Utiekli z mesta do Brdárky, gemerskej dediny na konci sveta
Príbeh troch rodín, ktoré prišli nanovo osídliť vymierajúcu dedinu.
Marcel Antal je štíhly muž pred päťdesiatkou, vedie ma úzkym chodníkom pomedzi strapce paradajok, aby mi ukázal mohutné bralo s kolmou stenou, ktorá vyrastá zo svahu nad nami. „To je Radzim,“ hovorí.
Radzim chráni toto úbočie obrátené na juh pred vetrami zo severu a večer ho zohrieva teplom, ktoré nasaje cez deň. Vyskúšam si to, keď sa v noci vyberiem na toto miesto a na šiji ucítim teplý Radzimov dych.
„Som tu šťastný, nemenil by som,“ odpovedá Marcel na moju otázku. Tú istú odpoveď dostanem od dvoch ďalších mužov v jeho veku, Rada Trišča a Tibora Gajana. Prisťahovali sa do dediny Brdárka pred 16 rokmi, kúpili si a opravili staré domy, narodili sa im tu deti a tvoria komunitu, ktorú Marcel triezvo nazýva „spoločenstvom susedov“.
Ale teraz doobeda stojí sám uprostred prázdnej izby s obrovskou pecou v rohu, ktorú mu postavil Tibor. Marcel zistil, že pod drevenou dlážkou je stará vrstva štrku pomiešaného s azbestom z baní v Dobšinej. Rozhodol sa azbest vyhodiť. Požičiava mi montérky a dávame sa do práce.
Je silný a má veľké kostnaté ruky, ktorými vytrháva pribité dosky. Nevšimol by som si nič, keby mi sám nepovedal, že má polyneuropatiu, neliečiteľné ochorenie nervov, ktoré fungujú len na dvadsať percent. „Lekári sa čudujú, že nie som na vozíčku,“ hovorí. Je možné, že prekonáva chorobu vďaka životu v Brdárke? Pokrčí plecami a povie: „Teším sa z každej minúty života. Budúcnosť neriešim.“
Je to misia
Do Brdárky je to z Rožňavy pol hodiny autom, od Štítnika sa cesta vlní dolinou a neskôr začne prudko stúpať do výšky takmer 600 metrov. Na jej konci je Brdárka učupená pod dohľadom Radzima medzi úbočiami, ktoré v máji zbelejú od kvetov štyroch tisícok čerešní. Tie tu vysadili obyvatelia Brdárky v 18. storočí, keď ich tu žilo vyše 200. Dnes sotva 50 vrátane troch prisťahovaných rodín s piatimi deťmi a šiestym na ceste.
Osud Brdárky by kopíroval osudy mnohých slovenských dedín nielen na Gemeri: ľudia ich opúšťajú, lebo stratili svoj pôvodný význam. Mestá ich už nepotrebujú ako zásobárne jedlom či zdroj pracovnej sily, dediny žijú čoraz viac zo zotrvačnosti a na umelej výžive vďaka chalupárom z miest.
Lenže Brdárka je výnimočná, lebo Marcel, Tibor a Rado sa tu so svojimi rodinami pokúšajú dať životu na dedine nový,
