Prekladateľka Marta Ličková: Moja hlavná starosť bola, aby sa raz ukázala pravda

Máte za sebou krásny, naplnený, hoci nie bezproblémový život. Ako si spomínate na svoje detstvo?

Bezproblémový a jedine šťastný život neexistuje. Ja som však mala šťastie v tom, kde a komu som sa narodila. Moji rodičia sa mali veľmi radi. Boli mladí, mali dve malé dcéry, medzi mnou a sestrou bol len dvojročný odstup. Boli sme veľmi harmonická rodina. Rodičia sa nezvykli hádať. Pamätám sa, že sa raz povadili pre nejakú hlúposť, tuším kabát alebo také dačo. Mala som vtedy asi päť rokov. Vyšla som do záhrady presvedčená, že rodičia sa teraz asi rozvedú. Povedala som si, že ak to tak bude, tak ja nechcem žiť. Zišla som na prašnú cestu, sadla si doprostred a čakala, kedy ma prejde nejaké auto. Lenže autá vtedy nechodili, chodil len jeden autobus ráno a druhý večer. Takže napokon ma to čakanie omrzelo a vrátila som sa domov.

Môj otec bol evanjelický dedinský farár rovnako ako jeho otec, no môj otec popri farárstve aj gazdoval. Inak by sme nemali z čoho žiť. Navyše nás so sestrou neskôr rodičia dali študovať, teda musel zarobiť aj na naše štúdium. Za to jeho gazdovanie, že sa nebál roboty, ľudia z dediny otca veľmi uznávali. Bol jedným z nich a okrem toho im každú nedeľu vedel povedať slovo Božie z kancľa. Keď bolo niekomu zle, vždy pomohol, vždy prišiel, zavolal lekára. Zverolekára zvládol robiť aj sám; keďže kedysi študoval medicínu, základné veci ovládal.

Keď sa niekde niekto s niekým doma pohádal, prišli sa radiť k nám na faru. Vtedy sme so sestrou striehli za dverami a načúvali, čo sa bude diať. Otec im zakaždým vedel poradiť a vždy sa to skončilo tak, že im povedal, že pre takú hlúposť si snáď nerozbijú rodinu.

Keď sa teraz nad tým tak zamýšľam, otec bol vtedy jediný vysokoškolsky vzdelaný človek v dedine. Okrem neho bol v obci ešte výborný učiteľ; ten mal vyštudovaný učiteľský ústav. Mali sme tam cirkevnú školu s ôsmimi triedami. Všetci, ktorí sme pokračovali do gymnázia, sme boli výborní žiaci. Nechápem, ako to bolo možné, ale bolo to tak.

Ktorý z rodičov vám bol povahovo bližší?

Otec. Bol veľmi veselý, veľký optimista. Často sme spolu chodievali do vinice, zhovárali sme sa o kadečom, rozprával mi všelijaké historky. Mamička bola prísnejšia, náročnejšia, trvala na veciach, no dobre robila. Od malička od nás napríklad vyžadovala, aby sme ovládali tri jazyky. Dokonca aj rozprávkové knižky sme mali v troch jazykoch.

Vedeli sme po slovensky, to bol náš základný jazyk. Od pomocníc v domácnosti, ktoré u nás vypomáhali, sme sa naučili v slovenčine spievať aj rôzne pesničky a neskôr z nás so sestrou boli vďaka tomu vychýrené speváčky.

Druhým jazykom bola pre nás maďarčina. Narodila som sa v začiatkoch prvej Československej republiky, v roku 1926, sestra o dva roky skôr. Moji rodičia teda absolvovali ešte maďarské školy. V Maďarsku sme mali aj veľkú rodinu, takže ak sme sa chceli zhovárať napríklad s krstnými rodičmi z Kaposváru, museli sme vedieť po maďarsky.

No a tretím jazykom bola nemčina. Otec mal nemecké korene, jeho predkovia boli banskí inžinieri, ktorí voľakedy prišli do Banskej Štiavnice. Tam žila jeho mama, moja stará mama. Tá s nami hovorila po nemecky. Okrem toho sme mali u nás doma každé leto dievčatá z nemeckých rodín zo Spiša, napríklad zo Spišskej Belej alebo z Kežmarku. Nemali nijaké iné povinnosti okrem toho, že s nami čítali, spievali a konverzovali po nemecky. Pamätám si, že ešte aj v dospelom veku sa hlásili k našej rodine. Mali sme spolu ohromné zážitky, bol to výborný systém jazykovej výučby. Keď som teda išla v desiatich rokoch do Banskej Bystrice na gymnázium, ovládala som perfektne tri jazyky.

Ako ste získavali vzťah k literatúre?