Autorka nového filmu o Gottovi: Keď Karel ochorel, už viac nemal potrebu sa na niečo hrať

Vo štvrtok 1. októbra uplynul rok od smrti Karla Gotta. Posledný rok jeho života ho navštevovala dokumentaristka Olga Malířová Špátová a výsledkom je film Karel, ktorý vstúpi do kín 15. októbra.

Malířová Špátová v rozhovore pre český Deník N vraví o tom, ako sa Karel Gott rozrozprával o podpise Anticharty, ako ho zmenila choroba, ako sa lúčil s blízkymi, a aj to, prečo vo filme chýbajú otázky na konšpiračné teórie, ktorým Gott veril.

Na natočenie tohto filmu vás oslovila priamo rodina Karla Gotta. Predpokladám, že ste netušili, že životopisný film bude prerývaný záznamom o spevákovom odchádzaní. Aký mal byť film pôvodne?

V roku 2009 som natočila pre Novu dokument Fenomén Gott. Pred dvoma rokmi mi Gottovci zavolali, že by si priali, aby sme spolu natočili celovečerný film, určený do kín. Mal byť o celom Karlovom živote, taký darček k jeho osemdesiatinám.

Môj prvý pocit bol, že sa nechcem opakovať. Na druhej strane som si veľmi priala ešte niekedy v živote Karla stretnúť profesijne a natočiť s ním niečo hlboké a ľudské.

Ten prvý film som nakrúcala ako 23-ročná a v niektorých smeroch som ešte nebola dosť odvážna, napríklad keď išlo o politiku. Teraz som si uvedomila, že musím ísť aj do boľavých tém, ako je práve politika, choroba, vzťahy. To som Karlovi povedala hneď na prvej schôdzke.

On sa na mňa pozrel tými svojimi modrými očami a chcel dopredu vedieť, ako si to predstavujem. To je pri dokumente problém, pretože neviete, kam vás natáčanie zavedie. Karel to, naopak, chcel mať vopred jasné a sám sa na vymýšľaní niektorých scén podieľal. Keď nejaká nemala pointu alebo vtip, bol viditeľne nervózny.

Našťastie sa tam objavili nečakané a neplánované momenty. Trebárs ako tabletka na srdce, ktorá mu spadne na zem a Ivana ju hľadá pod stolom. Karel vedel, že ho pri tom nakrúcam, a bol úplne odzbrojený a nerád.

V takýchto scénach sa už „neustrážil“, ale verím, že keby to teraz videl, smial by sa. Veď to bolo krásne symbolické, že nám spadne práve to, čo potrebujeme najviac, v tomto prípade liek na srdce.

Vzhľadom na okolnosti, za akých film Karel vznikal, som nečakal, že sa tam pustíte aj do takej horúcej témy, ako bol podpis takzvanej Anticharty.

On o tom začal hovoriť sám, spontánne a tak sprudka, ako som ho predtým nezažila. Možno je to na zábere vidieť, že som ho ani nestihla doostriť.

On tou chvíľou, keď podal diablovi ruku, štyridsať rokov veľmi trpel a zlostil sa. Mal obavu, či tým neublížil iným ľuďom, pretože sám sa celý život správal slušne, nikdy nikoho neohováral, neudával, nekritizoval – a zrazu toto.

Dlho o tom nebol schopný hovoriť. Nevravím, že pre to mám pochopenie, ale nechcem to ani odsudzovať.

Pre mňa je jednou z najdôležitejších scén filmu tá, kde Karel cituje básnika Li Po, ktorý hľadí za divokými husami letiacimi na západ a hovorí si: Kiež by som mohol ísť s nimi!

Karel bol dušou chlapec, ktorý chcel jednoducho žiť a spievať. Ako na inom mieste hovorí historik Petr Blažek, Gott nebol žiadnym zástancom režimu. Len sa jednoducho veľmi bál, aby nebol odlúčený od svojich fanúšikov.

Stratil by tým úplne všetko, čo mal, celý svoj dar. Dnes si to nikto nevie predstaviť, že sa slávny Karel Gott bál…

Karel Gott sa celý život štylizoval, aj mimo pódia ste mali pocit, že hrá, ako by bol neustále pred kamerou. Ako ste sa mu dostávali „pod kožu“?

Tým, ako sme sa vnárali do rôznych osobných tém, pre neho veľmi podstatných, začal byť postupne pred kamerou sám sebou. Niekedy to trvalo dlhšie, ale potom sa to zlomilo a ja som si hovorila: Áno, teraz už je to Karel.

Vyžadovalo si to dlhšie natáčanie, snažila som sa vytvoriť atmosféru bezpečia a pohody, aby Karel nemal pocit, že hovorí niekde na javisku pre ľudí, ako bol zvyknutý celý život. Veľmi som si priala, aby sme boli úplne bezprostrední, rodinní.

Potom Karel ochorel a ja som si uvedomila, že keď je človek chorý, nemá chuť ani potrebu sa na niečo hrať, niečo predstierať. Mala som to šťastie, že som to s ním zažila.

Cením si jednu scénu z vášho dokumentu, na ktorej je spomalený záber jeho ruky, ako gestikuluje pri speve a do toho sa ozýva plieskanie vtáčích krídel. Vtáky boli obľúbenou témou jeho textára Jiřího Štaidla a aj vy ste ich vo filme použili.

Jirka bol pre Karla veľkou témou, rovnako tak motív vtákov, o ktorých Štaidl často písal. Trebárs pieseň Žaluju ptákům napísal v čase, keď padla železná opona v roku 1969. Jirka bol Karlov asi najbližší kamarát. A blízkych kamarátov Karel veľa nemal, čo by človek netipoval.

Prečo sa na Karla viac nepýtate iných ľudí? Natočili ste vlastne také to „o Gottovi s Gottom“. Nemali ste pocit, že sa tak veľa podstatných vecí nedozviete?

Ja som to tak chcela. Chcela som byť len s Karlom. V tých intímnych chvíľach, s rodinou, navštíviť s ním len pár priateľov. To, ako o ňom niekto hovorí, sme už videli a nebolo to pre mňa ani dostatočne intímne a filmové.

Tak som si vybrala Jiřího Suchého a Ladislava Štaidla, aby sa spolu vrátili ku Karlovým začiatkom, alebo Martu Kubišovú, ktorá je zase schopná povedať, že mu nemá nič z minulosti za zlé.

Jednoducho som chcela, aby Karel pri všetkom bol, hoci on sám hovoril: „Olinka, nechcete sa s tými ľuďmi o mne porozprávať?“

Mňa však zaujímalo, aby to šlo všetko cez neho, hoci to bolo náročné, keď musel byť osobne pri všetkých záberoch. Často sme so zvukárom niekde čakali a vôbec sme nevedeli, či s Ivankou dorazí, pretože mu v ten deň nebolo dobre. Lenže Karel vždy prišiel.

Váš muž, známy kameraman Jan Malíř, je len o nejakých desať rokov mladší, než bol Karel Gott. Pomohlo vám toto spolužitie lepšie sa naladiť na 82-ročného človeka, vekovo vám veľmi vzdialeného?

Tá téma je mi blízka, asi nie je náhoda, že som ten film natočila ja. Prečo mi prišlo nakrúcanie tohto filmu do života a prečo som si vybrala taký vzťah.

Vidím na tom, ako sa obaja starší oteckovia správajú krásne ku svojim malým dcéram. Karel je tam zrazu pre tie dievčatá. Už nepracuje tak aktívne, ako bol zvyknutý, ale vedie s nimi dialógy o živote, čo vo filme ukazujeme na scéne, kde im vysvetľuje, čo to znamená carpe diem.

Moje dievčatko je ešte malé, ale veľmi by som si priala, aby sa s mojím Honzom tiež takto rozprávali. Vlastne sa to už začína. V oboch prípadoch sledujem, ako sa dokáže otecko deťom venovať a ako si všetci želajú, aby tu bol pre nich čo najdlhšie. Osobne sa ma to teda dotýka.

Môj muž sa navyše s Karlom poznal desiatky rokov a nie je pre neho jednoduché, že Karel odišiel.

Keď som sa vás pýtal, či nie je náročné spájať prácu režisérky aj kameramanky, odpovedali ste, že až keď si to aj sama točíte, dávate filmu osobný pohľad.

Jedine tak máte kompletné autorstvo. Nič tým neoklamete, za všetko si môžete sám, nemôžete nikomu nadávať za to, že ste nenakrútili nejaký detail.

Svoje filmy si vždy aj točím. Je to fyzicky náročné, až si niekedy zo žartu hovorím, čo vlastne robí taký režisér, ktorý si film sám netočí? Má vôbec niečo na práci?

S kamerou sa ocitáte v situáciách, kam by ste sa iba ako režisér nedostali. Režisér by nešiel s Karlom až na javisko alebo do nemocnice, kameraman musí.

Premýšľal som, čo mi vo filme chýba. V posledných desaťročiach ľudia spoznali ešte jedného Karla Gotta – človeka, ktorý verí konšpiračným teóriám a má tajné vedomosti o tom, kto riadi tento svet. Bola to pre vás príliš marginálna téma?

Hovorila som s ním o tom. Nakrútili sme asi pätnásťminútovú spoveď, na ktorej začiatku si vzal pivo a uťahoval si sám zo seba, hral opitého Gotta, ktorý hovorí nezmysly.

Potom mi to začal vysvetľovať a ja som pochopila, že to nepatrí do tohto filmu. Rozprával mi, ako ho do týchto vecí rôzni ľudia po svete zasväcovali a on sám si o tom načítal množstvo literatúry.

On tomu naozaj veril a patrilo to k nemu. Ja som však cítila, že to nie je možné v trojminútovej sekvencii zrozumiteľne uchopiť.

Bohužiaľ, nepodarilo sa mi zachytiť ani veci, ktoré s tým súvisia – jeho vážny záujem o históriu a svetové dianie, o výtvarné umenie, židovstvo… Mal knižnicu plnú kníh o histórii. Bol to jeden z bodov scenára, chcela som hovoriť o jeho veľkej knižnici, ale vždy do toho niečo prišlo.

Pripomínala som mu: „Karle, tie knihy,“ a on to stočil inam: „Poďme urobiť ten záber sem, keď tu máme také krásne svetlo a práve prišla Charlottka…“ Nakoniec sme sa k tomu nedostali.

Karel Gott mal židovský pôvod?

Nemal, ale židovstvo ho zaujímalo, rád rozprával židovské vtipy. Pred dvanástimi rokmi som s ním nakrúcala v Jeruzaleme a v Tel Avive, kde mal koncert. Bolo vidieť, ako tú tematiku miluje, fascinovalo ho to. Zaujímalo ho všetko dobrodružné, tajuplné. Sám hovoril: „Ja nechcem, aby ten náš film bol iba dobrý… chcel by som, aby bol aj napínavý.“

Nakoniec napínavý bol. Ale inak.

S tým sme, samozrejme, pracovali. Najskôr si poplačete a potom s tým pracujete, aby vznikla určitá dráma. Človek musí odhliadnuť od toho, že ide o Karla, ktorého miluje, a zaobchádzať s tým už trochu ako s hraným filmom.

Keď sa objavil Gott na verejnosti po tom, čo vyšla najavo jeho choroba, zrazu sme videli úplne iného Gotta. Je to vidieť aj vo vašom dokumente. Akoby z neho vychádzala určitá hĺbka, hádam aj múdrosť. Myslíte, že to v ňom bolo stále alebo k tomu dospel až v konfrontácii s ochorením a starobou?

Máte pravdu, že pred dvanástimi rokmi som poznala iného Karla než teraz. K ľuďom sa správal stále rovnako, ale vtedy to bol v dobrom slova zmysle frajer, fešák, po ktorom ľudia na celom svete šaleli.

Tentoraz to bolo iné. Karel bol krehkejší, bola tam, ako hovoríte, určitá hĺbka… Určite to bolo tým, že odložil všetky masky a nič neskrýval. Nemal to už zapotreby. Zmenil sa aj vizuálne. Stále bol však krásny.

Mne ako vzdialenému pozorovateľovi sa zdalo, že Karel Gott pekne zostarol aj zomrel. Že to bolo takmer príkladné.

Bola by som rada, keby sa nám to všetkým podarilo tak ako jemu. On navyše dostal možnosť sa niekoľko mesiacov so svojimi blízkymi lúčiť.

Obchádzal svojich priateľov, oslávil osemdesiatku so všetkými svojimi dcérami, čo som nakoniec vo filme nepoužila… mal aj veľkú oslavu v Divadle Na Jezerce s ľuďmi z brandže…

Postupne sa so všetkými rozlúčil. Dotočil film, dopísal knihu, dospieval. Všetko po sebe ukončil a uzavrel. Jeho najbližší s ním verne čakali, kedy príde moment konca. S láskou a veľkou starostlivosťou.

Ivanka je pre mňa symbol, ako môže byť ku koncu života partnerský vzťah naozajstný a láskyplný. Karel jej neustále ďakoval za to, čo pre neho všetko robí.