Stať sa onkopacientom cez koronu a s malým dieťaťom nie je žiadna sranda, hovorí muzikantka Stanka Apfelová
„Nie, nesnažím sa zistiť, ako sa asi cítila Britney Spears, keď sa rozhodla vyholiť si hlavu. Že aké to je trošku si prevetrať hlavu. Mám rakovinu. Rakovinu prsníkov.“
Takto pred pár dňami začala svoj facebookový status Stanka Apfelová. Známa je najmä ako gitaristka a basgitaristka, tento rok sa jej narodila dcéra a počas pandémie sa dozvedela, že má rakovinu prsníka. Rozhodla sa o tom hovoriť verejne nielen preto, že október je mesiacom boja proti rakovine prsníka, ale aj preto, aby matky nepodceňovali preventívne vyšetrenia počas dojčenia: „Pokiaľ ste toho názoru, že načo nosiť rúška, spomeňte si napríklad na onkologických pacientov, ktorí nemajú počas chemoterapie žiadnu imunitu.“
Nie každý chce a nie každý dokáže o takýchto témach hovoriť verejne. Prečo je to podľa vás dôležité?
Aj keď momentálne už niekoľko mesiacov bojujeme s koronavírusom, čo znamená, že tých nedobrých správ je na sociálnych sieťach dosť, mám pocit, že tieto médiá sú stále vnímané tak, že čo sa týka súkromia, musia byť na nich zdieľané iba tie dobré a krásne veci. Ale život nie je iba o krásnych veciach. Podľa množstva reakcií a podpory, ktoré som dostala, nie som jediná, kto prežíva ťažšie obdobie v živote. Je dobré môcť sa s niekým stotožniť a zdieľať rovnaké trápenie. A tiež by som tým chcela pomôcť aj iným ženám.
Svoj status ste napísali nepateticky, ale zároveň osobne. Dlho ste premýšľali nad vhodnou formou?
Keď mi túto chorobu diagnostikovali a premýšľala som nad tým všetkým, samozrejme po tom, ako prešiel prvotný šok, vedela som, že by som to chcela dať von s odkazom pre ďalšie ženy, ktoré si mylne – ako kedysi aj ja – myslia, že počas tehotenstva a dojčenia sú chránené proti rakovine prsníka. Keďže sa o tom dočítate na internete a dokonca o tom hovoria aj lekári, ako som sa dozvedela od jednej kamarátky, naozaj sme s tým nerátali. Priznávam, raz mi v noci napadla aj táto myšlienka – čo ak to je rakovina. Veľmi som sa zľakla, keď som si predstavila, že by to tak malo byť, ale potom som to hneď vypustila. Pokiaľ som týmto statusom mohla pomôcť a zachrániť aspoň jednu ženu, oplatilo sa to.
Druhá vec je, že som chcela o tom informovať mojich známych. Tým, že chodím teraz často von s dcérkou, tak ich stretávam a cítila som sa akoby zahanbene, že chodím von so šatkou alebo v parochni. Ja nemám problém hovoriť s nikým o mojej chorobe, ale viem, že ľudia sa cítia v takýchto prípadoch nekomfortne, a vedela som, že by tam bola akási bariéra. Pravdupovediac sa mi aj uľavilo, že ich môžem stretnúť bez toho, aby tam bolo niečo nevypovedané.
A áno, keď som už mala v hlave upratané, čo by som chcela oznámiť svetu, už to išlo „na šupu“.
Prekvapilo vás množstvo reakcií, keď ste to zverejnili na Facebooku?
Pravdupovediac ma veľmi prekvapili. Úprimne som nerátala s tým, že toto moje priznanie bude mať až takýto veľký zásah. Doteraz mi chodia správy aj od cudzích ľudí, kde mi vyslovujú podporu, ďakujú a chcú pomôcť. Môj príspevok mal