Krátky súhrn slovenských vojen, aktualizované

Tu je zoznam aktuálnych vojen: korona existuje alebo neexistuje, je alebo nie je nebezpečná, rúška nosiť alebo nenosiť, opatrenia sú dobré alebo zlé, alebo by mali byť iné, pomoc je dostatočná alebo nedostatočná, alebo žiadna, urobilo sa dosť alebo málo, alebo čo sa dalo, a môže za to Matovič alebo Pellegrini, alebo Fico. Niekto nám to tu kazí, ale kto presne?

Ďalej: potraty tak alebo onak, čo s európskymi peniazmi a čo tak celkovo, Matovič je dobrý alebo zlý premiér, alebo na to jednoducho nemá, klame naschvál alebo omylom a ministra zdravotníctva odvolá už o chvíľu, alebo až potom. A potom?

A potom sú tu evergreeny: LGBTI nie alebo v žiadnom prípade, kotlebovci sú fašisti alebo áno, marxistická diktatúra alebo katolícky taliban, und so weiter und so fort, stále dookola. A jedna vec, o ktorej sa budeme hádať v budúcnosti: keď sa vráti Fico s Pellegrinim, kto za to bude môcť?

Skutočné boje by sme pritom mali viesť na iných frontoch a nie, nezaznie nič nové, ale môžeme si ich zopakovať, aby sa nezabudlo.

Čo so školstvom – vysokým, stredným aj základným, čo s učiteľmi a žiakmi, čo z nich chceme mať a čo im chceme dať? Čo so zdravotníctvom, nie počas korony, veď prežijeme, ale tak celkovo? Čo s marginalizovanými komunitami, ktoré v 21. storočí žijú ako za Kopernika a ich začlenenie do spoločnosti je v záujme úplne každého?

A vôbec, čo vlastne máme v pláne v deň, keď sa z tohto stredoeurópskeho Detroitu zoberie posledná fabrika a ostanú len nepripravení žiaci, nezaplatení učitelia a nespokojní občania, ktorí síce chcú, aby sa Rómovia začlenili, ale aby to zároveň veľa nestálo, dlho netrvalo a nebolo to komplikované a hlavne, aby sa v žiadnom prípade nezačlenili medzi nich, ale medzi tých ostatných?

Kde sa vtedy bude nachádzať svet, do ktorého chceme plus-mínus patriť, a ako to chceme dobehnúť, keď zaostávame zakaždým, keď nás nikto nevedie? A hlbšie: kto sme, akí sme, čo chceme, aký máme zmysel a aký cieľ, prečo sme tu, prečo my, prečo takto? Kam ďalej?

Tieto otázky tu máme na stole minimálne odvtedy, čo sme sa po hrdinskom vzopätí dostali do OECD, NATO, Únie, Schengenu a eurozóny – a minuli sa nápady. Mali sme ich na tom stole už aj predtým, ale netlačili, lebo vždy existoval nejaký cieľ, na ktorý sa dalo upnúť. Teraz však už naozaj tlačia a nielen preto, že iné ciele sa minuli, ale aj preto, že – ako každý neriešený problém – časom sa zhoršujú. A my tu o potratoch.

My tu o potratoch, lebo je to pohodlné. Lebo vykázať činnosť sa dá rýchlo a efektívne, stačí jeden plamenný prejav, jedno video, jeden návrh zákona raz za pol roka. Stačia mýty a legendy a povery a predsudky a hneď máme čím tráviť čas a nemusíme, chvalabohu, viac rozmýšľať o tom, čo s nami bude o tridsať rokov. Že koncepcie. Keď si premiér opatrenia vymýšľa na chodbe cestou na tlačovku. Akože lol.

Iste, je to nuda. Stále dookola tie isté základné oblasti (hlavne preto, že problémy sú stále tie isté), stále im niekto otrieskava o hlavu, že treba robiť systematicky a komplexne a moderne a rozmýšľať za hranice jedného volebného obdobia, ba dokonca aj desaťročia. Lenže načo? A ako? Ako, keď predchádzajúci premiér nikdy ani premiérom nebol a tento si zas v stredu myslí niečo iné ako v pondelok a v piatok povie, že si v prvom rade nikdy nič nemyslel? Veď to už aj lúčny koník si za svojimi rozhodnutiami stojí s väčším odhodlaním.

A potom sa vráti Pellegrini s Ficom. A na vine budeme my. No jasné.