Goldbergove variácie
Pred dvestoosemdesiatimi rokmi napísal najväčší hudobný skladateľ neuveriteľne krásnu skladbu pre klavír. O dvestoštyridsať rokov neskôr nahral túto skladbu jeden z najlepších klaviristov. A ja, naničhodník, si do tejto nahrávky chodím po anxiolytikum. Po antidepresívum. Po malé svetielko nádeje v tmavom tuneli ľudskej hlúposti. Púšťam si ju teraz často.
Akosi to nevyšlo. Internet mal byť studnicou poznania, prameňom informácií, agorou láskavého zbližovania ľudí celého sveta a expozíciou aristokracie ducha. Namiesto toho máme močarisko zavádzajúcich hoaxov, exhibíciu hlúposti, festival primitívnej vulgarity, labyrint podvodov najrôznejšieho druhu a zásobáreň pornografie.
Bezodne chamtivé algoritmy sociálnych sietí kŕmia čoraz ohlúpnutejších ľudí len tým, čo je v súlade s ich želaniami, neprestajne pritakávajú ich vymysleným fantáziám a potvrdzujú ich najidiotskejšie výmysly a konšpirácie. Keď sa z takto vymasírovaných absolventov škôl života stanú voliči, adekvátne si zvolia svoje obrazy – ľudí, ktorí im hovoria, rovnako ako internet, len to, čo chcú počuť, nadávajú na ľudí, ktorých nemajú radi, a pomstia sa aj za nich spoločným nepriateľom.
