Denník N

Potulky krajinkou na prahu Únie

Po takmer dvadsiatich rokoch vychádza torzo zamýšľanej knižky Eugena Gindla o Slovensku. Ide hlavne o literárnu reportáž, no je to aj esej, próza a tak trochu aj scenár k dobrodružnému filmu. Knihe Zaživa v Tramtárii neublížil ani čas, ani to, že napokon zostala nedokončená.

V posledných piatich rokoch začali celkom nenápadne vychádzať všetky knižky Eugena Gindla, ktoré tu mali byť už dávno. To nie je výčitka, len konštatovanie. A zároveň aj radostný povzdych, že sa tak (konečne) deje, lebo, čo si budeme nahovárať, nemuselo by sa – veď veľa vecí, ktoré by sa diať mohli, ba mali, sa u nás skrátka nedejú.

Začalo sa to knižkou Čelom vzad, ozvena! v roku 2015 (autor tohto textu bol jej spoluarchitekt i spoluarcheológ). Ide o komentovaný prierez tridsiatimi troma rokmi Gindlovej reportérskej tvorby – zo Slovenska i spoza hraníc. V roku 2018 vyšla knižka Svetobežník bez pasu, vydarený pokus o rekonštrukciu životnej dráhy pukanského globetrottera Samka Šikeťa a jeho potuliek šírym svetom.

Prednedávnom, na začiatku roka 2020, vyšla po prvý raz knižne aj Gindlova beletristická „oral history“ zo života maliara Kolomana Sokola Maestro de los Maestros. A aby bol výpočet kompletný, na začiatku leta vyšla aj jeho slovenská (para)reportáž Zaživa v Tramtárii, kniha, v ktorej vzkriesenie sme už vlastne ani nedúfali.

Torzo veľkej knihy

Začalo sa to v roku 2002. Eugen Gindl vtedy dostal ponuku z Inštitútu pre verejné otázky, aby napísal niekoľko intímnych textov o Slovensku, ktoré by mohli byť súčasťou každoročne vydávanej knihy štúdií o slovenskej realite. Tento nápad zrel a napokon dozrel do oveľa väčších rozmerov. Gindl sa rozhodol pešo prechodiť všetky regióny, ktoré tridsať rokov navštevoval ako reportér a ktoré dobre poznal z rôznych životných etáp.

Chcel pocítiť krajinu na podošvách svojich topánok, páľavu v unavených svaloch, chcel kráčať, teda myslieť a meditovať (cogito ergo…). A popri tom sledovať, ako sa zmenili dedinky, ako vyrástli mestá a scvrkli sa mestečká, nezabúdajúc, prirodzene, ani na ľudí – pozrieť sa na to, čo sa od tých dávnych čias naučili a na čo zabudli. Do textu tak mala vstúpiť aj dynamika časozberného dokumentu, žiaľ, zo zamýšľanej knižky zostalo len torzo – autora zradil pohybový aparát,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie