Denník N

Listy Deža Ursinyho so synom sú knihou, na akú nezabudnete

Začali spolu bývať v jednom byte a prišli na to, že najlepšia forma komunikácie je písomná. Ich listy teraz vyšli a je to viac než len rodinná korešpondencia spred dvadsiatich rokov.

Ak otec a syn vôbec za niečo stoja, vždy je medzi nimi napätie, niekedy aj životu nebezpečné,“ píše otec potomkovi a je to aj varovanie, že zbližovanie zabolí.

„Budeme sa musieť učiť obidvaja spolupracovať a pevne verím, že sa to naučíme,“ pokračuje syn v úprimnom dialógu. V listoch, ktoré okrem ich dvoch nemal nikto čítať.

Aj otcovia sú zavše hanbliví

V polovici roka 1994 sa k Dežovi Ursinymu do panelákového bytu v bratislavskej Dúbravke nasťahoval jeho 17-ročný syn z prvého druhého manželstva Jakub.

K fanúšikom sa práve vtedy dostal jeho nový – a posledný – album Príbeh, hudobník a skladateľ sa však už po odchode zo štúdia nevenoval hudbe. Pracoval na dokumente Interrupcia, eutanázia, trest smrti, samovražda a zápasil s recidívou rakoviny. Syna mu do opatery zveril rozvodový súd a matka sa rozhodnutiu nepriečila, naopak.

„Vraví, že Kubo chodí neskoro domov, je drzý a nepočúva…Vraj sa ’potatil’ a ona už nemieni znášať ’jeho vo mne’,“ tlmočil s iróniou postoj bývalej manželky Dežo Ursiny pražskej priateľke Zdenke Krejčovej. Tieto listy vyšli posmrtne v knihe Moja milá pani (2007).

Trochu iné listy však súbežne vznikali zo spolužitia syna s otcom v jednej domácnosti. Putovali bez poštovej známky z jednej izby do druhej. Delili ich často týždne, počas ktorých pisatelia spolu bývali, varili, starali sa o psa Havrana a mohli sa porozprávať kedykoľvek priamo.

Práve to však nešlo ľahko („Nielen synovia sú hanbliví, zavše aj otcovia“) a listy sa zdali lepším riešením.

21. október 1994, keď vznikol prvý, nájdeme v listoch Zdenke Krejčovej: „Modlil som sa za tmy hádam hodinu tak tuho, že som nedokázal Kubovi, ktorý odchádzal na nultú hodinu a nepovedal mi večer o tom, odpovedať na pozdrav inak ako srdcom, a keďže som si nebol istý, či bolo jeho srdce nastavené na príjem, napísal som mu teraz ráno, skôr než som začal písať Tebe, dlhý list, veľmi úprimný, v nádeji, že písané slovo sa mu môže vryť hlbšie ako hovorené, lebo je naučený nepočúvať. List ho čaká na posteli, no kedy si ho nájde, neviem.“

Je polovica 90. rokov. Slovo zen znie cudzokrajne, ezoterika vonia niečím novým, vyliečiť si nádor šťavou zo zeleru neznie ako hlúpe hoaxy z webu.

Dežo Ursiny odmieta oficiálnu liečbu rakoviny, navštevuje liečiteľov na Filipínach, v Bulharsku, robí si poriadok vo vzťahoch. Na nálade prvých listov cítiť tretiu 42-dňovú hladovku. Do vzťahu so synom vkladá porciu nádeje. Zatiaľ mlčí o tom, ako sa mu kráti čas.

Ani gymnazista Kubo neprežíva ľahké časy („Nikdy som necítil takú zmenu ako za posledný rok, ale všetko je pre mňa zachmúrené“). Rieši banálne aj tie menej banálne problémy puberty, objavuje literatúru, snaží sa rodičovi porozumieť. Inštinktívne chápe, že na niečo ešte nedorástol. Otcovi však vie povedať nepríjemnú pravdu o ňom samom.

Vzťah, ktorý sa na začiatku ťažko javil symetrickým, sa postupne mení. Stáva sa „písomným seba-objavovaním“, v ktorom sa adresáti učia jeden od druhého. Tak ako obyčajná psychoterapia, ani toto zbližovanie nemohlo byť v každej chvíli príjemné.

Ale keďže „robiť to formálne nemá zmysel“, váhu má „len to, čo vychádza zvnútra,“ a všetko je lepšie ako povrchná harmónia vo vzťahu, kde sa veci nehýbu, výsledkom je niečo niečo, čo je autentické, skutočné a živé – čo ich oboch presahuje a teraz je znovu živé pred nami.

Vždy sa dá stroskotať a všetko stratiť

V tom je vlastne odpoveď na pýtanie sa, či zverejniť niečo také, hoci po dvoch desaťročiach. Či to nie je neslušné, či to nie je voyerizmus, nejaká forma bulváru a nazízanie do súkromia človeka pred jeho koncom.

Odpoveď je nie – lebo je to silná kniha. Budete si pamätať nielen to, že ste útly zväzok čítali. Budete si pamätať, presne kde a presne kedy ste ho čítali. Nie je to len ďalšia trofej do zbierky ursinológov, ktorí si chcú doplniť obraz legendy o Ursinyho-otca. Je to ten druh čítania, čo má silu znepokojiť a rozpúšťať ľahostajnosť. Ako píše Ivan Štrpka v predslove: „Tie listy sú dôverným zrkadlom otca a syna. A dnes už práve preto nepatria len im dvom.“

Dežo Ursiny zomrel 2. mája 1995. Zlom v ich listoch prišiel tri mesiace predtým a my môžeme len neslušne hádať, či sa na ňom paradoxne podpísalo aj vedomie konca. Strach existuje len tam, kde je nádej – čítame tu doslova a tón zvyšku listov prestupuje zmierenie.

Nie je to rezignácia po prehratom zápa­se, je to práve uvoľnenie po kŕči a praktické správy, ktoré nahradzujú to, o čom je možné iba mlčať. Alebo aj poučenie budhistu, že nič z toho, čo sa dá dosiahnuť v živote, sa nedá považovať za isté a trvalé. Vždy je možné stroskotať a všetko vydobyté ľahko stratiť. Vznešené reči o zene sú jedna vec, alkoholizmus druhá.

Listy sú len výsekom z dvoch životov a nevieme o tom, čo v nich nie je. Keby to bola literatúra, bola by to možno kniha roka. Toto nie je literatúra. Môže to však byť aj výzva a meradlo pre ostatných literátov na Slovensku, ako veľmi pozorný sa vôbec dá byť k sebe.

Jakub Ursiny: Je to silné, ale aj bolestivé

Ako vznikol nápad vydať vaše listy s otcom?

Pôvodne som mal viac materiálu, ktorý som dal dokopy. Filmové scenáre, poviedky, skeče básničiek, texty a medzi nimi boli aj listy. Rozmýšľal som, čo s tým. Oslovil som Mareka Šulíka, nech sa na pozrie a on potom povedal, že by sa mu najviac páčilo vydať samostatne iba listy.

Kniha má malý formát a necelých osemdesiat strán. Je to vaša kompletná korešpondencia?

Sú to všetky listy.

Spomínate si, čo vám napadlo, keď ste začali spolu bývať, zrazu od otca dostali prvý list a začali si navzájom písať?

Len si pamätám, že Dežo ma k tomu pomaličky dokopal a potom sa to rozbehlo.

Dnes ste sám otcom, dozvedeli ste sa z čítania listov s odstupom času niečo nové?

S odstupom rokov už si človek úplne presne nepamätá na detaily vzťahov a myšlienky, čítal som to nanovo. Ale emocionálna stránka je pre mňa stále veľmi silná a hlboká, zároveň aj bolestivá. Pretože to je bolestivé. No nemyslím si, že knihe to uberá na hodnote a kvalite.

Najmrazivejšie pôsobí posledný Dežov list, ktorý je vlastne závetom. Po ňom však prichádza ešte jeden doplnok. List, ktorý ste otcovi napísali v januári 2014.

Marek Šulík to riešil s Marekom Leščákom a prišli s nápadom, že by to na záver chcelo list zo súčasnosti, ako taký nejaký časový oblúk. Ja by som to možno nechal čisté, ale potom sme sa zhodli, že to bude lepšie. Aj ako isté odľahčenie, po tej hrči, čo zostane po čítaní v hrdle. Že ten záver jednoducho nevyznie ako taká klada.

Kultúra

Teraz najčítanejšie