Kultúra života verzus kultúra posmrtného života
Tragédia politického kresťanstva je v tom, že nástrojmi štátnej moci chce všetkým ľuďom vnucovať šťastie, ktoré je bez viery a lásky často iba strpčovaním života.
Autor pracuje na Katedre všeobecnej a aplikovanej etiky
Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre
Spolu s pripravovanou interrupčnou legislatívou sa na Slovensku opäť rozvinula diskusia o tom, čo je to kultúra života a čo je kultúra smrti. Tieto binárne kategórie u nás do bežného jazyka zaviedla predovšetkým rímskokatolícka cirkev v snahe dramaticky sa vymedziť proti iným pohľadom na život.
Napriek tomu, že v kostoloch sa smrť v zmysle krvavej obety Boha človeka priam oslavuje a glorifikuje sa aj veľké množstvo úmrtí jeho nasledovníkov, rímskokatolícka cirkev sama seba stavia do pozície nositeľky či ochrankyne takzvanej kultúry života – najmä vďaka svojej doktríne o ochrane ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť.
Pozornému oku návštevníka chrámu síce neunikne, že umelecké diela zobrazujú prevažne utrpenie, smrť a beštiálne mučenie, no tento vizuálny paradox „kultúry života“ čiastočne zmierňuje fakt, že dôležitou súčasťou viery aj sakrálneho umenia je zmŕtvychvstanie a z neho vyplývajúca nádej na večný život a odmenu po smrti.
Až ten je z pohľadu tejto kultúry skutočnou hodnotou. Preto jej predstavitelia s nadšením dávajú veriacim za vzor každú strašnú smrť, ktorú niekto dobrovoľne podstúpil, len aby zostal verný ich učeniu. Vzhľadom na toto hodnotové nastavenie by tu možno bolo lepšie hovoriť o kultúre posmrtného života, pretože na to je primárne orientovaný život veriacich ľudí.
Presunutie ťažiska z tohto života na ten posmrtný mení vzťah človeka k utrpeniu do tej miery, že
