Denník N

Riaditeľ reedukačného centra: Niekedy klesneme na verbálnu a citovú úroveň chlapcov, aby cítili, že nie sme bachari

Peter Tóth, riaditeľ Reedukačného centra v Tornali
Peter Tóth, riaditeľ Reedukačného centra v Tornali

Rodina je pre nich svätá a dôležitá, napriek tomu, že im ublížila, vraví Peter Tóth o svojich zverencoch.

Kam s deťmi, ktoré majú za sebou krádeže, úteky, záškoláctvo aj vážnejšie trestné činy, no aj týranie či nezvestných rodičov? Do reedukačných centier, voľakedy nazývaných polepšovne, sa dostanú z nariadenia súdu a v systéme zostávajú aj niekoľko rokov, často tam prežijú takmer celé detstvo.

Peter Tóth má 33 rokov, je riaditeľom Reedukačného centra v Tornali a roky v ňom pracoval ako vychovávateľ. V rozhovore hovorí o tom, prečo a ako je potrebné zmeniť systém reedukácie, prečo nemajú mreže a nevyužívajú samotku a čo chlapcom v centre najviac pomáha.

Do reedukačného centra prichádzajú deti z nariadenia súdu. Ako dlho tu zostanú? 

Máme 45 žiakov a teraz je to obdobie, keď prichádzajú noví chlapci zo zariadení, ktoré sú do 15 rokov, a teda pokračujú v reedukačnom procese. U nás zostávajú do osemnástky.

Nezostávajú len pár mesiacov? 

Niektoré deti sem prichádzajú z reedukačných centier so základnou školou a v systéme sú tak niekoľko rokov. Sú deti, ktoré majú rodičov vo väzbe alebo nezvestných a niekam ich musia zadeliť. Samozrejme, v takomto rodinnom prostredí prišli aj problémy, drobné krádeže a podobne, ale to je už iba dôsledok. Nemajú poruchu správania, ale ich správanie je dôsledkom tráum a rodinného prostredia.

Čo urobilo dieťa, keď sa dostane sem? 

Väčšinou to začína záškoláctvom, ale to nie je príčina, to je skôr signál, ktorý ho posunie do systému sociálnej kurately. Keď nechodí do školy, tak je pravdepodobne s nejakou partiou, kde zrejme neštudujú individuálne, ale robia nejaké zlé veci. Potom prichádza fajčenie, drogy, trestný čin. Sto percent našich žiakov má skúsenosti s drogami. S toluénom majú skúsenosti deti z chudobných osád, deti z väčších miest s tvrdými drogami.

Je vždy nutné, aby odchádzali z rodiny a roky žili izolovane v cudzom prostredí? 

Existuje inštitút výchovného nariadenia – ukladá sa na dva až tri mesiace, môže sa podľa potreby predĺžiť, ale dieťa zostáva v rodine a má povinnosť zúčastniť sa na nejakom výchovnom programe a je nad ním určený dohľad. Ak to nepomáha, tak dieťa umiestnia do reedukačného centra na rôzny čas – na jeden študijný odbor, teda na dva až tri roky. Ak zistíme, že žiak nepotrebuje dvoj- až trojročnú reedukáciu, ak sem nepatrí, navrhneme iné riešenie, pretože ak mu nevieme pomôcť, môžeme mu ublížiť. Bola tendencia posielať k nám deti, ktoré nebolo kam inak dať, to nebolo správne.

Akí sú tí chlapci?

Je tendencia povedať, že sú to zlodeji a mali by byť v base, ale ja si myslím, že takmer žiaden nepatrí do basy. Keby vás niekto vyhodil na ulicu, nedal vám jesť a poslal vás žobrať a večer vás potom niekto zmastil alebo znásilnil, tak čo urobíte? Ukradnete niečo a potom sa to už na vás nabaľuje. Dieťa ukradne prvýkrát, druhýkrát, rodič nesleduje, či chodí do školy, a je vlastne rád, že sa oň niekto iný postará.

Aké sú deti, keď prídu sem? 

Všetky sú vystrašené a niektoré strach prejavujú agresivitou.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Rožňave

Slovensko

Teraz najčítanejšie