Denník N

Dajú sa Hirošima a Nagasaki ospravedlniť?

Bombardér B-29 pomenovaný Enola Gay sa 6. augusta 1945 vracia na základňu po nálete na Hirošimu. Foto - TASR/AP
Bombardér B-29 pomenovaný Enola Gay sa 6. augusta 1945 vracia na základňu po nálete na Hirošimu. Foto – TASR/AP

Použitie atómových bômb na konci vojny porušilo princípy spravodlivej vojny. No argumenty za ich použitie stoja za posúdenie.

Spojené štáty americké si o pár dní pripomenú 70. výročie ukončenia druhej svetovej vojny, keď Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo po tom, ako boli po rozhodnutí amerického prezidenta Harryho Trumana zhodené atómové bomby na mestá Hirošima a Nagasaki. Napriek správnemu úmyslu a konečnému úspechu vo vojne bolo použitie zbrane hromadného ničenia na dosiahnutie víťazstva morálne problematické.

Kedykoľvek spomenieme morálku v súvislosti s vojnou, stretneme sa s myšlienkou, že vojny majú svoje vlastné pravidlá, ktoré by nemali byť vystavené morálnemu hodnoteniu. Nositelia tejto myšlienky sú spolu s Niccolòm Machiavellim presvedčení, že etiku a politiku neradno miešať. Ak sa o to niekto usiluje, je v tom lepšom prípade označený za naivného idealistu.

Ozvú sa aj hlasy považujúce každú vojnu za morálne zlo. Podľa nich vojna nikdy nie je prijateľným riešením a použitie ozbrojenej sily na morálne účely nie je možné. Napriek tomu, že vojny sú odvekou súčasťou ľudských dejín, vzhliadajú spolu s prorokom Izaiášom k dobe, keď si ľudia „z mečov ukujú radlice a zo svojich kopijí vinárske nože“, alebo snívajú s Immanuelom Kantom o „večnom mieri“ na Zemi.

Všeobecne povedané, realizmus a pacifizmus nerozlišujú medzi spravodlivými (morálne zdôvodniteľnými) a nespravodlivými vojnami. Napriek tomu, že každá vojna predstavuje hlbokú ľudskú tragédiu, väčšina z nás – či si to uvedomujeme, alebo nie – vskutku rozlišuje medzi „správnosťou“ konkrétnych vojen a neignoruje morálny rozmer vojnových činov. Niektoré vojny považujeme za spravodlivé či spravodlivejšie ako iné.

Tradícia spravodlivej vojny

Užitočný teoretický rámec na morálne uvažovanie o vojne nám poskytuje „tradícia spravodlivej vojny“, ktorej neoficiálnym kánonom sú diela mysliteľov ako Cicero, Augustín, Tomáš Akvinský, Francisco de Vitoria, Francisco Suarez, Hugo Grotius či Emer de Vattel. Táto tradícia ovplyvnila aj súčasné medzinárodné humanitárne právo.

Významný politický teoretik Michael Walzer a jeho klasické dielo Just and Unjust Wars: A Moral Argument with Historical Illustrations (Spravodlivé a nespravodlivé vojny: Morálny argument s historickými príkladmi) výrazne prispeli k ďalšiemu rozvoju predmetnej tradície. Impulzom na napísanie tejto vplyvnej knihy bola Vietnamská vojna.

Väčšina teoretikov spravodlivej vojny sa zhodne, že bolo morálne prípustné a žiaduce, aby Spojené štáty vstúpili do druhej svetovej vojny, ale spôsob jej ukončenia považujú za problematický. Jeden z najdôležitejších princípov spravodlivej vojny je „diskriminácia“ – rozlišovanie medzi legitímnymi a nelegitímnymi cieľmi útoku – a tento princíp bol bombardovaním Hirošimy a Nagasaki porušený, nakoľko sa civilné obyvateľstvo stalo úmyselným cieľom útoku.

Môže nastať tak extrémne výnimočný stav, že politickej komunite nezostáva lepšia alternatíva ako diskutovaný princíp porušiť? Walzer odpovedá kladne a svoj kontroverzný argument ilustruje príkladom britského bombardovania nemeckých miest v skorších rokoch druhej svetovej vojny. Lenže bombardovaniu Hirošimy a Nagasaki podľa Walzera nepredchádzal stav „najvyššej núdze“, a preto bolo morálne neprípustné.

Atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki pravdepodobne porušilo aj ďalší princíp spravodlivej vojny – „proporcionalitu“, hoci tento je na rozdiel od porušenia princípu diskriminácie viac otvorený polemike. Nielen cieľ útoku – nebojujúce osoby, ale aj použitý prostriedok – atómová bomba, prezentuje vážny morálny problém.

Pre tých z nás, ktorí odmietame morálny relativizmus a hľadáme vhodný morálny kompas, hrozí, že ho nájdeme v morálnom absolutizme, ktorý je natoľko neflexibilný, že neponúka realistické riešenia ako výsledok úvah o vojne. Takmer každý človek túži po svete bez vojen, ale zjednodušujúce moralizovanie tomuto vznešenému cieľu pramálo pomôže. Zatiaľ čo k niektorým vojnám je možné zaujať jednoznačný morálny postoj, iné charakterizuje morálna nejednoznačnosť.

Kontext

Najsilnejší argument zástancov bombardovania Hirošimy a Nagasaki je, že poraziť Japonsko konvenčnými zbraňami by bolo nesmierne ťažké a vyžiadalo by si obrovské straty na životoch a omnoho vyššie materiálne škody, ako boli spôsobené použitím atómovej bomby. Americká armáda utrpela vo vojne veľké straty a predstava pozemnej invázie proti mimoriadne vzdornému a agresívnemu nepriateľovi pochopiteľne nebola lákavá.

Hoci účel nesvätí prostriedky, atómová bomba bola použitá v morálne zdôvodniteľnej vojne a jej zhodenie takmer isto výrazne minimalizovalo počet obetí na oboch stranách konfliktu. Nebola zhodená na Tokio alebo Kjóto, kde by boli škody omnoho vyššie, ale na vojenské a priemyselné centrá. Po kapitulácii Japonska už Spojené štáty túto novú zbraň nepoužili a ani jej vlastníctvo nezneužili. Hoci tieto a ďalšie faktory morálne neospravedlňujú, poskytujú potrebný kontext pre zmysluplnejšie morálne uvažovanie.

V súvislosti s bombardovaním Hirošimy a Nagasaki sa vynára aj množstvo ďalších dôležitých otázok – napríklad, či bolo správne vyžadovať bezpodmienečnú kapituláciu Japonska, použiť atómovú bombu proti civilnému obyvateľstvu bez predchádzajúcej varovnej demonštrácie jej ničivej sily, alebo zhodiť druhú atómovú bombu v relatívne krátkom čase po prvej.

Pozitívnou správou určite je, že žiadna krajina vlastniaca jadrové zbrane ich od augusta 1945 vo vojnových konfliktoch nepoužila, čo, samozrejme, neznižuje deštruktívny charakter konvenčných zbraní. Vízia prezidenta Baracka Obamu o „svete bez jadrových zbraní“ sa môže javiť ako priveľmi ambiciózna, v každom prípade je však dohoda medzi Spojenými štátmi a Ruskom o znižovaní počtu jadrových zbraní dobrým pokračovaním dlhodobého trendu redukcie jadrového arzenálu.

Prílišný optimizmus však nie je na mieste. Severná Kórea sa vyhráža Spojeným štátom „preventívnym jadrovým útokom“, a hoci je takýto útok v súčasnosti nepravdepodobný, na pokoji amerických spojencov v regióne nepridáva. Nie všetky krajiny, ktoré vlastnia jadrové zbrane, sú stabilné a hrozí nebezpečenstvo, že sa dostanú do nepovolaných rúk alebo k nim získajú prístup militantné teroristické organizácie, ktoré zabíjajú bez rozdielu.

Schopnosť odstrašenia

Paradoxom zostáva, že jadrové zbrane majú okrem iného aj schopnosť odstrašiť nepriateľa a prispieť tak k mieru. Politický realista John Mearsheimer v roku 1994 v časopise Foreign Affairs napísal: „Zachovanie mieru medzi Ruskom a Ukrajinou je absolútnou nevyhnutnosťou. To znamená zabezpečiť, že Rusi, ktorí majú históriu zlých vzťahov s Ukrajinou, sa ju nepokúsia znovu dobyť.

Ukrajina sa nedokáže brániť konvenčnými zbraňami proti jadrovo vyzbrojenému Rusku, a žiaden štát, vrátane Spojených štátov, jej neposkytne zmysluplnú bezpečnostnú záruku. Ukrajinské jadrové zbrane sú jediným spoľahlivým odstrašujúcim prostriedkom proti ruskej agresii.“

Hoci je ťažké s istotou povedať, ako by dnes vyzerala situácia na Ukrajine, ak by v jej súčasnom arzenáli nechýbali jadrové zbrane, Mearsheimerov argument nemožno úplne ignorovať. Je však správne vyhrážať sa niečím, čo by sme nikdy nevykonali, a čo by bolo hlboko nemorálne, keby sme vykonali? Aká miera prefíkanosti je morálne prijateľná a strategicky potrebná v medzinárodných vzťahoch?

Morálne uvažovanie je náročná činnosť, ale pre život v lepšom svete nevyhnutná.

Komentáre

Teraz najčítanejšie