Denník N

Pri autonehode prišla o rodinu: Od bolesti som nevedela žiť. Ale časť osobnosti, ktorá chcela prežiť, bola silnejšia

Zuzana Medzay. Foto - archív Z. M.
Zuzana Medzay. Foto – archív Z. M.

Keď pred jedenástimi rokmi prišla pri autonehode o manžela a 14-mesačného syna, od bolesti nevedela žiť. „Veľakrát som premýšľala o tom, že skončím so životom. Ale mala som v sebe aj časť osobnosti, ktorá chcela prežiť. Tá bola silnejšia,“ hovorí Zuzana Medzay.

Kým ste boli pred tým, než sa stala autonehoda, ktorá vám úplne zmenila život?

Bola som hlavne mama a manželka, mladá a ešte plná ideálov. Bola som iný človek. No vo svojej podstate som mala rovnaké srdce. Robila som sociálnu prácu v teréne, robila som v rómskej komunite, pracovala som s týranými ženami, zriaďovala som chránené dielne. Mojím vtedajším naplnením bolo mať veľkú rodinu. Keď som sa stala mamou, bola som veľmi šťastná. Často som vtedy hovorievala, že som veľmi obdarovaná, že mám všetko, čo som kedy chcela.

Teraz mi ide hlavou spomienka z nášho posledného spoločného rodinného dňa. Len tesne predtým som si pripravila maliarsky ateliér; synček bol už dostatočne veľký, tak som si povedala, že je priestor a čas aj na vlastnú tvorbu. Bláznili sme sa pri raňajkách. Manžel so synčekom sa naháňali, ja som si sadla a pozerala sa na nich v tichom šťastí. To bolo naše posledné spoločné ráno. Poobede už bolo všetko inak.

Spomínate na to, čo sa stalo? Mali ste silu spomínať alebo ste to celkom vytesnili?

Keď sa stala autonehoda, utrpela som veľa zranení. Bola som škaredo dolámaná, mala som udretú hlavu, prasknutú panvu, rozdrvenú pravú ruku a nohu. Pamätám si zo všetkého len úlomky – ako som sa prebrala na ceste, nad nami boli záchranári, potom úlomok z nemocnice. Bola som pripútaná na lôžko. Vtedy vo mne nastúpili všetky vnútorné obranné mechanizmy.

O všetkom, čo sa týka nemocnice, som nevedela rozprávať celé roky. Nemohla som sa tých spomienok ani len dotknúť. Rozvinula sa vo mne silná posttraumatická stresová porucha. Všetko som vytesnila. Opísala by som to tak, že sa odo mňa úplne oddelili emócie.

Nehoda sa stala v nedeľu, ja som sa ako-tak prebrala až v pondelok. V podstate ma takmer nepretržite operovali. V utorok zomrel syn, to mi oznámili hneď ráno. Vtedy som zošalela, neviem to inak vyjadriť. O dva dni nato mi oznámili,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Podcast Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Kultúra, Rodina a vzťahy, Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie