Daj mi to, čo ti z domu prvé vybehne v ústrety

Stalo sa to cez sviatky. Boli sme s bratom ešte deti. Celá rodina čakala pri sviatočnom stole na obed. Čakala na môjho brata. A keďže nechodil a hlad narastal, v jednej chvíli sme si povedali, že dosť bolo tolerancie a pustili sme sa do jedla bez neho.

Vzápätí počujem neartikulovaný rev, považujem ho za nezriadený hurónsky smiech. Ešte aj vo chvíli, keď sa môj starší brat vrúti do izby a hodí sa na zem. Ešte aj vtedy si myslím, že sa smeje. Moji rodičia však nie. Zdvíhajú ho z podlahy a snažia sa dostať z neho informácie. Čo sa stalo? Čo je? A on opakuje: podpálil som… mama, podpálil som… horí… stĺp.

Nasleduje rýchla akcia, podávania si vedier s vodou s empatickými susedmi. Pomáhajú hasiť elektrický stĺp, ktorý podpálili dvaja chlapci v snahe v pokoji si pofajčiť. Veta, ktorá mi navždy utkvie v pamäti, je tá, čo povie moja mama, keď je už po všetkom. „Bola to moja (naša) chyba. Nemali sme si sadať k obedu, kým sme neboli pri stole všetci.“

Veľmi som sa chcela vyhnúť téme zabúdania. Obzvlášť zabúdania detí v aute. Ale debata medzi mantinelmi „mne by sa to nikdy nemohlo stať“ a „stať sa to môže každému“ mi prišla úplne signifikantná pre relativizáciu čohokoľvek. „Jasné, úplne si to viem predstaviť, stačia dve krízové situácie ráno po príchode do roboty,“ vraví mi kamarát. Podľa neho je to len výzva výrobcom detských sedačiek v aute, aby mali alarm, ktorý po istom čase upozorní majiteľa, že v sedačke stále čosi je. Čosi, čo váži. A zaváži. (Ako to bolo v rozprávkach, daj mi to, čo ti z domu prvé vybehne v ústrety…)

Myslím si, že sú veci prvo- a druhoradé. Keď človek má osobný život, pracovné problémy sa stávajú marginálne. Život má navrch. Práca je len jeho súčasť. A nejde len o deti, ale aj o rodičov, lásky, starosti, zmeny, status quo, choroby, dovolenky, plány, pocit šťastia či smútku.

Ak jediným poučením z tohto prípadu bude, že sa to môže stať každému a že výrobcovia sedačiek do auta majú namontovať nový druh alarmu, akurát to časom vypne čosi dôležité v našich vlastných hlavách. I keď melódia alarmu môže kopírovať tlkot srdca. A časom budeme potrebovať aj taký, ktorý nás upozorní, že niekde ktosi chýba. Že stolička pri stole, posteľ či naše náručie na nervy lezúcim pípaním signalizujú stav beztiaže.