Denník N

Mladý spisovateľ: Počet čitateľov bol vždy taký istý ako teraz

Erik Šimšík.
Erik Šimšík.

V niektorých častiach noviel som prišiel do bodu, keď príbeh mohol pokračovať v dvoch variantoch, a ja som si musel hodiť mincu, hovorí Erik Šimšík.

Erik Šimšík (1987) pôsobí ako dramaturg podujatia Creative Mornings a je spolumajiteľom firmy Goriffee, ktorá sa zaoberá dovozom výberovej kávy a čaju priamo od farmárov z Rwandy. Debutoval v roku 2013 zbierkou experimentálnej poézie Monorezeň a Stereozemiaky.

Tri novely v knihe Hegemónia sú na prvý pohľad rôzne. Je niečo, v čom sa podľa vás spájajú?

Novely spája nosná téma a to je hľadanie. Každá z postáv niečo hľadá. Často aj nájdu, ale nie vždy. Majú odlišné motivácie, aj spôsob ako sa za svojím cieľom chcú dostať. Spojivom je, že sú vo finále sklamané. Bez ohľadu na to, či to svoje nájdu, alebo nie. Sú to tri rozdielne príbehy, formálne aj obsahovo odlišné a pritom podobné. Obsahujú celé rozpätie môjho písania.

Každá postava niečo hľadá, ale hľadajú to isté?

Práveže nehľadajú. V prvej poviedke hľadá Martin svoje profesné uplatnenie, zmysel vzťahu s Petrou a cestu k otcovi. V druhej postava hľadá zmysel života, ale ťažko povedať, či ho nachádza. V tretej cestujú dvaja chalani po Európe a hľadajú oslobodenie od svojho bežného života. Vôbec netušia, čo so sebou.

Ako dlho tieto texty vznikali?

To je ďalšia vec, ktorá ich veľmi silno spája, všetky tri som písal v rovnakom období. V rokoch 2010 až 2014. Čiže majú nielen podobnú tému, zároveň som ich písal naraz. Preskakoval som z jednej na druhú, z druhej na tretiu a tak ďalej.

Bolo obdobie, keď ste tieto prózy písali, pre vás niečím výnimočné?

Nazbieralo sa toho veľa. Prežil som prelomové obdobie, rozišiel sa s priateľkou a skončil vysokú školu. Sám som veľa rozmýšľal nad tým, kam sa pohnúť ďalej.

Čo ste študovali?

Študoval som sociológiu, pôvodne som študoval na Univerzite Komenského, ale dokončil som ju na Vysokej škole svätej Alžbety v Bratislave. Nakoniec sa to ukázalo ako veľmi dobrá voľba, majú okolo 40 projektov po celom svete a keď už tá škola nič iné nemá, tak tieto projekty stoja rozhodne za to. Cez svätú Alžbetu som sa dostal na štyri mesiace do Rwandy, na sociálny projekt, ktorý tam prevádzkujú. Majú to perfektne vymyslené.

Svätú Alžbetu často kritizujú.

Má svoje dobré odbory. Externá sociálna práca je jasná titulovka, veď čo by tam niekto robil? Ale napríklad tropická medicína či sociológia, tie sú solídne. A tieto projekty sú perfektné. Dá sa ísť od Rwandy, cez Keňu, po Kambodžu alebo do Bolívie, kamkoľvek.

obalPomáhali ste v Rwande ľuďom v núdzi?

Projekt sa volá Sociálna dielňa a bola to výzva, pretože sme ho tam s jednou kolegyňou zakladali. Všetky naše klientky boli rwandské ženy a čerstvé matky s malými deťmi. Učili sme ich, ako vyrábať rôzne veci, ako štrikovať, vyrábať mydlo, snažili sme sa im vysvetliť princípy predaja. V Rwande majú peniaze len posledných osemdesiat rokov. Často nevedia, ako ich zarobiť. Stretávajú sa tam dva svety, peňažný a nepeňažný. Ten peňažný je silnejší a výrazne ovplyvňuje ich život. Snažili sme sa ich v tejto téme edukovať. Napríklad ako šetriť, to bolo veľmi dôležité. Alebo ako predávať. Učili sme ich, ako sa s tým svojím kýblikom plným koláčikov postaviť na ulicu a snažiť sa ich svojim susedom predať.

Aj sa to naučili? Koľko ste tam s nimi boli?

Bol som v Rwande trikrát za posledné tri roky, spolu sedem mesiacov. Zo školy na sociálnom projekte som bol prvé štyri mesiace. Zostali po nás v podstate tri funkčné firmy. Jedna sa venuje pečeniu koláčov, druhá vyrába mydlá, tretia štrikuje. Keď som tam bol naposledy, iba pozrieť, už mali poloautomatické krosná. Keď si spomeniem, že sme ich museli učiť strihať, pretože nevedeli používať nožnice, tak tie krosná a rovnomerné svetre sú veľký pokrok. Najlepšie na tom je, že pracujú pre seba, celý zárobok zostáva tým ženám.

Učili ste väčšinou matky a ženy?

Pôsobil som v zdravotníckom komplexe. Bolo to zdravotné stredisko spojené s nutričným centrom, v rámci ktorého sme pôsobili my. Tam prichádzali matky s úplne malými deťmi, na očkovania, na edukácie, HIV pozitívni pacienti, podvyživení ľudia, chodili si napríklad po múku, tí, čo boli chorí, mali zlomeniny, terénni pracovníci na školenia. Každý piatok k nám chodil zubár, ľudia si tam nechávali trhať zuby. Lebo tam sa nevŕta, zub ide rovno von.

Ako Rwanda ovplyvnila knihu Hegemónia? Váš pobyt v Afrike sa približne kríži s rokmi, keď ste knihu písali.

Žil som v horách v južnej Rwande 2300 metrov nad morom v ženskom kláštore. Tam vznikla dosť veľká časť knihy. Ani nie nápad, pretože ten bol rozpracovaný už doma, tam som mal naozaj dosť času to napísať. Tam som si teda fakt porozmýšľal.

Žili ste aj meditatívnym kláštorným životom?

Vôbec. Ony boli pomerne prísny rád. Nemohli sme spolu jedávať a veľa vecí sme museli robiť oddelene. Považovali ma vlastne za hosťa. Tým pádom mi nemohli nič prikazovať, ale ani to vôbec nechceli. Voči mne boli skôr materské, veľa sa starali a snažili sa mi poradiť. Nekritizovali ma. Ja som mal svoj režim a svoj projekt a býval som u nich ako hosť.

Ako ste sa s nimi rozprávali?

Vedia po anglicky. V roku 2005 vstúpila Rwanda do Commonwealthu. Predtým to bola belgická kolónia, čiže frankofónna oblasť. Dosť vinia Francúzov a Belgičanov, a právom, za genocídu, ktorá sa tam udiala, a jednoducho už nechceli byť v ich sfére vplyvu. Tak sa dali do inej sféry, anglicko-americkej a jednoducho sa tam vyučuje angličtina. Neuveriteľné. V každej oblasti, na ktorú sa sústredia, vedia urobiť obrovský progres v priebehu desiatich rokov. Pred desiatimi rokmi tam nevedel po anglicky skoro nikto.

Najlepšie sa prispôsobia asi malé deti…

Aj dospelí ľudia, dokonca starí. Žiadna ohromujúca angličtina, ale určite lepšia úroveň ako na Slovensku. Fakt sú tam šikovní ľudia.

Išli ste tam s tým, že si odtiaľ prinesiete aj kávu?

Nie. Ja som tam išiel kvôli projektu. Žil som v horách a v kláštore, v mojom okolí bola iba krčma a kávové plantáže, nič iné. Tak som mohol chodiť buď do krčmy, alebo na plantáže. Samozrejme, treba to striedať. Tam som zistil, že káva môže chutiť nielen dobre, ale fantasticky. To bol jeden z mojich najsilnejších a najdôležitejších poznatkov z Rwandy. Že káva je niečo úplne iné, ako prepálená pneumatika, ktorú doma bežne pijem v kaviarňach a kupujem v obchodoch.

Naučili ste sa tam o dobrej káve?

O rok neskôr som tam bol druhýkrát. Zavolali ma robiť preprodukciu poľského filmu Birds Sing in Kigali, ktorý točila Joanna Kos-Krauze a Krysztof Krauze. Spojili sme to aj s projektom Tribes poľskej fotografky Ewy Lowzyl. Potrebovali niekoho, kto im nájde autá a domy, čiže od povolení na ministerstve kultúry po ubytovanie sme museli pripraviť pred ich príchodom všetko. Popritom som vyberal aj kávu, ktorú by sme odtiaľ doviezli. Prvýkrát, keď som sa vrátil domov z Rwandy, som jednoducho takú kvalitu chcel piť aj tu. V roku 2012 vôbec nebola šanca.

Viete spoznať dobrú kávu od základov?

Strávil som pomerne veľa času na plantážach, kde som bol prítomný pri takmer všetkých fázach, okrem tej mimo zberu. To je fáza, ktorá sa robí väčšinu roka, od prekyprenia pôdy po orezávanie kríkov. Starostlivosť o kríky a pôdu sú veľmi dlhé, náročné procesy, trvajú niekoľko mesiacov a sú menej zaujímavé, ako keď vidíte kávové čerešne, krásne červené. Fáza mimo zberu nie je fotogenická, ľudí až tak nezaujíma. To je ako keď poľnohospodár seje a kyprí políčko na Slovensku. Oni toto robia väčšinu roka a potom až posledných pár mesiacov je fáza zberu, keď plody dozrejú a zbierajú tie pekné čerešne.

Káva je s literatúrou odjakživa prepojená.

Mne sa páči na káve, že to je vlastne tiež kultúra, len z iného uhla. Okolo kávy je vybudovaná celá masívna, stáročná kultúra, sú okolo nej vytvorené mýty, legendy, dá sa o káve a vďaka nej vzdelávať, rásť, tých tém je tam veľa.

Ako káva súvisí s tým, že ste umelec?

Asi nijako. Ale kaviarne boli vždy klasický domov bohémy. Nejde len o literatúru, o maliarov, hudobníkov, umelcov. Minule som čítal článok o kaviarňach v Bratislave zhruba pred sto rokmi. Vtedy chceli v meste zakázať kaviarne, lebo sa tam podľa dobových mešťanov stretávali živly a strašne to kazilo študentov. Vždy to bol pre konzervatívnu časť spoločnosti problém. Vždy boli živnou pôdou pre názory, diskusie, ale aj tvorbu, občas nepríjemnú pre politické štruktúry. Literatúra a káva sú veľmi silne prepojené. Aj v životoch autorov zohrávala káva veľkú úlohu. Balzac vypil okolo tridsať káv denne. Určite to nie je taký výrazný element, ako boli v literatúre sex, alkohol a drogy, alebo cigarety, ale káva v knihách bola vždy prítomná. Aj pri postavách, aj autoroch.

Koľko rwandskej kávy ste vypili pri písaní Hegemónie?

Ja som vypil veľa rwandskej kávy nielen pri mojej knihe. Pijem priveľa kávy, musím to obmedziť. V malom množstve je káva naozaj prospešná. Malé množstvo znamená dve, maximálne tri šálky kávy denne. Ja pijem tak okolo 5 – 6 šálok denne. Musím to okresať na polovičku.

Ste jedným z najmladších finalistov Anasoft litery, iba Peťo Balko je od vás o rok mladší.

S Peťom sa poznáme. Via Lošonc je veľmi milá, pekne napísaná knižka. Ja si myslím, že sú tam dve možnosti – buď boli veľmi silní debutanti, alebo sa rozhodli dať šancu aj mladším. Podľa veku to snáď nehodnotili, takže z podľadu debutov bol asi tento ročník silný. Aj keď ja som už predtým debutoval poéziou. Hegemónia je knižka, ktorú som písal od roku 2010 do 2014. Monorezeň a stereozemiaky je zbierka poézie z rokov 2008 až 2012. Tie obdobia sa prekrývajú.

Je nejaké spojenie medzi vašou prózou a poéziou?

Poézia je pre mňa hra. Ja sa s jazykom hrám a snažím sa otestovať hranice toho, čoho je slovenčina schopná. Často sa hovorí, že poézia je pre autorov istý druh psychohygieny, no pre mňa je to naopak. Ja sa pri poézii hrám a pri próze sa skôr snažím hlbšie zamyslieť nad vzťahmi, životom a spoločnosťou.

Takže píšete premyslene? Pretože tá próza pôsobí trochu automaticky….

Niektoré časti možno majú niečo z automatizmu. Čo sa týka môjho štýlu, mám rád minimalistickú formu, vyjadrovanie, chcem, aby text odsýpal a malo to dynamiku, žiadne dlhé vety, dlhé úvahy. Koho to zaujíma? Snažím písať to, čo sám chcem čítať. Nie vždy je to jednoduché a nie vždy sa to podarí, pretože sa často dostávam k myšlienkovým a jazykovým limitom, nie všetko sa dá opísať, zobraziť slovne.

A čo je to, čo sám chcete čítať?

Ťažko povedať, k čomu to prirovnať, nemám takého spisovateľa, ktorého metódu by som sa snažil rozvíjať, snažím sa v najvyššej možnej miere k svojim textom pristupovať originálne. Ale mám rád Elfriede Jelinek, Houllebecquea, Josepha Hellera či Macsovszkého a Ballu.

To sú všetko autori, ktorí píšu tak, že ich texty vplývajú na spoločnosť, aspoň ju teda odrážajú.

Asi hej. Viacerí sa vo svojom diele venujú spoločnosti, aj z pohľadu sociológie, politológie a filozofie, a píšu o vzťahoch medzi ľuďmi, toto by mohla byť vec, ktorá ma s nimi spája, aj keď, myslím, že formálne je to úplne odlišné.

Ako teda vznikajú surrealistické obrazy vo vašich textoch?

Myslím, že odrážajú moju fantáziu a optiku, ktorou na svet občas nazerám. Treba povedať, že v niektorých častiach tých noviel som prišiel do bodu, keď som sa musel rozhodnúť. Príbeh mohol pokračovať v dvoch rôznych variantoch, a ja som si musel hodiť mincu, aby som sa rozhodol. Takže niektoré súvislosti alebo ten sled udalostí je pri viacerých častiach náhodný.

Spontánny?

Ani nie spontánny, pretože som si stanovil možnosti. Išiel som tým smerom, kam padla minca.

Meníte texty po tom, čo pero odložíte a poviedky sú napísané? Vraciate sa k nim?

Rukopis mal o tretinu viac. Dosť mi pomohol s upratovaním a škrtaním môj editor, Mišo Valach, ktorý odviedol kus dobrej roboty. Som jednoznačne za editovanie textov. Všetko, čo napíšem do textu, pre mňa dáva zmysel, je to emočne a myšlienkovo podfarbené a ja tomu rozumiem. Vtedy musí nastúpiť editor a povedať nie, toto nemá zmysel, toto je balast, bez toho to bude čistejšie. Toto Mišo pre mňa urobil a vyškrtal tretinu knihy, za čo mu ďakujem. Pracovali sme spolu aj na štylistike v niektorých problémových častiach. Keď človek píše o jedenástej, dvanástej v noci, búši do klávesnice. Preto si k tomu surovému textu treba sadnúť aj druhýkrát, tretíkrát, potom to dať editorovi, on text vráti doškrtaný a autor si k tomu musí sadnúť aspoň ešte desaťkrát.

Aj písanie poézie je u vás na tak dlho?

Poéziu píšem nárazovo, stačí mi krátky impulz, slovíčko. Vzniká tak, že ma väčšinou niečo zabaví a s tým sa následne hrám. Próza je o dosť komplikovanejšia, tú si treba odsedieť, treba na ňu čas. Niekedy aj mesiace a roky a stále to nie je dopísané. S tým mám vždy problém, vysedieť text. Po troch minútach mi často dochádza trpezlivosť. Pre tvorbu potrebujem inšpiráciu a dostatok času.

Možno aj nejaký stav myslenia?

Nemám vyhranenú emóciu, ktorú by som k tomu vyslovene potreboval. Nemám takú emóciu, ktorá by bola motivátor. Skôr je to o inšpirácii. U mňa je problém aj to, že sa okrem literatúry venujem mnohým iným veciam. Nemôžem písať, keď prídem uponáhľaný a unavený domov po ťažkom dni.

Je pre koho písať slovenskú poéziu?

Poézia možno ani nie je o tom, že koľko ľudí ju číta. To publikum je veľmi malé, ja tvorím experimentálnu poéziu, takže publikum tvorí asi desať percent z tých, čo poéziu čítajú. Možno to zaujíma na celom Slovenku 200 ľudí dokopy. Z toho sú veľká časť autori a literárni vedci. Takáto tvorba je skôr schopná ohýbať jazykovú realitu, a to je veľmi dôležité. Pretože si treba uvedomiť, že rozmýšľame v jazyku, tvoríme v jazyku, celé naše psyché a myšlienky, ale aj emócie, sa vyjadrujú v jazyku. A ten je veľmi podstatné rozvíjať, hľadať jeho hranice. Musíme byť schopní posúvať hranice slovenčiny, to znamená, posúvať svoje mentálne hranice, pretože to je jazyk, v ktorom rozmýšľame a tvoríme vlastnú realitu. Ako povedal v jednom rozhovore Adamčiak, dadaizmus mal veľmi malé publikum a teraz o 90 rokov neskôr sú dadaistické fragmenty na každej druhej reklamnej stránke v každom druhom časopise.

Nezaujíma vás, čo si ľudia myslia o poézii?

Ja nepíšem pre čitateľov. Mňa to v podstate ani nezaujíma, či to niekto číta. Dôležité je to najmä pre mňa, vnútorne. Povedať to, napísať to. Inak by ma to vo vnútri tlačilo.

Keď som hovorila, že som vašu knihu čítala, opýtali ste sa, či sa mi páčila.

Primárny účel nie je ten, aby som písal texty, ktoré sa nejakým spôsobom zapáčili čitateľovi. Alebo sa viac predávali, viac čítali. Ide mi skôr o ten myšlienkový a jazykový posun. A ak sa to páči, samozrejme, teší ma to. Lichotí mi to.

Možno má poézia túto vlastnosť exkluzivity od začiatku.

Väčšina ľudí kedysi nevedela čítať. Teraz číta omnoho viac ľudí, ako kedysi. To sú nostalgické blákoty, keď niekto hovorí, že ľudia nečítajú tak, ako kedysi. Ľudia čítajú veľa. Len nemajú toľko času a čítajú iné, kratšie formáty, nevyberú si 800-stranovú knižku, ale poviedku, čítajú časopisy, čítajú na internete. Je ťažké posúdiť kvalitu čítaných vecí. Ale ľudia čítajú. Poézia sa zase nečítala nikdy. Poézia zaujíma asi tristo ľudí na celom Slovensku, a podľa mňa to tak bolo aj v minulosti. Netreba udržiavať zbytočnú nostalgiu k päťdesiattisícovým vydaniam Válka. To neznamená, že ho aj toľko ľudí čítalo alebo malo rado. Teraz sú po stovkách pohádzané kade-tade. Myslím si, že ten počet čitateľov bol vždy taký istý ako teraz.

Hegemónia (ukážka z knihy)

Karol si sadol naspäť do kresla, dnes bol u doktora, robil mu kolonoskopiu. Hlavne pomaly a do mäkkého. Je spokojný so sadnutím. Vezme do pravej ruky ovládač od televízoru a prepne na počasie. Položí ovládač a pozrie doprava na svoju ženu Lujzu. Lujza hľadí na Karola. Pozerajú na seba. Karol odvráti hlavu, cíti Lujzin pohľad. Jej večné zízanie je mu nepríjemné. V zdraví aj v chorobe, odpije si z piva.

Smejú sa, pomyslí si Lujza pri sledovaní programu, páči sa jej. Karol nemilosrdne prepne. Vždy, keď sa jej niečo začne páčiť, obraz preskočí a ona si musí obľúbiť ďalší. Veď nie je možné obľúbiť si toľko programov, nechápavo prepína pohľad na Karola. Stále na mňa zíza! To som nikdy nevidel, pomyslí si Karol. Pozerajú na seba. Vráti sa k pivu.

Lujza mu nepovie nič. Je dobre vychovaná, vie ako sa správať k manželovi, matka ju to naučila. Rada spomína na matku, nerada zabúda na to, ako sa má správať.

Karol pomaly vstane, hlavne pomaly. Ide do kuchyne po ďalšie pivo. Zvykol si piť pivo. Pocit permanentnej pripitosti mu pomáha zvládnuť všetky bežné situácie vo svete, ktorému nerozumie. Sadne si do kresla.

 

Lujza nemá rada, keď Karol pije. Ale čo takému starému capovi dohovorí. Vždy sa na ňu pozerá ako na bláznivú, keď mu niečo hovorí. Čo mu bude hovoriť? Načo?

Niečo by som mal povedať, premýšľa Karol. Miesto toho prepne program. Lujza opustila miestnosť pred dvadsiatimi minútami. Karol odchádza na záchod. Močopudnosť piva ho vyrušuje. Otvorí dvere, svietia naňho bielka očí. Lujza sedí potme. Lujza nevie, prečo tam sedí. Má pocit, že je v posteli, že sa jej záchod iba sníva. Načo by zo záchodu odchádzala, keď tam môže zostať, počkať, kým sa zobudí v posteli. Posteľ je jemná, príjemná. Rada leží. Dobre sa jej ležalo, kým ju Karol nezobudil.

Preboha, čo tu robíš potme? zíza Karol.

Spím, prizná sa rozospatá Lujza. Karol zavrie dvere a vyčúra sa do umývadla. Zaspí v kresle.

Spia. Iba Lujza nespí, podľa kritérií okolitého sveta. Lujza nevie či spí, alebo bdie. Nevie, aký je v tom rozdiel. Za celý život sa naučila mnoho vecí, ale nevie, aký je rozdiel medzi spánkom a bdením. Starého psa novým kúskom nenaučíš.

Netuší, či v momente, keď stojí v obchode na rohu ulice, spí alebo bdie. Kupuje tatársku omáčku. Je zmätená. Obťažuje ju muž s dvomi penismi, Lujza sa červená, je jej to odporné. Odvráti pohľad, každú druhú chvíľu jej skĺzne späť k mužovi, nikdy niečo také nevidela. Predtým videla nahého len jediného muža: Karola a ten má iba jeden penis. Veď načo by mal dva, druhý by bol opustený. Rada by zavolala Karola. On by ju iste ochránil pred týmto indivíduom. Už sa vynadívala do sýtosti, teraz už len stojí celkom odvrátená a nevie kam sa pohnúť. Nie je si istá, či je vôbec kam sa pohnúť. Vonku ako by nič neexistovalo. Lujza pociťuje neústupčivý pocit obmedzenosti. Ťažko sa jej dýcha. Pevne zovrie tatársku omáčku. Karóóól.

Karol sa zobudí, zdá sa mu, že počuje Lujzin krik. Karol má ľahký spánok. Prejde sa po byte, otvorí dvere záchoda. Lujzu osvieti pruh svetla. Má zatvorené oči, zovreté pery, nepokojné telo.

Karóóól, kričí Lujza.

Poď, pomôžem ti do postele.

Lujza sa chce Karolovi odvďačiť, nechá sa zaviesť do spálne. Je plná očakávania, myslí si, že sa budú milovať. Už dávno sa nemilovali. Karol chrápe. Matka ju naučila, čo v takom prípade spraviť: byť poruke, keď sa zobudí. Ráno sa snáď budú milovať. Lujza sa zobudí v posteli, presne ako predpokladala.

Budeme sa milovať? Karol vypliešťa oči. Premeriava si Lujzu. Nemilovali sa už desať rokov. Karol sa zdesene oblečie a uvažuje. Už desať rokov sú príliš starí na milovanie a ona chce, akoby zabudla. Karol odíde zo spálne. Zhrabne notes a pero, nasadí si okuliare na čítanie. Začne písať hostí na kar. Na Lujzin kar. Je si istý, že čoskoro zomrie. Musí ju zmerať kvôli truhle, pomyslí si.

(s. 7 – 8)

Teraz najčítanejšie