Denník N

Knihy, ktoré pomáhajú

Opravený názov občianskeho združenia 29. 9. o 08.20: Knihy majú všeobecne schopnosť sprevádzať nás v ťažkých životných situáciách. Už samotná literárna sebareflexia môže pôsobiť terapeuticky.

Nedávno som dostal ponuku napísať krátky text na obálku nového knižného projektu Márie Sztarovics, Lucie Paškovej a Občianskeho združenia Proti prúdu. Kniha Svetlo pod perinou deťom predstavuje životné príbehy štrnástich slovenských osobností, ktoré urobili niečo výnimočné. Pre iných, aj sami pre seba. Napríklad záchranára Viliama Dobiáša, investigatívneho novinára Jána Kuciaka alebo paralympioničky Henriety Farkašovej. Príbehy napísali viacerí autori a každý ilustroval iný výtvarník.

Cieľom autoriek bolo podporiť pravidelný spoločný rituál detí a rodičov – večerné čítanie, rozprávanie sa a kladenie otázok. Tretím bonusom je, že Svetlo pod perinou budú spolu s časopisom Nota bene predávať ľudia bez domova.

Knihy majú všeobecne schopnosť sprevádzať nás v ťažkých životných situáciách. Už samotná literárna sebareflexia môže pôsobiť terapeuticky. Vypisujeme sa z trápenia, zúfalstva a pokúšame sa nájsť v zdieľanej bolesti nejaký zmysel. Píšeme básne (zvyčajne mizerné), autobiograficky si v sebe upratujeme alebo naopak unikáme do vymyslených svetov a literárnych identít. A ak máme trocha šťastia a talentu – naše príbehy zaujmú aj iných.

Občas sa ma svokra s manželkou pýtajú, prečo musíme mať doma toľko (zbytočných) kníh. Nemám na to rozumné vysvetlenie. Takže väčšinou odpoviem, že ich potrebujem pri práci. Kdesi v podvedomí si však pestujem naivnú predstavu, že knihy v mojej knižnici sú ako čakajúca armáda, ktorá ma možno raz zachráni v kritickej situácii. Ale to radšej nahlas nehovorím.

Je veľkou úľavou, keď objavíme, že problémy, pochybnosti, zlyhania a dilemy, s ktorými si sami nevieme rady, trápili aj niekoho iného. Keď som na strednej škole trpel komplexom, že v ničom nevynikám, veľkou útechou mi bola nenápadná kniha Moniky Dickensovej Vlani, keď som bol mladý.

Hlavná postava Richard vie, že ho asi vyhodia z priemyslovky, ale riaditeľ mu navrhne, že by sa mohol vyučiť za ošetrovateľa a nastúpiť v neďalekej psychiatrickej liečebni. A tak Richard, ktorý je plný života a má špecifický zmysel pre humor, začne opatrovať umierajúcich, chorých a vyšinutých pacientov. Čítal som ju asi päťkrát. Nejde o žiadne veľdielo, ale dalo mi nádej. (V antikvariátoch ju nájdete v kategórii „knihy za euro“.)

Podobne mi pomohli aj ďalšie diela: mytologický príbeh Železný Jan od Roberta Blya, Dostojevského Zločin a trest, poetická próza Úplněk od Banany Jošimoto, romány Paula Austera – najmä skvelá Newyorská trilógia alebo román Italské boty od Henninga Mankella.

Keď chodím okolo svojej knižnice, podvedome sa uisťujem, či ma tam stále čakajú – Knausgard, Chatwin, Coetzee, Gray…

Keď som si bol nedávno s osemročným synom vziať nejakú knihu v sklade, ktorý mám mimo domu, Oliver hneď vo dverách zdesene vykríkol: „Tato, to je strašné! Ešte aj tu máš knihy! Čo s tým bude, keď zomrieš?“

Okamih som mal pocit, že sa táto chvíľa výrazne priblížila. „No, budú tvoje, budeš si čítať…“ Smutne sa na mňa pozrel a povedal: „A nenahneváš sa, keď ich všetky vyhodím? Mne fakt nebudú na nič, ja chcem byť policajt.“

V tomto mi už knihy nepomôžu. Najmä keď uvážim, ako som sa pred rokmi zbavil dielničky svojho otca… A to som pôvodne chcel napísať niečo optimistické a nemyslieť na koronu, druhú vlnu a všetko čo s ňou súvisí.

Komentáre

Teraz najčítanejšie