Výnimočne krehká hudba

Keď sa mladá americká príležitostná herečka a pesničkárka s indickými génmi Norah Jones (celým menom Geethali Norah Jones Shankar, 1979) skoro ako kométa objavila na oficiálnej hudobnej scéne, spôsobilo to istý druh šokového prekvapenia. Totiž – jej debutový album Come Away With Me (2001) obsahoval vzhľadom na mladý vek renesančnej umelkyne nesmierne vyzretú kolekciu piesní z pomedzia džezu a popu, infiltrovanú odrobinkami country, a prakticky okamžite ním dokázala očariť nielen široké publikum, ale aj nezanedbateľné množstvo hudobných kritikov. Predalo sa 30 miliónov nosičov a ona následne dostala päť ocenení Grammy, čo je na debut tohto typu naozaj unikát.

Odvtedy ubehlo dosť času a dcéra známeho indického hráča na sitare Raviho Shankara, ktorý značným spôsobom ovplyvnil tvorbu The Beatles (ale najmä kompozície Georgea Harrisona), a nevlastná sestra pozoruhodnej skladateľky aj sitaristky Anoushky Shankar vydala šesť štúdiových sólových albumov a získala ďalšie štyri ceny Grammy, päť Bilboard Music Awards aj štyri World Music Awards.

Paralelné kapely

Okrem sólových projektov je však naporúdzi viacero nahrávok s ďalšími interpretmi, v podstate tvoriacimi jej paralelné kapely ako „zenové výhybky“ proti osobnému vyhoreniu. Tak si ako klaviristka vytvorila The Little Willies – príležitostne vystupujúcu superskupinu alternatívnej country s energiou klasického rock´n´rollu a „prihrávkami“ bluesovej gitary, potom kapelu kabaretného indie rocku El Madmo, kde exceluje ako gitaristka, alebo Puss’n Boots ako iný druh country alternatívy, založený skôr na gitarovo-husľovom zvuku, kde kraľuje ako huslistka.

Korunu všetkým „úchylkám“ nasadila platňou Foreverly (2013), kde v duetoch s „punkovým krikľúňom“ Billiem Joem Armstrongom z Green Day(!) pre­spievala kompletne celý druhý album amerického bratského dua Everly Brothers – veľkého predobrazu nesmrteľných Simona a Garfunkela, nazvaný Songs Our Daddy Taught Us (Pesničky, ktoré nás naučil náš tatko) z roku 1958, pohybujúci sa na hranici medzi country, folkom a rock‘n‘rollom. Všetky tieto bočné aktivity Norah Jones len svedčia o jej pracovitosti aj túžbe implementovať do svojich pesničiek a textových myšlienok ďalšie a ďalšie ozveny nových a iných muzikálnych aj muzikantských vplyvov.

Aktuálna ôsma štúdiová sólová nahrávka Pick Me Up Off The Floor (Blue Note Records/Universl Music, 2020) vznikla viac-menej náhodou, lebo pôvodne album neplánovala nahrať. Po tom, ako v roku 2016 ukončila koncertnú šnúru k ostatnému CD Day Breaks, na ktorom sa vrátila k obľúbenému klavírnemu džezu, opustila cyklus vydávania albumov a v rokoch 2018 aj 2019 si natočila sériu krátkych skladieb s rôznymi muzikantmi.

Kompaktný odpad

Z nich vybrala a za tri dni znova nahrala sedem singlov, ktoré vydala na necelých 30 minút trvajúcom CD Begin Again. Piesne, ktoré Norah Jones doteraz nikdy oficiálne nevydala a ležali len tak ako váľajúci sa zásuvkový odpad, si pomaly, ale isto našli svoje miesto na novom albume. Nemožno ho však považovať za nesúrodú koláž z náhodne pozbieraných skladieb, pretože ako kompaktný celok držia dramaturgicky pokope. „Pri každom nahrávaní vzniklo niekoľko skladieb, ktoré som nikdy nevydala, a tak sa za posledné dva roky nazbierali,“ hovorí Norah. „Postupne ma úplne dostali. Vrývali sa mi do pamäti a uvedomila som si, že istým surrealistickým spôsobom spolu súvisia,“ dodáva.

Základ albumu vznikol ešte počas spomínaného mimoriadne plodného „bočného“ nahrávania v minimálne piatich štúdiách s premenlivými zostavami, ale najmä s bubeníkom Brianom Bladom, ktorý okrem toho, že pôsobí ako džezový hráč (donedávna hral v kvartete so saxofónovým veteránom Waynom Shorterom), je sám špecifickým pesničkárom a účinkuje na šiestich skladbách nahrávky. „Neviem, čím to bolo, ale ostatný rok som cítila toľko kreativity ako nikdy predtým,“ hovorí Norah Jones.

Hlavný singel albumu I’m Alive, na ktorom spolupracovala s Jeffom Tweedym – ten je spoluautorom aj producentom skladby, hrá na akustickej a elektrickej gitare aj base a na bicích hrá jeho syn Spencer –, patrí medzi najvydarenejšie kúsky. Je v svižnejšom tempe s „nepriamym“ feministickým textom.

Pozoruhodne svojím vnútorným napätím pôsobí balada Were You Watching, kde exceluje spievajúca huslistka Mazz Swift, a trocha cítime ozvenu duchov Tori Amos. Sebairóniou presakuje úvodná How I Weep v sláčikovom aranžmáne, rozchody aj vzťahy „riešia“ pomerne neosobne (či z nadhľadu?) This Life  či Hurts To Be Alone alebo Heartbroken, Day After. Mierne banálne vyznieva Heaven Above. Z pokojného plynutia príjemne vyruší tvrdšia gitara vo Flame Twin. Menej obvyklé harmónie prináša Say No More a To Live môže niekomu pripomenúť motív od The Commodores.

Na tejto platni síce Norah Jones neprekročila svoj tieň, ale „pieseň má byť jednoduchá a zrozumiteľná“, mieni ona sama, a mimoriadnou hĺbkou a krásou drží solídnu úroveň. Jedinou škvrnkou na celom projekte je výtvarne nezvládnutý booklet. Ale aká by to bola nádhera na viacero počúvaní bez chybičky.