Porno dabovali v domove seniorov, Terminátor bol v preklade Ukončovač. Kúzelná zlatá éra pirátskeho videa

Viete, čo je rýchlodabing? Generácii štyridsať plus netreba nič vysvetľovať, mladším tento fenomén asi nič nepovie.

Keď na sklonku sedemdesiatych rokov dorazilo na pašovaných kazetách video do Československa, slabá znalosť angličtiny medzi ľuďmi vytvorila dopyt po ich prekladoch do češtiny a slovenčiny. Zahraničné filmy pre čierny trh dabovali na kolene amatéri – rýchlodabéri. Republikou sa tak okrem zahraničnej popkultúry šírila aj nová forma tvorivosti často plná komických hlášok, ako keď niekto Terminátora preložil ako Ukončovača.

Petr Svoboda rýchlodabing zbiera, starých kaziet má doma tisícky. Podieľal sa na filme Králi videa, ktorého premiéru zastavila korona. Pirátstvo kedysi podľa neho malo kúzlo. „Dnes si nikto nič poriadne neváži. Radosť z objavovania filmov je preč,“ domnieva sa zberateľ.

V rozhovore Petr Svoboda hovorí:

• kto boli dabéri a prečo to robili
• čo mal Karel Gott spoločné s pašovaním kaziet
• či polícia stíhala fimových pirátov
• prečo je rýchlodabing dodnes živý v Poľsku

Ako veľmi rozšírený bol fenomén pozerania pirátskeho videa? Naozaj v tom „išiel celý národ“, ako na osemdesiate roky spomínajú štyridsiatnici?

Naozaj v tom išli všetci, malo to však vývoj a trvalo, kým sa stal zo subkultúry mainstream. V prvej polovici osemdesiatych ste ešte museli veľmi hľadať niekoho, ku komu sa votrieť, aby ste si mohli pozrieť západný film.

Prišli ste k niekomu, priniesli ste mu dajme tomu fľašu a pozeralo sa. Alebo vy ste mali tie prostriedky a kontakty, aby ste si zaobstarali kazety a prehrávač, a potom ste vy boli tým človekom, ku komu sa schádzalo široké okolie.

Čiže v tej prvej polovici osemdesiatych to ešte všetko bolo o kamarádšafte a hromadných projekciách. Okolo videa sa motalo napríklad veľa umelcov.

Kedy sa to zmenilo?

Postupne v polovici osemdesiatych. Prebiehal súboj formátov Beta a VHS, video začalo byť rozšírenejšie, klesali ceny prístrojov aj kaziet a tieto sa dostávali do bežnej výbavy socialistických domácností.

Okolo roku 1987 trh opanoval formát VHS. Video začalo byť skutočným mainstreamom. Celú druhú polovicu osemdesiatok a prvú polovicu deväťdesiatok trvala zlatá éra kaziet s rýchlodabingom. Mal ich úplne každý. A kto ich nemal, tak ich mal sused a išlo sa k nemu.

Pre vás je táto éra kúzelná čím?

Tým, že som v nej vyrastal. Spomínam si na ňu s obrovskou nostalgiou.

Aká bola vaša prvá skúsenosť s videom?

Na to nikdy nezabudnem, bol to film Komando. Už ani neviem, odkiaľ otec pritiahol videoprehrávač. Mohol som mať osem rokov. Vyrastal som na tom, čo sa k nám mohlo dostať zo zahraničnej produkcie oficiálnou cestou: Rozprávka o lietajúcom obuvníkovi, Päťka s hviezdičkou, vrcholom bol nemecký Nekonečný príbeh.

Viete si teda predstaviť, aký šok to musel byť pre dieťa zvyknuté na krotké filmy vidieť naraz Schwarzeneggera, akčné scény, súboje a vybuchnuté autá. Bol som z toho hotový. Ešte v ten deň som si pustil Komando trikrát. Ďalší deň štyrikrát a zavolal som kamarátov. Začali sme s rodičmi chodiť na burzy kaziet a dopĺňať si medzery o filmových žánroch, ktoré sem boľševik nepúšťal.

Čo ste zvykli pozerať?

Najviac sme, samozrejme, hltali akčné filmy. Nad výberom sme ktovieako nerozmýšľali. Stačilo, ak v názvoch boli slová „ninja“, „smrť“ či „bojovník“. To bolo niečo! Niektoré z tých filmov nestali za nič, ale o to nešlo. Hlavne, že to bolo nové, nepoznané, vzácne. Celkovo si človek príliš nemohol vyberať, boli sme radi, že sme sa k čomusi dostali. Potom prišlo osvietenie, keď v lavíne braku zasvietilo niečo naozaj dobré a kvalitné.

Pamätám si, ako môj sused prišiel s akousi kazetou, že to má byť bomba,