Kým Európa zatvára, Číňania začínajú cestovať. Prečo v Číne nemajú druhú vlnu?

Kým v Európe sa začala druhá vlna koronavírusovej pandémie, Čína zažíva najslobodnejšie dni roku 2020. Práve teraz tu prebieha Zlatý týždeň, sviatok, keď Číňania vo veľkom cestujú za svojimi rodinami.

Napriek pandémii tento rok nie je iný. Podľa čínskych úradov bolo minulý víkend v rámci krajiny na cestách 425 miliónov ľudí, čo je skoro 80 percent v porovnaní s minulým rokom. Počet kúpených leteniek dokonca stúpol.

Krajina si to môže dovoliť aj vďaka tomu, že poslednú lokálnu infekciu nového koronavírusu tu mali naposledy v polovici augusta. Denne pribúda najviac niekoľko desiatok importovaných prípadov, odchytených v karanténe.

„Čína je jediný ľudnatý štát, ktorý efektívne dostal smrtiacu epidémiu pod kontrolu. Čínsky národ si ide užiť Národný deň, počas ktorého budú stámilióny ľudí cestovať v rámci krajiny, aby si užili vzácne chvíle oddychu v tomto roku,“ napísali minulý týždeň v editoriáli štátne noviny Global Times.

Práve v Číne pritom vírus preskočil na človeka a v meste Wu-chan začiatkom roka zomieralo vyše sto ľudí denne. Od jari sa však do najľudnatejšej krajiny sveta vo väčšej miere COVID-19 nevrátil a v rebríčkoch potvrdených prípadov Čína klesla na 47. miesto za Českom a v počte oficiálnych úmrtí je 32., tesne pred Ukrajinou.

V oboch ukazovateľoch na počet obyvateľov patrí krajina dokonca medzi najlepšie na svete.

Čo urobila Čína inak, že sa na rozdiel od Európy a USA vyhla druhej vlne pandémie?

Dva hlavné dôvody

Pavel Dvořák je slovenský sinológ a prekladateľ, ktorý žije v Šanghaji. Podľa neho sú dva hlavné dôvody, prečo je situácia v Číne iná ako v Európe a USA.

„Prísne vládne nariadenia a prístup ľudí, ktorí berú situáciu oveľa zodpovednejšie. Oboje však vychádzajú aj z diametrálne iných politických, kultúrnych a hodnotových skutočností a mnohé veci, ktoré sú v Číne úspešné, by v Európe nefungovali,“ hovorí.

Najvýznamnejším faktorom podľa neho je, že Čína nikdy neotvorila hranice. Do krajiny mohli do konca leta prísť len občania Číny, ktorí však následne smerovali do karantény.

„Až do konca leta boli uzavreté hranice pre všetkých cudzincov vrátane tých, čo mali platné pracovné víza, povolenia na pobyt, pracovné úväzky či rodiny v Číne. Nikto sa do Číny viac ako päť mesiacov nemohol dostať,“ hovorí Dvořák.

Podľa neho mnohí, ktorí sa nestihli vrátiť včas, prišli o prácu alebo sa pol roka nemohli stretnúť so svojimi rodinami.

Sčasti sa to zmenilo od septembra, odkedy už Čína pustí občanov EÚ, ktorí mali predtým povolenie na pobyt v krajine.

„Pre ľudí, ktorí nemajú už existujúce povolenie, je celý rok nereálne sa do Číny dostať,“ dodáva slovenský sinológ.

Tých, čo prišli zo zahraničia, čakala dvojtýždňová karanténa v štátnych zariadeniach, za ktoré si platili.

„Domáca karanténa nebola možná. Väčšinou išlo o karanténu v hoteli, aj keď na začiatku bolo ľudí veľa, a tak prebiehala aj na štadiónoch a v školách. Dnes to funguje tak, že polovicu času ste v štátnej karanténe a polovicu v domácej,“ dodáva Dvořák.

Práve v týchto karanténach sa podarí odchytiť všetky importované prípady.

Pri hraniciach s Barmou

Ani čínska hranica nie je úplne nepriedušná. Ak sa však už do krajiny dostane vírus, nasledujú prísne opatrenia.

Dobre to bolo vidieť začiatkom septembra v meste Ruili pri hraniciach s Barmou. Nie je tu prirodzená hranica medzi štátmi, často dochádza k pašovaniu, ľudia na oboch stranách hranice hovoria rovnakým jazykom a zvykli sa často navštevovať.

Začiatkom septembra najskôr v tomto meste zistila dva, potom ďalšie štyri pozitívne prípady. Nasledovalo úplné zatvorenie mesta a pretestovanie všetkých 278-tisíc obyvateľov. V meste ľudnatom ako Košice zaviedli 360 odberných miest a o testy sa postaralo 1200 zdravotníkov.

„Týždeň sa nesmelo vychádzať z domovov, o zásobovanie sa staral štát. Aj po ukončení uzavretia bola väčšina ľudí ďalší týždeň doma a školy boli zavreté. Priechody na hraniciach odvtedy prísnejšie strážia. Podobné uzavretie prebehlo prednedávnom aj v jednej štvrti v Pekingu,“ hovorí Dvořák.

Dva týždne nesmú von z bytu

Martin Šebeňa žije už osem rokov v Hongkongu, pracuje vo finančných službách a je doktorandom na miestnej univerzite. Aj on vraví , že v prípade nového ohniska reagujú čínske úrady rýchlo.

„Okamžite vyhlásia lokalizované lockdowny a nastupuje armáda trasovačov, ktorí dohliadajú na potenciálne kontakty. Všetci musia do prísnej karantény, čo znamená, že žiadni členovia domácnosti sa nesmú voľne pohybovať a všetci si tie dva týždne musia spoločne odsedieť. Vláda zabezpečí stravovanie, takže vôbec nevychádzajú von,“ hovorí Šebeňa, ktorý zároveň pôsobí v Stredoeurópskom inštitúte ázijských štúdií.

Podľa neho je boj s epidémiou pre krajinu aj politická priorita. „Pre čínske vedenie je dôležité ukázať, že sú lepší ako zvyšok sveta a nedopustia ďalšie šírenie. Je to top priorita, preto na manažovanie vírusu idú obrovské finančné aj ľudské zdroje,“ dodáva.

Dvořák vraví, že na rozdiel od Európy tu ľudia nestratili ostražitosť ani počas leta.

„V lete si celé Slovensko užívalo dovolenky a vyzeralo to, akoby si mysleli, že aj korona sa vráti až na jeseň. Žiaľ, vírusy na dovolenky nechodia. V Číne takéto poľavenie opatrení a obozretnosti vôbec neprebehlo, cestovať sa začína až teraz po mesiacoch takmer žiadnych nových nakazených,“ hovorí.

A hoci teraz už ľudia v rámci krajiny cestujú, stále sú isté obmedzenia. Napríklad cestovné kancelárie nesmú robiť výlety mimo Číny a nechodí sa ani do oblastí, kde bol lockdown. Rodiny so školopovinnými deťmi potom podľa Dvořáka nesmú ísť dva týždne do školy.

Hudobný festival sa v auguste uskutočnil vo vodnom parku vo Wu-chane. 

Wuhan wave.

People watch a performance as they cool off in a swimming pool in Wuhan, China pic.twitter.com/sPIdpAmQ6G

— AFP News Agency (@AFP) August 17, 2020

Žiadna alternatíva

Obaja Slováci súhlasia s tým, že na rozdiel od Slovenska v Číne neexistujú alebo sú veľmi slabé alternatívne pohľady na pandémiu.

„Nevznikajú žiadne konšpiračné teórie ani vlny odporu, ktoré sú u nás obrovským problémom,“ hovorí Dvořák.

„Nie sú povolené alternatívne diskusie na témy premorenia či ‚je to len obyčajná chrípka‘ a podobne. Na jednej strane má komunistická strana monopol na informácie vďaka cenzúre, na strane druhej je messaging konzistentný, čo je veľmi dôležitý faktor úspechu,“ dodáva Šebeňa.

Ako v Hongkongu

Šebeňa žije v Hongkongu, kde je situácia trochu iná, no ani tu počet prípadov nestúpol natoľko ako v Európe.

„V Hongkongu sme mali tri vlny. Prvá hneď v januári a vo februári bola potlačená napriek vládnym opatreniam. Ľudia začali nosiť rúška a zdravotnícky personál týždeň štrajkoval, lebo žiadal zatvoriť hranice s Čínou (tie napokon zatvorila ako prvá Čína),“ hovorí Šebeňa.

Druhá vlna podľa neho prišla z Európy a podarilo sa ju potlačiť najmä zvýšením testovania na letisku a prinútením miestnych cudzincov, aby aj oni začali nosiť rúška ako zvyšok populácie.

„Tretiu vlnu (v lete, pozn. red.) spôsobili laxné kontroly na hraniciach, keď na jednej strane všetci pasažieri museli do karantény, no piloti, letušky a námorníci sa mohli po meste voľne pohybovať,“ dodáva Šebeňa.

Vláda v Hongkongu podľa neho pri vypuknutí každej vlny okamžite zatvorila školy, zrušila masové podujatia, obmedzila otváracie hodiny barov a reštaurácií či počty ľudí pri stoloch.

„Hongkong však nikdy nemal lockdown, neustále sa pracovalo a tí, ktorí nemajú možnosť pracovať z domova, chodia od vypuknutia pandémie do práce bez zmeny,“ dodáva.

Aj tu klesla ekonomika, v Hongkongu v druhom štvrťroku o 9 percent HDP v porovnaní s minulým rokom.

„V Hongkongu je výrazný pokles HDP a nárast nezamestnanosti. Čína má oficiálne HDP na rovnakej úrovni, ale nezamestnanosť narástla. Veľa predovšetkým chudobných ľudí z čínskeho vidieka je bez prace. Čína má podobne ako Západ obnovu v tvare písmena K – bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú,“ tvrdí Šebeňa.

Rúška súčasť kultúry

Podľa oboch Slovákov pomohlo, že Čína aj Hongkong mali skúsenosti s prvým SARS-om. „Základným faktorom je skúsenosť so SARS-om z roku 2003, germafobická populácia a dôvera vo vedu. Hongkong má vďaka SARS-u top epidemiológov, ktorí dodávali kvalitné informácie,“ vraví Šebeňa.

Takisto sa tu ľudia od začiatku lepšie chránili a brali situáciu vážne. Rúška tu boli súčasťou hygieny už pred pandémiou.

„V preľudnených ázijských mestách si ľudia berú rúško do metra alebo na miesta s veľkou koncentráciou ľudí úplne bežne, bez ohľadu na epidémie. Rovnako je prirodzené, že si pravidelne dezinfikujú ruky, ale napríklad aj taniere a príbory v reštaurácii. Majú to v kultúre,“ dodáva Dvořák.

Podľa Šebeňu je v Hongkongu od júla povinnosť nosiť rúška všade mimo domu s výnimkou jedenia a športovania. V Číne to podľa neho závisí od regiónu.

„V Šanghaji sú rúška povinné vo verejnej doprave a na vládnych úradoch. V obchodoch a iných vnútorných priestoroch o tom rozhodujú samotné prevádzky,“ vraví Dvořák.

Dvořák však dodáva, že mnohé čínske opatrenia sú u nás úplne nereálne. „No minimálne v zodpovednom prístupe by sa u nás ľudia mohli inšpirovať od Ázie. Veľmi by to pomohlo,“ dodal.