Denník N

Psychologička: O rakovine treba s deťmi rozprávať na rovinu, no nemali by sme pred nimi podľahnúť prílišnému strachu

Lucia Blažková. Foto - archív L. B.
Lucia Blažková. Foto – archív L. B.

Na Slovensku pribudne ročne viac ako 30-tisíc nových onkologických prípadov. Nádorové ochorenie je vždy zásahom do života práve diagnostikovaného pacienta, ale aj jeho najbližšieho okolia – rodiny. Bezprostredne a hlboko sa dotýka aj detí chorého rodiča. Mnohí onkologickí pacienti podstupujú náročnú liečbu. Počas nej sa na istý čas vykoľají bežný chod domácnosti z normálu, no deti veľmi citlivo vnímajú celkové naladenie a situáciu v rodine.

Detská psychologička Lucia Blažková v rozhovore hovorí o tom, ako choroba rodiča zasiahne detskú psychiku a ako môžeme my dospelí pomôcť deťom v tejto „nedetskej“ situácii. Ako mama dvoch malých synov prekonala nádorové ochorenie a stala sa jednou z Amazoniek – občianskeho združenia, ktoré pomáha zvládnuť rakovinu prsníka. O svojom prežívaní napísala knihu Keď sa čas zastaví. Rozhovor prinášame v spolupráci s portálom pre onkologických pacientov Onkoinfo.sk.

Ako prežíva nádorové ochorenie pacient, ktorý je súčasne rodičom?

Oznámenie onkologickej diagnózy je pre človeka vždy šok. Na jednej strane matka alebo otec pociťuje obrovský stres a uvedomenie ‚mám deti, musím prežiť!‘ – zväčša myslí na túto jedinú vec. Na druhej strane prežívanie vlastnej choroby, náročnej liečby a pud sebazáchovy sú natoľko intenzívne a silné, že deti idú do úzadia, pretože pacient sa musí sústrediť predovšetkým na seba. Túto skutočnosť by si malo uvedomiť jeho okolie. Ostatní rodinní príslušníci by sa okrem starostlivosti o chorého mohli zamerať na to, ako túto novú situáciu v rodine prežívajú deti, a nasmerovať svoju pomoc na ne.

Čo znamená pre dieťa, keď jeho rodič, ktorý bol doposiaľ 24 hodín denne pripravený s láskou sa o všetko postarať, sa odrazu musí orientovať na seba? Ako vníma jeho chorobu? 

Prežívanie takejto situácie v rodine závisí nielen od osobnostných vlastností dieťaťa, ale predovšetkým od jeho veku, pretože intelektuálna vyspelosť a emocionálna zrelosť detí má svoje vekové špecifiká. Ani tínedžer ešte nie je taký emočne vyspelý a psychicky odolný ako dospelý človek.

Pochopiteľne, dojčaťu či batoľaťu ešte nič nevysvetľujeme, také malé dieťa ešte nie je schopné pochopiť, čo sa deje. Ale aj ono už dokáže vnímať emócie. Keď je mama v strese alebo smutná, tak to zákonite na dieťa vplýva, napríklad nemusí dobre večer zaspávať, zhorší sa mu nočný spánok. U detí predškolského veku je rozhovor o chorobe veľmi dôležitý a nemali by sme sa mu vyhýbať, lebo deti tohto veku veľmi citlivo vnímajú atmosféru v rodine. Škôlkari sú v magickom období, keď veria na duchov, nadprirodzené bytosti, takže ak im nevysvetlíme, čo sa deje, môžu si v mysli kreovať oveľa horšiu predstavu, než je reálna situácia. Samozrejme, rozhovor vedieme primerane veku, mali by sme vynechať prílišné podrobnosti a detaily, ale gro treba škôlkarovi oznámiť.

Ako má rodič hovoriť s dieťaťom o svojej diagnóze? 

Neexistuje ideálny návod, ako by mal takýto rozhovor prebiehať, no základnou podmienkou je, aby sa chorý rodič na rozhovor vopred pripravil. Po oznámení diagnózy má pacient čo robiť sám so sebou, preto odporúčam dať si týždeň alebo dva na vlastné spracovanie tejto skutočnosti, aby sme boli schopní s dieťaťom komunikovať relatívne vyrovnane a pokojne. Ak toho chorý nie je schopný, môže radšej oznámenie diagnózy prenechať niekomu, komu jeho dieťa dôveruje a s kým má dobrý vzťah – môže to byť partner, dedko, babka. Ideálne je, ak obaja rodičia pristúpia k dieťaťu relatívne zmierení, pretože dieťa bude vnímať ich emocionálne rozpoloženie a príjme túto správu lepšie, bude vyrovnanejšie a pokojnejšie. Samozrejme, pri takom rozhovore môže dôjsť aj k slzám na jednej i druhej strane. Stáva sa, že pacient sa cíti emocionálne pripravený na rozhovor s dieťaťom, no emócie ho premôžu. Je to v poriadku a prirodzené. Nemali by sme však pred deťmi podľahnúť prílišnému strachu. Je dobré uistiť dieťa, že sa mama/otec bude liečiť, že urobí všetko pre to, aby vyzdravel. Samozrejme, ak je stav rodiča vážny – niekedy sú pacienti diagnostikovaní už v metastatickom štádiu a nádej na vyliečenie je nižšia –, nemali by deťom vyslovovať nereálne sľuby. Vždy ho však možno uistiť o snahe pacienta liečiť sa a načrtnúť mu nie klamlivú, ale predsa optimistickú perspektívu. Dieťaťu treba dať následne priestor na vyjadrenie jeho emócií a otázok.

V akom veku dokážu deti vnímať, že ide o nádorové ochorenie? Môžeme pred nimi vysloviť slovo rakovina, ktorého sa boja aj mnohí dospelí? 

Je dobré

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie