára som odišiel domov okolo polnoci. Alenka už bola veľmi slabá, slabo vnímala, nehovorila, hoci sa snažila. Vtedy som jej s obrovskou bolesťou v hrudi a suchom v ústach povedal „už sa netráp, prosím, choď“.

Dal som jej tri sľuby, držiac ju neustále za ruku – že sa postarám o jej chorú mamu, že budem naporúdzi jej – našej dcére s manželom a že sa postarám i o seba. Poslala mi vzduchom bozk a tiekli jej slzy. A potom sa na mňa krásne usmiala. Rozumiete – v takej situácii sa na vás niekto usmeje. Tak čisto, nádherne… akoby šla niekam na výlet. Tušil som, že sa vidíme naposledy.

Ráno som vstal, chystal som sa za ňou, ale… zrazu mi vypadol pohár z ruky. Podvedome som vedel, že je zle. Zavolal som do nemocnice, povedali, že už len plytko dýcha. Kým som vyrazil, o 8.35 mi volal lekár a… Povedal mi, že presne o pol deviatej zaspinkala.

Utekal som tam, odšoféroval to asi brat, vôbec si nepamätám, ako som sa tam premiestnil. Poprosil som všetkých, aby ma nechali v jej izbe samého. Vtedy som zažil čosi zvláštne, mystické, akoby nejakú eufóriu. Neviem, či sa tomu dá rozumieť – bolo to čosi nádherné a smutné zároveň. Akoby tam hral a spieval nejaký chorál. Na ten moment nikdy nezabudnem, bolo to strašne silné.

Do 48 hodín som zorganizoval pohreb. Prikázal som, aby z domu smútku vyhádzali všetky „umeliny“ aj všetko čierne, aby to bolo vyzdobené len do biela. Podarilo sa mi zohnať jedinú bielu rakvu v okolí. Pri rozlúčke, ktorú viedol náš rodinný priateľ, kňaz, som dal zahrať jej obľúbeného Stinga, pieseň Every breath you take.

Odišla žena, ktorá veľmi chcela žiť. Každý ju mal rád a vôbec to nehovorím ako frázu. Bola k všetkým slušná, ohľaduplná, milá. Ešte na onkológii v Bratislave slúžil aj jeden mních. Vždy, keď ju zbadal na chodbe, utekal ju objať, veľmi si ju obľúbil. Svätú omšu za ňu obetoval aj rožňavský biskup.

Alenka mala dcéru?

Áno, ešte z prvého manželstva, keď pracovala ako zdravotná sestra vo Švédsku. Keď sme sa dali dokopy, pre jej staršie onkologické ochorenie sme už, žiaľ, spoločné deti mať nemohli. Jej dcéru sme vychovávali od jej 13 rokov spoločne, veľmi ju mám rád. Sama už je vydatá a s manželom majú nádhernú dcérku. Volá ma „dedi“.

Platí, že bolesť časom ustupuje aspoň trochu? Lieči čas alebo je to fráza?

To vôbec nefunguje. Od Alenkinej smrti to mám nastavené tak, že žijem jeden vonkajší život, v rámci ktorého sa snažím nejako fungovať, vybavovať pracovné veci. Musím sa stretávať s ľuďmi, ktorí ani netušia, že som bol na tom chvíľu predtým zle, že práve idem z cintorína, že som plakal, bol rozcitlivený a podobne. Tento vonkajší je pre mňa akýmsi panoptikom, do ktorého musím vychádzať cez dvere svojho bytu.

Potom sa však ocitnem doma a… Najhoršie je, že mi celkom dobre funguje analytické myslenie. To človeka v takýchto situáciách ubíja. Najradšej by som celé svoje myslenie hodil o betón, aby sa vôbec nehlásilo o pozornosť. Takto stále dokola spätne analyzujem, čo som mohol spraviť inak, lepšie. Je to stav, v ktorom je rozum človeku na príťaž.

Priblíži to človeka k lepšiemu pochopeniu smrti?

Človek sa o to snaží zo všetkých síl. Na základe filmov, kníh aj vlastných životných skúseností. Potrebuje vedieť, ako s tým vedomím ďalej žiť. Lenže zrazu to nie je filmový príbeh ani román, ale niečo, čo sa vás bytostne dotýka a nedá sa oddeliť. Snažím sa to rozlúsknuť a nastaviť si modus vivendi, aby som dokázal príčetne fungovať vo svete a nejako dôstojne dožiť. Lenže…

Človek je v tom sám. Nik sa nedokáže vcítiť do toho, čo prežívate.

Samozrejme. Akokoľvek sa môžem s niekým stretnúť a cítiť sa chvíľu príjemne, kdesi hlboko vnútri ma drví príšerná samota. Na druhej strane som si uvedomil, že keď človek zažije takú silnú lásku, môže mu to dodať zvláštnu silu a energiu na ďalšie kráčanie životom. Opatrne, placho, ale predsa. A s iným pohľadom na veci okolo. Ten pohľad je hlbší, čistejší, senzibilnejší. Predtým človek nemal dôvod vnímať niektoré veci citlivejšie.

Akože sa trochu vyčistí to, čo človek vníma ako dôležité?

Áno, do popredia sa dostávajú dôležitejšie aspekty ako človečina, ľudskosť, láska. Ak náš život má mať nejaký zmysel, musí v ňom byť láska.

Po každej tragédii si človek racionálne uvedomuje, že musí ísť ďalej, že sa s tým musí zmieriť. Problém je, že tragédie pripravujú o motiváciu.

Logicky, lebo človek má v sebe mnoho spomienok na ten vzťah, ktoré sa zrazu bijú s boľavou prítomnosťou. V tej chvíli je budúcnosť priam nechcená. Zrazu si nechcete nič plánovať, nič budovať, nevidíte v tom zmysel.

Už nikdy si nepoložíte otázku, kde chcete byť o päť rokov, čo chcete dosiahnuť a podobne. Budúcnosť ma zneisťuje, preto sa snažím udržiavať v prítomnosti, do ktorej priebežne vpúšťam spomienky na nádhernú minulosť. Takto je možné odžívať si krásu sám v sebe.

Tragédie sprevádzajú aj nevyžiadané rady ľudí, ktorí chcú v dobrom úmysle pomôcť. Problém je, že nefungujú a človeka dosť vyrušujú. Prípadne rovno ubližujú.

V tomto som dosť tvrdohlavý. Aby som nejakú radu akceptoval, musím byť o nej presvedčený. Nestačí mi, že je to overené a vyskúšané na iných, musím tomu veriť ja sám, musím to uchopiť v sebe. Rady typu „musíš žiť ďalej, vzchop sa, nájdeš si inú“ a podobne naozaj strašne ubližujú.

Prišli chvíle, keď ste si povedali, že odídete za Alenkou?

Jasné, že som mal také stavy. Boli to smútkové reakcie. Ono je to tak – keď sa zraníte na ulici tým, že spadnete, ľudia k vám prídu, zdvihnú vás, spýtajú sa, či ste v poriadku, a ak máte zlomenú nohu, zavolajú sanitku. Už podvedome k vám teda pristupujú s istou empatiou.

Lenže ak máte zranenú dušu, väčšina ľudí si to na vás ani nevšimne. A hoci to niekto môže predpokladať, lebo pozná váš príbeh, povie si, že už ubehlo dosť času na to, aby ste sa dali dokopy. Vy sa príšerne trápite, niet však nikoho, kto by pomohol, kto by to vôbec rozpoznal. Na všetko ste sám, neviete časť bolesti oddeliť a prehodiť ju na iného. Tá bezmocnosť je ubíjajúca.

A ľudia sa budú čoraz častejšie pýtať, prečo sa utápate v sebaľútosti, veď už ubehli roky.

Lenže so sebaľútosťou to nemá nič spoločné. Takéto tvrdenie je strašné splošťovanie utrpenia človeka. Nech si to ľudia berú, ako chcú, ale život každého človeka je veľmi individuálny. Koľkokrát sa dá zažiť naozaj hlboký životný vzťah? Jedenkrát, možno dvakrát.

Mňa vzťah s Alenkou dokonale napĺňal. Ľudia, ktorí nezažili čosi podobné, nemôžu tušiť, čo prežívam. Ak sami nezažili silnú a napĺňajúcu lásku v kryštalickej podobe, nepochopia to, lebo nerozumejú, o čom rozprávam.

Dvadsať rokov sme si s Alenkou ten vzťah chránili. Bola to pokorná žena bez štipky zla. Neuzatvárali sme sa, lebo sme sa báli vonkajšieho sveta, ale preto, že to celé bolo až rozprávkovo krásne.

V akom zmysle?

Cez múry nášho vzťahu neprenikol cynizmus, hnev, zákernosť, krik, nič z toho, čo sa bežne deje v partnerských životoch. Tým nechcem povedať, že sme boli dokonalí ľudia, veď v každom z nás je niečo zlé, otázne je, ako si to v sebe dokážeme ustrážiť. A my sme to vedeli, najmä ona to vedela.

Kráľovná lásky.

Áno, ale nie z hľadiska mocenského, štrukturálneho, panovníckeho, božechráň. Bola to kráľovná lásky z hľadiska absolútnej čistoty a dobroty. Keď sme niekam šli na dovolenku či na naše obľúbené miesta a vošli sme do chrámu, len sa potichu niekam postavila a v kúte sa pomodlila. Nežehnala sa teatrálne pred oltárom, žila svoju vieru autenticky, reálne. Nepoučovala, nementorovala, neprikazovala, sama bola príkladom.

Najhoršie je, že keď zažijete čosi také zázračné, neviete to nikomu opísať. Stále to bude znieť pateticky. Slovami to nejde vystihnúť. A tým, že som to zažil ja, je to neprenositeľné na iných. Preto nie je možné zvonku celkom pochopiť moje trápenie a dilemu, čo ďalej so životom.

Vráťme sa k tým smútkovým reakciám, keď ste tu už nechceli ostať.

Mal som tri či štyri situácie v našom krásnom byte, že keby práve počas nich nezavolala priateľka z Bratislavy, tak neviem, čo urobím. Ani neviem, ako to povedať, všetko to takto nahlas formulujem prvýkrát.

Bolo mi vtedy veľmi nanič. Odvtedy mám obrovský rešpekt, keď čítam príbehy o tom, ako si niekto vzal život. Už nedokážem automaticky odsudzovať ľudí, ktorí to sami ukončia. Za všetkými tými koncami sú ohromné príbehy, silné ľudské dôvody a…

A šialená bolesť.

Bolesť. A nie, nie je to žiadna slabosť. Sám som to zažil viackrát. Kebyže vtedy stojím na koľajniciach a ide vlak, som si istý, že neuhnem.

Rozumiete – nerozhodoval som sa o ukončení svojho života vedome, neplánoval som, že si o piatej poobede ľahnem na koľaje. Iba by som akceptoval vonkajšie okolnosti, ktoré by to samy ukončili. Nebránil by som sa im. Človek je vtedy v stave, keď mu je to jedno.

Máte terapeuta?

Áno. Najprv mi jeho šéf, náš známy, napísal lieky, ktoré by mi umožňovali zvládať tú situáciu ľahšie. Bolo vtedy krátko po pohrebe. Vzal som si jednu tabletku, ale hneď potom som mu zavolal, že nie, toto nie je cesta pre mňa. Dozvedel som sa, že pracuje uňho jeden terapeut, zameraný aj na smútkové reakcie, tak sme sa dohodli, že ho budem navštevovať.

Asi to aj bolo dobré, lebo je to mladší človek, dokáže sa usmiať a odľahčiť situáciu. Vyrozprával som sa mu, potom sme vždy debatovali aj o kultúre a umení. Akoby som sa vtedy trochu nadýchol a dočasne zbavil vnútorného napätia.

Dodnes k nemu občas ešte zájdem, sám uznal, že už som v iných stavoch ako na začiatku. Ani on však dlho nechápal, prečo odmietam aspoň slabšie lieky, ktoré by mi uľahčili situáciu. V tomto som tvrdohlavý a potrebujem si to odsmútiť s čistou hlavou.

A slzami. Premýšľam, čo by si teraz o nás pomyslel náhodný okoloidúci. Videl by dvoch uslzených chlapov, ktorí nenachádzajú správne slová.

Od toho Valentína pred štyrmi rokmi som nemal takmer jediný deň bez sĺz. Zvláštne je, že iným ľuďom v podobných situáciách dokážem poradiť, ak sa na to pýtajú. Ale sebe? Nejde to.

Stále mám Alenku pred očami, ten náš „film“ sa mi prehráva dokola a neviem ho vypnúť. Vyfiltrovali sa aj kontakty s vonkajším svetom, okruh ľudí okolo mňa sa zúžil na minimum. Až neskôr som si domyslel, že som sa k tým ľuďom možno nesprával vždy ideálne, lebo som bol hlavou inde.

Človek si to neuvedomuje. Iná vec je, či si ostatní dokážu uvedomiť, ako hlboko vo mne je tá bolesť. A tak si ďalej kráčam životom s osobou, ktorú už síce nevidím, ale stále ju akoby držím za ruku. Zároveň sa snažím byť nejako užitočný pre svet okolo mňa, lebo nik z nás tu nie je len na to, aby spal a jedol.

Kamarát, psychiater, mi vravel, že človek je z najväčšieho smútku vonku až vtedy, keď si bezbolestne trúfne vymaľovať či zmeniť zariadenie bytu, v ktorom žil s blízkou osobou, respektíve vyhodiť jej veci.

Byt som už vymaľoval, bol trošku začmudený od horiacich sviec, dokonca som zrekonštruoval kúpeľňu tak, ako sme to spoločne plánovali. Alenkine veci som však vyhodiť nedokázal a ani to nemám v pláne. Jej oblečenie je v skrini tak, ako bolo. Možno ho raz využije vnučka. Podobajú sa.

Chodíte často na cintorín?

Áno, denne. Viem tam nájsť svoj pokoj. Nosím tam živé kvety, cítim, že tam mám k Alenke bližšie. Keď odcestujem na viac dní z Rožňavy, cestou domov sa vždy zastavím najskôr na cintoríne.

Rozprávate sa s ňou?

V myšlienkach i podvedome, to zažívame na cintorínoch asi všetci. A, samozrejme, dodnes mi tam často vyhŕknu slzy. Vtedy nevnímam svet okolo seba, je mi jedno, čo si kto o mne myslí, či sa smeje na tom, že na cintoríne plače starý chlap. Netuší nič o mojej bolesti. Kdejaký mačo si možno myslí, že chlapi neplačú. Ale plačú. Tečú im slzy a práve v tej chvíli sú možno silní ako skala.

Na tričku máte motýľa. Aj ona mala rada motýle.

Ona bola taký motýlik. Vždy, keď dnes vidím motýle, mám pocit, že mi chodia esemesky z neba. Raz som vzal kamaráta na výlet na miesto, kde sme s Alenkou a s ním boli asi dva roky pred jej ochorením. Bol chladný apríl. Prišli sme ku skale, na ktorej sme pred rokmi spolu sedeli, a práve na mieste, kde predtým sedela ona, sedel motýľ. Kamarát tomu ani nechcel veriť, fotil si to na mobil.

Takýchto situácií sa udialo viac, je z toho krásna mozaika. Neviem to nikomu hodnoverne opísať, stačí, že to preciťujem sám, že takéto momenty zapadajú do môjho príbehu.

Ako spomienku ste v Rožňave založili občianske združenie Alenka a zorganizovali viac benefičných koncertov. Výťažok z nich šiel detským domovom. Tu treba spomenúť, že aj Alenka bola dieťaťom z detského domova.

Veľmi rýchlo si ju však adoptovala jedna rodina. Koncerty robím tak, aby reflektovali to, čo sme s Alenkou mali radi. Nemajú to však byť festivaly smútku, ale radosti. Prvý koncert som zorganizoval už pol roka po jej smrti vo františkánskom kostole, kde sme mali sobáš. Kostol sa celkom zaplnil, ľudia stáli až po dvere.

Moderovala to bývalá operná diva, ktorá kedysi žala úspechy v zahraničí a došla dožiť do Rožňavy. Zoznámili sme sa pri venčení našich psíkov. Na koncerte zazneli árie aj pesničky z muzikálov.

Na prvé výročie sobáša, teda v decembri 2016, som zorganizoval ďalší koncert v evanjelickom kostole. Alenka milovala Stinga aj Sade, tak som nahovoril nielen miestnych muzikantov, aby vytvorili program z ich piesní. Opäť bolo natrieskané a akcia mala obrovský úspech.

Na ďalší koncert si iní muzikanti nacvičili program z pesničiek od mojich obľúbených Pink Floyd, do ktorého urobil pár videí kamarát, režisér Vlado Balko. Znovu standing ovation. V roku 2018 nasledovalo predstavenie Requiem od Mozarta, s ktorým prišla Štátna opera v Banskej Bystrici. V evanjelickom kostole, hoci vlastne šlo o zhudobnenú tridentskú omšu. Na jedno miesto som tak dostal katolíckych aj evanjelických kňazov. Všetko sú to milé momenty.

V predvečer Alenkiných narodenín v septembri 2019 som zorganizoval koncert z piesní, ktoré zazneli aj v našich obľúbených filmoch. To bola šiesta benefícia, tento rok nám ďalšiu znemožnila korona, ale s kamarátom Erikom Grochom plánujeme vydať v jeho edícii Knižná dielňa malú zbierku mojich veršov.

Ľudia chodili na tieto koncerty pod logom červeného motýľa a okrem umenia zrejme cítili akúsi pridanú hodnotu. Všetci majú za sebou nejaké príbehy, tragédie, nosia v sebe smútky i radosti. Sme tam, tešíme sa z kvalitnej kultúry a cítime sa povznesene.

Keď potom po koncerte ľudia prídu, poďakujú a s niektorými sa aj vyobjímame, vieme, že si rozumieme. A Alenka sa na to z výšky pozerá a snáď má tiež radosť. Nielen preto, že na ňu spomínam, ale preto, že vidí lásku, teda to, čo sama vo veľkom rozdávala.

Tušíte aspoň matne, čo bude ďalej?

Za tieto vyše štyri roky od Alenkinho odchodu som si prečítal či vypočul desiatky esejí na tému smútku, straty milovanej osoby, alebo ako vravím ja – polovice duše. Je mi celkom jasné, že celé to musím odžiť a zvládnuť sám, že svoj život mám už navždy rozdelený pre dva svety. Prvý je vonkajší, druhý skutočný, vnútorný. Ten vo mne tiká inými tónmi, než je naša každodenná všednosť.

Už som schopný vnímať radosť, tešiť sa z drobností i z ticha, z ľudí, v ktorých cítim nehu života, hoci ich je menej ako šafranu, a bránim sa pred negatívnymi emóciami, konfliktmi. Stresu som mal až-až a cítim ho už na svojom fyzickom zdraví.

Život je krásny, hoci občas krutý a ťažký, ako mi povedal veliteľ vojenského útvaru, kde som slúžil. Netušil som, ako mi tieto jeho slová, ktoré som mal po celé roky v pamäti, prídu do života. Za lásku, ktorú som v Alenke spoznal v tej najhlbšej kráse, som a budem vďačný do konca svojich dní.

BELO HEFLER (1962)

Narodil sa v Rožňave, vyštudoval politológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave so študijnými pobytmi v zahraničí – na Masarykovej univerzite v Brne a na dánskej Aarhus University. Po revolúcii v roku 1989 pôsobil ako predseda Verejnosti proti násiliu v Rožňave, bol aj členom Krajskej rady VPN v Košiciach a Slovenskej rady VPN. Písal pravidelné stĺpčeky pre český týždenník Reflex, pôsobil ako redaktor v týždenníku Domino efekt a ako zástupca šéfredaktora týždenníka Fakty, publikoval v niekoľkých slovenských denníkoch. Následne pôsobil na manažérskej pozícii v spoločnosti Petit Press, ktorá vydáva denník SME. Je majiteľom agentúry Belo Hefler Production a zakladateľom portálu Inforožňava. Živí ho však práca v rodinnej firme, ktorá sa zaoberá nehnuteľnosťami.