Denník N

Ľudia sa jej vyhýbajú, lebo im stále rozpráva o modlení. Aký je život s ľuďmi, ktorí náhle uverili

Ilustračné foto - Flickr.com/francis mckee
Ilustračné foto – Flickr.com/francis mckee

Ak je niekto pobožný viac ako ostatní členovia rodiny, môže byť z toho problém. Hlavne ak sa vytratí tolerancia.

Pred tromi rokmi sa Ivona o svoju sestru veľmi bála. Ani nie tridsiatnička, mama dvoch škôlkarov, sa vážne zranila pri tragickej dopravnej nehode. V nemocnici bola polroka, niekoľkokrát balansovala medzi životom a smrťou, absolvovala viacero operácií vnútorných orgánov aj polámaných končatín.

Po návrate z nemocnice ju čakala dlhá rehabilitácia, kúpele aj premýšľanie o tom, čo bude ďalej robiť v živote, lebo pred nehodou pracovala ako letuška a bolo nepredstaviteľné, že by sa mohla tak skoro, ak vôbec, vrátiť.

„Dalo by sa povedať, že po tej havárii sa z mojej sestry stal iný človek. Teraz nehovorím len o fyzických zmenách, obmedzenej pohyblivosti, jazvách a ďalších zdravotných problémoch, ale o jej celkovom nastavení, postoji k životu, názoroch a konaní,“ hovorí Ivona.

Jej sestra sa počas dlhého pobytu v nemocnici začala utiekať k náboženstvu. „My sme pokrstené katolíčky, boli sme aj na prvom svätom prijímaní, aj na birmovke, ale to bolo skôr preto, lebo sa to patrilo a robili to všetci v našom okolí. Naši rodičia ani starkí z oboch strán nie sú extra pobožní, do kostola skôr nechodili, ako chodili, v dome sme mali zavesený kríž, ale to skôr zo slušnosti, lebo to bol svadobný dar otcovi od krstných rodičov. To sú, samozrejme, také vonkajšie prejavy viery, ale pravdou je, že u nás doma sa nikdy o Bohu nerozprávalo, nemodlili sme sa, nerozjímali,“ vysvetľuje Ivona.

Aj preto ju zarazilo, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vzťahy

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie