Denník N

Cena života ako slabosť a komodita

Európa dnes čoraz viac pripomína čosi medzi apokalyptickým science-fiction a starovekým Rímom.

Autor je bývalý pracovník ÚPN

Sovietski súdruhovia pozastavili let kórejského lietadla. Približne v tomto duchu informovali vtedajšie československé médiá, keď Sovieti v roku 1983 zostrelili kdesi nad Sachalinom „špionážne“ lietadlo s 269 cestujúcimi na palube. Sovietsky veľvyslanec vo Švédsku vtedy povedal, že však sa na to časom zabudne.

Dnes sa Rusi vetovaním tribunálu na vyšetrenie zostrelenia malajského lietadla snažia asi o niečo podobné. O logike tu nemôže byť reč, keďže tým vetom usvedčujú sami seba. Skôr tým odhaľujú niečo zo svojho vnútra. Zo svojho, ale aj nášho. Niečo pre nás veľmi nepríjemné.

Uvažovať ekonomicky je moderné. Tak sa na to tak pozrime. Hlavnou komoditou je tu cena ľudského života. S pomerne provokatívnou úvahou na túto tému prišiel práve v roku 1983 český prozaik a po roku 1989 aj politik a diplomat, Jiří Gruša. Predniesol ju na konferencii o mieri a mierovom hnutí a kresťanskej etike.

Perspektíva smrti

Pacifizmus, teda ten európsky, vidí ako až biologickú potrebu národov, hlavne Nemecka a Francúzska, ktoré vo svetových vojnách takmer vykrvácali. Do toho sa primiešava americký vynález technického vedenia vojny ako snahy zaistiť životy vlastných vojakov, pokiaľ možno ničivo silnou technickou podporou.

Prečo tá snaha? Pretože cena života je v našej spoločnosti postavená príliš vysoko. A v súvislosti s dobovým kontextom hovorí o tom, že Američania neboli schopní dlhšie viesť vojnu vo Vietname nie z dôvodu, že by ju nebolo možné technicky vyhrať, ale preto, že neboli schopní zaistiť určitý počet redukovaných strát.

V roku 1983 prebehla aj invázia amerických vojsk na Grenadu. Jedno z malých bojísk studenej vojny. Dobová tlač konštatovala, že Reagan bude mať „doma“ problém, ak tam zahynie príliš veľa vojakov. Príliš veľa bolo podľa denníkov 12 až 15. Na doplnenie dodajme, že nakoniec zahynulo 19 amerických vojakov z celkovo asi sedemtisíc nasadených.

Do kontrastu s tým uvádza Gruša pohľad na ruských vojakov: „Pozrite sa na ruské vojenské transporty, na ruských vojakov na nákladiakoch, keď idú okolo. Nemajú strechu, či už mrzne, alebo leje, sedia na laviciach, ktoré im tam nahádzali, sú ostrihaní nakrátko, prší na nich. Cena života je nízka. To neznamená len nás mnogo. I keby ich bolo málo, cena života je nízka. V tom vidím zásadný hlboký rozpor mierového hnutia: ak nepôjde s cenou života dole, ak nezakalkuluje moment smrti ako prirodzený cieľ života, tak čo s tým urobíme? Návrat perspektívy smrti do života znamená prvý krok k tomu, aby sme začali uvažovať o mieri… V tomto ohľade táto civilizácia zaostáva za Ruskom a, samozrejme, za všetkými fundamentalistickými civilizáciami, ako je moslimská, prípadne japonská. Cena života leží inde. Ako ,obchodník‘ musím povedať, že v ponuke a dopyte je to bohužiaľ tak: ak je inde cena nižšia, nemôžete vy predávať za vyššiu cenu. To platí aj v tejto oblasti. Je ilúzia, že oni pôjdu s cenou života hore. Nie, nepôjdu, alebo nepôjdu hneď. A ak pôjdu, ten moment smrti, jej prezentovanie, teda jej hrozba na svete bude o to silnejšia.“

Ako staroveký Rím

Dnes vidíme, že s cenou života Rusi rozhodne hore nešli. Teda nie všetci. Tí, čo by chceli, za to často platia vlastným životom. O moslimských fanatikoch škoda písať. Ale nemyslím si, že by bolo treba ísť s cenou života dole. Skôr sa nad tým treba zamyslieť trochu inak. Kedysi bol v našej civilizácii prítomný jeden prvok vychádzajúci z vety, že kto položí svoj život za mňa, nestratí ho. Iste je to aj o viere ako o jednom z pilierov západnej civilizácie.

Tu by niekto mohol namietať, že podobne to majú aj moslimovia. Tiež sa obetujú a dokonca skoro každý deň. Ja som však nemyslel obetu pre pár desiatok hnedookých krásavíc. To „pre mňa“, môže byť napríklad neznámy, stojaci vedľa, pri selekciách v koncentrákoch. Rovnako je za tým ochota bojovať za životy iných, tak, ako bojovali mnohí v zápase s Hitlerom.

Že prázdne reči? Možno, akurát mám čoraz silnejší pocit, že hodnota života sa meria len jeho kvalitou. Európu však potom poráža vlastný konzum. A zároveň sa deje ešte niečo. Prístup k cene života začína byť zvláštne selektívny. Aspoň mám taký dojem, keď čítam reportáže z utečeneckých táborov alebo z miest, kam sa utečenci snažia dostať.

Európa pripomína čosi medzi science-fiction a starovekým Rímom. Elysium sa volal ten film. Časť ľudí, teda tí bohatí, čo si to môžu dovoliť, žije na umelo vytvorenej vesmírnej stanici, kde je blahobyt, lieky atď. Zbytok ľudí živorí na zemi. Tí z Elysia spravia čokoľvek, aby si svoj svet ubránili. A podobnosť s Rímom, teda jeho koncom, sa ponúka tiež. Konzum a morálny rozklad stáli na začiatku jeho konca. Ríšu v takom stave potom nebol pre tých s mierne iným prístupom k „životu“ problém rozložiť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie