Molière skončil niekde pri Trnave
Rudolf Sloboda, ktorý zomrel presne pred štvrťstoročím, mal aj menej známu divadelnú minulosť.
„Keby som vedel, že sa dožijem 54 rokov, nebol by som sa tak ponáhľal s písaním. Som pripravený každý deň umrieť, a preto píšem rýchlo,“ povedal Rudolf Sloboda v jednom z rozhovorov. Bolo to v roku 1992 a vtedy to mohlo pôsobiť ako typická slobodovská veta z jeho nikdy sa nekončiaceho dialógu so životom a smrťou, ktorý tematizoval prakticky v celej svojej tvorbe.
Dialógu plného svojráznej filozofie (avšak budovanej na znalosti diel jej mnohých velikánov a jeho obľúbencov na čele s Nietzschem) a neodmysliteľnej zmesi mystifikácie a fabulovania, kde posúval autentické východiská a skúsenosti dômyselnou štylizáciou do absurdnej až grotesknej roviny. Vtedy, tri roky pred jeho dobrovoľnou smrťou, od ktorej dnes uplynulo presne štvrťstoročie, mohla tá úvodná veta pôsobiť ako bonmot, dnes sme radi, že písal tak rýchlo.
Vďaka tej rýchlosti nám po iba 57 rokoch života zanechal úctyhodných pätnásť románov, desiatky poviedok a esejí, zbierku básní, niekoľko kníh pre deti, filmových scenárov a divadelných hier a k dispozícii je aj zatiaľ relatívne skromný výber z jeho denníkov, ktoré po prepísaní majú okolo 5-tisíc rukopisných strán.
To sú pre informovaného čitateľa známe fakty, menej známa je však dávna divadelná epizóda v živote Ruda Slobodu, zviazaná so svojho času veľmi úspešným bratislavským študentským Divadlom u Rolanda, pôsobiacim v prvej polovici sedemdesiatych rokov v rovnomennom pivničnom priestore na dnešnom Hlavnom námestí.
Herečka, ktorá nikdy nevyšla na javisko
„Rudo bol častým návštevníkom našich predstavení,“ spomína jeden z protagonistov tohto divadla Peter Belan, „no ani nám nenapadlo, že raz tak intenzívne zasiahne do činnosti nášho súboru. Mali sme už za sebou tri premiéry vlastných hier, keď v roku 1972 prišiel s prekvapujúcim návrhom, aby sme uviedli Molièrove Smiešne preciózky, samozrejme, v jeho úprave a réžii, pričom prejavil prianie v inscenácii si aj zahrať. Príliš sa nám to nepozdávalo, boli sme autorské divadlo, ale nakoniec sme sa nechali uhovoriť.“
Svoje zohral zrejme aj obdiv k vtedy už známemu a úspešnému spisovateľovi, a tak nadšení divadelníci prežili aj prekvapenie, že hra mala iba asi dvadsať minút. Nastala dosť dlhá práca na úprave a najmä na jej rozšírení či predĺžení.
Belan býval vtedy v činžiaku na Žilinskej ulici a v jeho byte na hornom poschodí sa tak postupne rodila nová inscenácia. „Keď sme zistili, že v hre je aj ženská postava, zbehol som na prvé poschodie, kde bývala istá Maja Bezeková, ktorej sa dovtedy ani nesnívalo, že by z nej mohla byť herečka, a doviedol som ju na skúšku. Rudo bol ňou nadšený, práca napredovala, až sme inscenáciu natiahli na niečo vyše hodiny. K nášmu nadšeniu prispel aj fakt, že Slovenské národné divadlo vtedy vyraďovalo staré kostýmy, ktoré potom putovali do rôznych kultúrnych stredísk, a tak my, ktorí sme si zakladali na civilnom herectve bez kostýmov, sme sa zrazu ocitli na javisku v dobových róbach.“
Preciózky sa U Rolanda, ako sa vtedy bežne hovorilo legendárnemu priestoru (ktorý sa potom stal rodiskom mnohých ďalších divadiel malých javiskových foriem) s miniatúrnym javiskom a hľadiskom s rozmermi sedem krát sedem metrov, rýchlo udomácnili. Treba dodať, že v hre bola ešte jedna ženská postava.
„Išlo o slúžku a do tejto roly sme obsadili dcéru jednej našej známej, pani Maťoškovej. Tá nás prosila, aby sme jej Zuzku, veľmi hanblivé dievča, trochu v divadle oťukali. Mala pravdu, vysokoškoláčka Zuzka bola naozaj neuveriteľne hanblivá, ale divadlo ju zaujalo. A zrejme aj kostýmy, lebo nakoniec došlo ku kurióznemu stavu, že Zuzka sa na každé predstavenie obliekla do kostýmu, no v živote nevstúpila na javisko a svoje repliky ,Pani, ide pán‘ či ,Pane, ide pani‘ hovorila spoza plenty.“
Podľa Belana existovalo niekoľko variantov inscenácie, ktoré boli plne v réžii Ruda Slobodu. „Museli sme byť vždy v strehu, napríklad raz mňa aj Ivana Hudeca vyzval, aby sme si s ním zahrali karty, čo sme vôbec nemali v scenári. Keď sme na to príliš nereagovali, zobral si malý stolík, urazený odišiel do kúta javiska a hral sa s kartami sám.“
So Smiešnymi preciózkami súbor čoskoro odcestoval do Prešova na vtedy najprestížnejšiu prehliadku študentských divadiel Akademický Prešov. „Ani na ceste vlakom nás Sloboda neušetril od prekvapenia. Majka Bezeková vytiahla knihu s Molièrovým textom, aby sme si ho pred vystúpením na súťažnej prehliadke zopakovali.
