Denník N

Som sklamaný aj nahnevaný, ale kultúru budeme robiť ďalej, hovorí Marek Adamov

Marek Adamov pred Novou synagógou v Žiline. Foto N - Tomáš Benedikovič
Marek Adamov pred Novou synagógou v Žiline. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kultúrne centrum Stanica Žilina-Záriečie vzniklo pred sedemnástimi rokmi.

V roku 2011 sa združenie Truc sphérique pustilo aj do rekonštrukcie synagógy, ktorú odvtedy prevádzkuje ako multifunkčný kultúrny priestor – aktuálne hostí napríklad výstavu Ceny Oskára Čepana.

Keď prišiel v pondelok večer zákaz všetkých kultúrnych podujatí s platnosťou od prvého októbra, v priebehu jedného popoludnia zorganizovali na Stanici posledný septembrový deň festival s lokálnymi divadelníkmi, tanečníkmi a hudobníkmi. Pravidlá sa v stredu zmenili, no to je už podľa MAREKA ADAMOVA nepodstatné. „Týmito zmätočnými zákazmi len zakrývajú vlastnú neschopnosť.“

V rozhovore hovorí aj o tom,

  • čo im pomohlo zvládnuť prvú vlnu korony,
  • či sa nebáli robiť festivaly a koncerty,
  • čo by momentálne najviac pomohlo kultúre na Slovensku,
  • či je ministerka Milanová oporou pre kultúrnu scénu.

Vlani vám zhorela divadelná sála, ktorú zrejme niekto podpálil. Je korona väčšou skúškou odolnosti?

Vlaňajší požiar bol pre nás nepríjemnejší. Na vírus sa nedá hnevať. Deje sa všetkým, nielen nám. A nedeje sa úmyselne. Vírus nám nechce robiť zle. Pri premiérových rozhodnutiach by som si tým už však taký istý nebol.

Ako vôbec od opätovného sprísňovania opatrení fungujete – máte v tíme človeka, ktorý stíha sledovať a zisťovať, čo ešte môžete a čo už nie?

Čo sa tu dá sledovať? Každý deň čítame noviny a každý deň je to inak. A keby len to. V čase, keď na celom svete zúri Covid a ľudia čakajú v radoch na testy, náš parlament hlasuje celý deň o interrupciách. Veď to nie je normálne.

Ako si vysvetľujete všetky tie náhle zmeny v opatreniach?

Že premiér tejto krajiny sa rozhoduje na základe lajkov na Facebooku. To nie je v poriadku. Jeho rozhodnutia zjavne nevznikajú na základe žiadnych odborných či iných argumentov. Rozhoduje sa z minúty na minútu podľa sociálnych sietí, svojej momentálnej nálady alebo podľa toho, kto ho práve niečím presvedčí – či nevesty, alebo biskupi. A mne sa nechce hrať túto hru.

Z výstavy Ceny Oskára Čepana v Novej synagóge. Foto – Richard Kohler
Z vernisáže Ceny Oskára Čepana v Novej synagóge – v popredí diela finalistky Daniely Krajčovej. Foto – Richard Kohler
Inštalácia finalistu Kristiána Németha. Z vernisáže Ceny Oskára Čepana v Novej synagóge. Foto – Richard Kohler
Časť inštalácie finalistu Jozefa Piláta. Z vernisáže Ceny Oskára Čepana v Novej synagóge. Foto – Richard Kohler
Finalistka Ludmila Hrachovinová počas performancie. Foto – Richard Kohler

Čo to pre vás ako kultúrne centrum znamená, keď sa pravidlá vašej prevádzky zmenia štyrikrát za mesiac?

Prispôsobujeme sa. My totiž sme prispôsobiteľní. Ukazujeme to neustále. A aj vďaka tomu potom vznikajú výnimočné veci a zážitky.

Napríklad tento rok na festivale Kiosk som zažil krásnu performanciu, ktorá vznikla aj preto, že sme si neboli istí, či bude môcť na divadlo prísť viac ako jeden divák a či budú môcť vystupovať živí umelci. Dostal som ako divák kľúče od domu,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Kultúra v karanténe

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie